MICHAL FRANK, michal.frankkorzar.sk
Pavel Baričák alias Hirax. Na slovenskom spisovateľskom poli sa zjavil ako blesk s čistého neba. Sám sa za spisovateľa nepovažuje. Široká verejnosť ho spoznala len nedávno, doposiaľ bol známy len úzkemu kruhu ľudí z rockového podhubia ako muzikant, undergroundový vydavateľ a organizátor. Všetko sa zmenilo po tom, čo vyšiel jeho prvý román Raz aj v pekle vyjde slnko.
PREŠOV. Obrovský úspech zaznamenal Hiraxov knižný debut, po ktorom vyšiel ďalší - rovnako úspešný - román Kým nás láska nerozdelí: Hľadania. Čoskoro sa na trhu objaví jeho „dvojka" pod názvom Kým nás láska nerozdelí: Nachádzania. Generačné romány hovoria jazykom mladých ľudí a azda aj preto sa hneď po vydaní stali bestselermi. Pavel Baričák je však aj básnik, cestovateľ, bloger, píše hudbu, texty a hráva v kapelách Editor, Lunatic Gods, Nothing... Porozprávali sme sa s ním počas „čítačky" v Prešove, po ktorej ešte absolvoval koncert s Editorom.
Z ničoho nič ste napísali román, ktorý zaznamenal obrovský úspech. Druhý román detto, už sa chystá tretí. Na internete sa objavil výrok, že neviem, kto je ten Hirax, ale už je všade. Čo hovoríte na to, že ste sa presadili na spisovateľskej pôde?
- Možno je doba, že mladí ľudia už niečo také potrebovali. Román z ich prostredia. To, že tam je sex, drogy, prirodzené veci, nad ktorými rodičia zatvárajú oči a hovoria, že to predsa nie je možné... Mladí naozaj prichádzajú o poctivosť v pätnástich rokoch, stretávajú sa s drogami, riešia svoje lásky, nelásky, nevery. Napísal som to také, aké to je. Od toho škaredého až po to slniečko, po lásku... Mladá generácia je veľmi citlivá, vnímavá.
Prečo ste začali písať?
- Moje vnútro povedalo, že chce písať, tak som začal. Tak to bolo vždy. Začal som hrať na gitaru, lebo som chcel. Chalani mi hovorili, že neviem hrať, neviem sa naladiť, ale ja som na to odpovedal, že to spraviť musím. Preto každému hovorím, že ak chceš maľovať, zober štetec a maľuj. Chceš písať básne? Píš. Rob to, čo cítiš vo vnútri.
Čo možno ešte očakávať? Začnete maľovať?
- Haha. Vrátil som sa z Indie a jeden kamarát už rozšíril, že Hirax začal maľovať (úsmev).
Ani by to neprekvapilo. Ale teda nie, môžete to poprieť.
- Nemôžem nič poprieť, lebo nikdy neviem, čo bude. Keby ste sa ma spýtali pred desiatimi rokmi, či budem písať, asi tiež poviem, že je to hlúposť. No momentálne ma jednoznačne najviac napĺňa písanie. Keď tvorím a píšem, tak lietam. Na gitaru hrám stále, ale už ani veľmi neskladám, prenechávam to iným.
Kapela Editor je v rockovom podhubí známa. Teraz nastal prelom, album ste vydali vo veľkom vydavateľstve, ste na turné a chodia na vás ľudia. Ako to vnímate?
- Otočil by som to tak skromnejšie. Všade vyhlasujem, že hráme 21 rokov a nič sme nedosiahli. Na druhej strane je pravda, že v tom kvázi undergrounde sme pevnou stálicou, ktorá má svoje meno. Sme kapela, ktorá môže z Martina vyraziť do hociktorého mesta a nemusí sa báť, či prídu ľudia na koncert. Čiže skôr to vidím niekde uprostred. Neletíme do nebies, ale nie sme ani niekde na začiatku. A je za tým krvopotná práca.
Videli sme vás aj na Eurovízii. Ako ste sa tam ocitli? Pre niektorých to bol šok, pre iných príjemné spestrenie a zábava...
- Volal mi pán Juhanesovič, že by to chcel mať vyvážené. Chcel by mať aj rock, punk, hip-hop, nech je to všežánrové. Vravím, že dobre. Nakoniec sme tam boli s takýmto typom hudby pomaly sami...
Pre vás to iste bola zábava, ale niektorí to zjavne prežívali. Cítili ste tú nervozitu?
- Považujem to za jeden z najzábavnejších dní v mojom živote. Všetci tam boli naozaj takí upätí, išlo im o postup. Jeden zo spevákov si napríklad hneď začal esemeskovať z dvoch mobilov. Ďalší sledovali poradie a strašne to prežívali. Kto nebol upätý, bol Tomáš Bezdeda. Bol vyrovnaný, usmiaty.
Vy ste tam boli akoby z iného sveta.
- My sme tam aj boli z iného sveta.
Eurovízia je stredoprúdová súťaž, na druhej strane občas v nej uspejú práve exoti. Ako Lordi z Fínska.
- To ide z národa. Česi sú bigbítový národ. Mali tam tancovačky, počúvali Black Sabbath, preto frčí Kabát a rockové kapely. Slováci nikdy neboli rockový národ. Keď vo Fínsku je Moonspel hlavnou hviezdou festivalov a HIM je najpopulárnejšia kapela, znamená to, že ten národ si to vyžiadal. Na Slovensku to nie je možné.
Čo vás najviac baví hudobne z vašich kapiel? Editor? Lunatic Gods? Nothing?
- Každá kapela bola iná výzva. S Editorom je to dobrá šou na koncerte, kontakt s ľuďmi, cítiť z toho život. Lunatic Gods - tam sa môžem vypísať zo všetkých brutálnych vecí. Napísať texty ako Balada o makovom mlynčeku, dať rôzne psychedélie, zaranžovať pätnásť pasáží do jednej skladby a nikto mi nepovie, že sa to nehodí. Nothing bola pre mňa výzva ísť do pesničkovej formy. Nikdy som to nerobil, plával som v tom, že som nevedel, kde je hranica textového gýču, kde je hranica komerčného. Chcel som sa pokúsiť o kvázi rádiové pesničky.
Práve na Nothing ste asi mal najrozporuplnejšie ohlasy. Aké?
- Spravil som tú chybu, že som to označil ako emo. Lebo texty boli emo-rockové, clivé, rozchody, láska... Avšak muzika nebola emo, bol to klasický rock. Bola to možno chyba, lebo ľudia začali hovoriť, že letí emo, tak Hirax spravil emo kapelu. No keď sa to dostalo do uší citlivejším dušiam, hlavne dievčatám, páčilo sa im to. Vraveli, že keby za tým bola silná firma a hrávalo sa to v rádiách...
...prečo sa to vlastne nehralo v rádiách? Veď s tým by uspel každý hudobný dramaturg, ktorý by to nechal pustiť cez telefonické prieskumy...
- Rádiá dnes nehrajú ani druhú, tretiu ligu popových kapiel. Nehrá sa Nocadeň, Ears... Hrá sa len zopár osvedčených mien.
Tie druholigové kapely mávajú tiež prázdne koncerty, kým taký Editor a ďalšie „undergroundové" kapely nie. Z čoho pramení ten nepomer?
- Treba si uvedomiť, že skupiny ako Zóna, Slobodka, Konflikt, Karpina išli od začiatku a získali si ľudí postupne dlhoročnou prácou. Tých fanúšikov si vypestovali. A toto tie popové kapely nerobia. Stáva sa mi, že promotér povie, pán Baričák, vy hovoríte, že nechcete honorár, ale si vyberiete vstupné, ale hral tu ten a ten a prišli dvaja ľudia. Ja hovorím, že mňa to nezaujíma, na nás príde najmenej sto. Nie je to skrátka bublina, ale vypiplané od dna.
Ste aj vydavateľom. Dnes sa už cédečká ani nenapaľujú, ale rovno sťahujú. Aká je situácia na trhu, z pohľadu vydavateľa a distributéra nekomerčných žánrov? Je to už zabitý trh, či má ešte nejaký potenciál?
- Situácia v predaji cédečiek v undergrounde, čo sa týka metalu, punku, hardcoru, je katastrofálna. Nula bodov. Dospelo to do štádia, že ľudia si naozaj stiahnu úplne všetko. Ľudia sú už tak bez slušnosti, že na stránke Editoru sa pýtajú, kde sa dá stiahnuť náš album.
Ako sa teda bude predávať hudba?
- Je to uzavretá nádoba a utrpí kvalita nahrávok. Kapely budú dávať menej peňazí na štúdio, budú vychádzať menej kvalitné nosiče, napaľované CD-romy. A peniaze sa budú ťahať z merchandisu a z koncertov...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
