Ružovú farbu, aj keď ju má veľmi rada,
vymení v novej sezóne za bielu nevinnosť
Jedenásta Európanka z januárového kontinentálneho šampionátu v Helsinkách Ivana Reitmayerová cestovala na majstrovstvá sveta do Los Angeles s relatívne skromnými ambíciami - vyjazdiť si v krátkom programe taký bodový súčet, aby to stačilo na postup do 24-členného finále. A tam sa postaviť do radu medzi čakateľov na olympijskú miestenku. Podmienkou ako sa k nej dostať bolo umiestnenie do 20. miesta...
Napokon z toho bolo vynikajúca 14. priečka v celkovej klasifikácii a osobák, o akom sa jej na konci dlhej, únavnej sezóny ani nesnívalo. Ivana si ho vylepšila v oboch súťažných disciplínach, v krátkom programe i voľnej jazde, v konečnom súčte o 17,21 bodov. Šestnásťročná košická rodáčka mala v konkurencii 52 krasokorčuliarok 16. najlepší krátky program a jej finálovú jazdu ocenili rozhodcovia dokonca ako trinástu. V konečnom sumári pred ňou okrem zámorských pretekárok (troch Japoniek, dvoch Američaniek, Kórejčanky a Kanaďanky) skončilo iba šesť Európaniek. Predseda Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu Jaroslav Burian (mimochodom bývalý hádzanár) sa o nej vyjadril, že je to "stelesnená spoľahlivosť". Má pravdu, pretože na Ivaninom kraťase či voľnej jazde v Staples Centre by sme márne hľadali čo len jediné očividnejšie zaváhanie. Istými skokmi i krehkým prejavom si dokázala podmaniť rozhodcovský zbor ešte viac, ako na začiatku roka v Helsinkách. V novodobej histórii slovenského krasokorčuľovania je jej 14. priečka druhým najlepším výsledkom (po 13. mieste Babiakovej v roku 2002) na majstrovstvách sveta.
Na ženský svetový trón, najmenej na rok, si sadla iba 18-ročná študentka z juhokórejského mesta Gunpo City Kim Ju-na. Pre niekoho ohromné prekvapenie, pre tých, čo sa v ženskej problematike (krasokorčuliarskej) trochu vyznajú, očakávaná udalosť. Prototyp perfektnej skokanky si od rozhodcov vynútil toľko bodov, že to znamenalo neoficiálny "svetový rekord" v kategórii sólistiek, Kórejčanka sa v celkovom súčte dostala cez hranicu 200 bodov (207,71). Kanaďanka Joannie Rochetteová stála na striebornom stupienku s priepastnou stratou takmer 17 bodov. Obhajkyni titulu, Japonke Mao Asadaovej, zostali oči pre plač, keď skončila bez medaily. Úradujúca majsterka Európy, Fínka Laura Lepistöová, sa musela uspokojiť so šiestym miestom, a ďalší európsky tromf (lenže dosť nevyspytateľný), Talianka Carolina Kostnerová, dočista zlyhal. Vlaňajšia európska šampiónka padla z piateho miesta po krátkom programe až do stredu druhej desiatky.
Ivana dorazila domov (do Bratislavy) v utorok podvečer. Unavená, ale nesmierne šťastná. "Privítal ma tatko s veľkou kyticou." Za normálnych okolností by už mala po sezóne, a korčule by mohla na čas odložiť. "Lenže, už vo štvrtok som ich mala opäť na nohách. Musím ešte potrénovať na bratislavskú exhibíciu s Pľuščenkom, kde budem vystupovať v prvej polovici programu, ktorá je vyhradená pretekárom zo slovenskej reprezentácie. Aj keď som už dosť unavená, teším sa, že sa predstavím pred domácim publikom."
To americké bolo vraj perfektné. Inde by taký divácky kolos, akým je Staples Centre (hala, kde hrá napríklad jeden z najpopulárnejších klubov NBA LA Lakers) bolo problémom vypredať, v Los Angeles bol problém zohnať lístok. Aspoň na finálové bloky. Americký divák (bez rozdielu pohlavia) je do krasokorčuľovania zbláznený. Vie oceniť kvalitu, i snahu. "Diváci v Los Angeles boli naozaj výborní. Počas nášho krátkeho programu hala nebola ešte celkom plná, ale na voľné jazdy bolo vypredané. Pred takou veľkou návštevou som ešte nikdy nejazdila, ale hľadisko bolo dosť rozľahlé, takže ja som prítomnosť divákov až tak veľmi nevnímala. Horšie to už bolo s divákmi, ktorí mali miesta hneď pri mantineli, sedeli blízko ľadovej plochy, čo nemám veľmi rada," priznáva slovenský krasokorčuliarsky talent. "Potešilo ma však, že v hľadisku som mala aj svojich anglických kamarátov, ktorí žijú v USA. Slovenských fanúšikov som tam nezaregistrovala."
Kľúčom k úspechu či zatrateniu bol jej krátky program. V Helsinkách jej vyšiel nad očakávanie, v Los Angeles detto. Voľná jazda mala pod palmami na brehu Pacifiku ešte dokonalejšiu fazónu ako na zamrznutých fínskych jazerách. Obe vystúpenia boli pre ňu životné. "Určite najlepšie v mojej kariére. V oboch prípadoch to bolo najlepšie, čo som mohla spraviť. No musím priznať, že pred šampionátom som sa dosť bála, ako dopadnem. Po krátkom programe som si však už bola istá, že to bude dobré."
Pred odletom za more jej mamka a zároveň trénerka Iveta spomínala únavu, ktorá mladý organizmus v závere náročnej sezóny už začína zmáhať, a na nálade po juniorských majstrovstvách sveta v Sofii nepridávalo ani zranené koleno. V Los Angeles Ivana na všetko zabudla. "Koleno ma pred svetovým šampionátom už nebolelo, a únavu som sa snažila zahnať poctivým tréningom. Dobrý výsledok z Los Angeles možno pričítať najmä tomu, že posledné týždne sme veľa trénovali, či už pred odletom v Bratislave, alebo aj týždeň pred súťažou priamo v zámorí. V tréningovom centre Michelle Kwanovej som našla vynikajúce podmienky. Celý týždeň som bola na ľade štyrikrát denne, vždy hodinu." Čo sa pozitívne prejavilo v samotnej súťaži.
Rozhodne jej prospela aj účasť na juniorských majstrovstvách sveta v Sofii, kde mohla ešte popracovať na vylepšení svojho prejavu. "Tam som však išla trochu iné jazdy ako na hlavných podujatiach sezóny, takže to bol rozdiel. Pripraviť sa na Sofiu bolo náročné, ale chcela som tam ísť, najmä kvôli tomu, že som mala šancu na lepšie umiestnenie ako pred rokom. To sa mi podarilo splniť, a keďže som skončila ôsma, vybojovala som aj druhé miesto pre slovenskú pretekárku na budúcoročných majstrovstvách sveta."
V Los Angeles sa teda vrátila ku krátkemu programu, ktorým tak prekvapila v Helsinkách. Pekná šestnásta priečka bola výborná východisková pozícia pred finálovým večerom. Ivana však nehýrila prehnaným optimizmom. "Myslela som si, že z toho bude napokon aspoň dvadsiate miesto, vôbec som nečakala, že vo finále dosiahnem také dobré umiestnenie."
Jej výhodou je, že nie je trémistka, ako niektoré, aj chýrnejšie z jej súperiek. "Trémistka rozhodne nie som. Nervozitu cítim iba vtedy, keď je na mňa veľký tlak. A v Los Angeles to nebolo také zlé ako v Helsinkách, kde odo mňa očakávali viac. Predtým ako vykorčuľujem na ľad trému nemám. Keď som už pri mantinely, tesne pred svojím vystúpením, tak už nerozprávam. Rozpráva iba mamka, ktorá ma ešte upozorňuje, aby som sa vyhla niektorým chybám."
Počúvala pozorne, pretože na ľade v Staples Centre chybu neurobila. Zdá sa, že trojitého tulupa i salchowa, skoky, ktoré zvládla sólovo i v kombinácii, má už v malíčku. Chýbam sa však nevyhli pretekárky, od ktorých sa to nečakalo. Ivana na majstrovstvách sveta získala pár cenných európskych skalpov. "Oproti Helsinkám za mnou skončili napríklad Nemka Annette Dytrtová alebo Britka Jenna McCorkellová. Veľmi si cením, že som tie zvučnejšie mená nechala za sebou."
Prvenstvo kórejskej extratriedy, Kim Ju-na, mladú Slovenku ani veľmi neprekvapilo. "Až na tie body. Ale Kim bola naozaj úžasná. Ja som si myslela, že môže získať svetový titul, pretože za posledný rok sa veľmi zlepšila, ale že to bude také suverénne prvenstvo, že bude mať toľko bodov, to som veru nečakala." Jej obľúbenkyňa, Japonka Asadová, tentoraz nedosiahla ani na medailu. "Ani trojitý axel, ktorého skočila v kombinácii, jej k tomu nepomohol."
Ivana má ružovú rada. Takú farbu šiat si zvolila na voľnú jazdu v Helsinkách i v Los Angeles. Do olympijskej sezóny však chystá zmenu. "Na novú sezónu už mám zmenené nielen hudby, ale chystám aj nové oblečenie. Ružovú farbu mám veľmi rada, ale už to chce zmenu, lebo ju nosím dosť dlho. V novej sezóne budem mať na voľnú jazdu celé biele šaty, na krátky program budú červeno-čierne. Ušité ešte nie sú, ale dizajn už mám, tak trochu si tie šaty navrhujem aj sama."
V Los Angeles sa jej páčilo, ale už sa teší na Vancouver, kde bude najbližšia zimná olympiáda. "Za morom som bola prvý raz v živote, a v Amerike sa mi to zdá oveľa lepšie a krajšie ako doma. Obdivovala som najmä tie pláže v Los Angeles, dvakrát som sa po nich poprechádzala. Nejaké kontakty sme tam síce získali, ale zatiaľ nemám v úmysle, že by som tam išla žiť natrvalo. S mamkou už myslíme na to, aká bude olympijská sezóna. Okrem Vancouveru ma zrejme čakajú aj majstrovstvá Európy v Estónsku, a po olympiáde aj svetový šampionát v Taliansku. Je to dosť náročný program, takže juniorský svetový šampionát v budúcej sezóne ostáva otázny," vraví mladučká Košičanka.
Vlastne už "blaváčka", lebo do hlavného mesta Slovenskej republiky sa so svojou rodinou pred niekoľkými rokmi preťahovali. Vôbec jej však nevadí, že k jej menu dávajú novinári košickú príslušnosť. "Aj keď sme s bratom Petrom v Košiciach narodili, dnes sa už cítim skôr Bratislavčankou ako Košičankou. Ale na nikoho sa nenahnevám, keď povie, že Ivana Reitmayerová je Košičanka."
Bohuš MATIA
Autor: Kto uvidé Medeiu?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
