Ani na posvätnej Maracane neznie vždy

futbalová kázen, ktorá sa dá pocuvat

No povedzte, nezatúžili ste niekedy po slnečnej dovolenke na magickej pláži Copacabana v Riu de Janeiro, pozrieť sa na svet z takej výšky ako sa naň díva monumentálna socha Ježiša Krista, ktorú na "hrbatom" kopci Corcovado nad mestom vztýčili pred ôsmimi desaťročiami pobožní pozemšťania, alebo si užiť úchvatnú atmosféru posvätného futbalového chrámu zvaného Maracana? Nášmu novinárskemu kolegovi z denníka "Šport" Braňovi Lackovi sa nedávno tieto predstavy splnili. Vybral sa do Ria so slovenskou juniorskou vodnopólovou reprezentáciou na herné sústredenie, na ktoré ju recipročne pozvala brazílska federácia.

"Keď som dostal túto ponuku, neváhal som ani okamih. Na Rio de Janeiro som sa veľmi tešil, pretože dostať sa do Brazílie nie je pre našinca každodenná záležitosť," vraví mladý športový novinár. "Nemal som predstavy, že tam uvidím to alebo ono, lebo som mal plnú hlavu pracovných problémov, v plnom prúde bola futbalová liga, začínalo sa play-off hokejovej extraligy, ale stačil som sa na túto cestu aspoň trochu pripraviť. Vždy, keď niekam idem, pýtam sa ľudí, ktorí tam boli, aké je to mesto alebo krajina, čo sa tam oplatí pozrieť, nájdem si nejaké zaujímavosti na internete, snažím sa zapamätať si aspoň pár základných slovíčok z reči, akou tam ľudia rozprávajú."

Braňo mal to šťastie, že vodnopólová výprava bývala prakticky na pláži. Z hotela Atlantico sa dostal k vlnám južného Atlantiku za necelých desať minút. "Po prílete do Ria, z tunajšej zimy, to bola pre nás obrovská šupa. Tridsaťstupňová horúčava a neskutočná vlhkosť vzduchu. Ale po dvoch-troch dňoch to už bolo celkom v pohode, zvykli sme si. Na Copacabane sme boli každý deň, a bez krémovania by ste sa tam asi upiekli. Je to naozaj krásna pláž."

Pre slnenia a kúpaniachtivých turistov sú v momente k dispozícii lehátka, stoličky i nepostrádateľné slnečníky. "Predavači sa tam jeden pred druhým doslova predháňajú, predali by vám všeličo, od suvenírov, cez nápoje až po jedlo. Malé pivko z prenosnej chladničky v prepočte za dvadsať korún nám naozaj chutilo. Brazílske pivo je fajn, no dostanete tam aj najrôznejšie svetové značky."

Copacabana hýri životom od východu slnka dlho do noci. "Na pláži však nie je hlava na hlave, pre každého je tam dosť voľného miesta." Aj vo vode, kde mohutné vlny, ktoré nie sú zriedkavosťou, môžu narobiť problémy aj takým dobrým plavcom, ako sú pólisti. Najmä vtedy, keď ich nečakáte. Keď jedna z nich v posledný deň pobytu "zomlela" trénera seniorov ČH Hornets Košice Róberta Kaida, mal vraj také pocity, akoby sa ocitol v automatickej práčke. A v podstate mohol byť rád, že z nerovného súboja s nespútaným živlom vyviazol iba s dvoma zlomenými rebrami.

Atrakciou chýrnej pláže sú aj pekné Brazílčanky. V bikinách, ktoré toho viac odhaľujú ako zahaľujú. "Bolo sa na čo pozerať," priznáva s úsmevom Braňo.

Okrem pohľadných (a často ochotných) diev je sedem a pol miliónové Rio de Janeiro nasiaknuté aj kriminalitou. Na pláži či v uliciach mesta sa rozhodne treba mať na pozore. "Boli sme upozornení, aby sme vonku, ani na pláž, nenosili hodinky, retiazky, ani iné cennejšie predmety. Tak som si bral k moru iba zopár drobných ´dukátov´, aby bolo na občerstvenie, na chvíľku som si občas aj foťák, aby som urobil pár záberov. Našťastie, nič zlé sa nám počas týždenného pobytu v Riu neprihodilo, nikoho neokradli, neprepadli, azda aj preto, že sme si dávali pozor. Nikde sme nešli sami, do baru, či do nejakého podniku sme sa vždy vybrali vo dvojici alebo trojici. V závere som sa tam však už pohyboval s takou istotou, akoby som bol trebárs pri mori v Chorvátsku. Bezdomovca sme videli ležať pri hoteli aj cez deň. Je tam veľa žobrákov. Idú za vami aj dvesto metrov a drankajú od vás nejaké drobné. Keď im ich dáte, hneď sa pridajú ďalší, a máte problém sa ich zbaviť."

Najchudobnejší obyvatelia mesta žijú v povestných favelách. "Vkročiť tam je maximálne riziko. Favela v portugalčine pomenúva popínavú jarnú rastlinu, lebo chatrče sa po kopcoch tiahnu podobným spôsobom. Tých faviel je v Riu vyše tisíc, a žije v nich asi tretina obyvateľov mesta. Vládne tam totálna chudoba a kriminalita. Nečudo, že sme nevideli jediného policajta, ktorý by nemal na sebe nepriestrelnú vestu..."

Ľudí v Riu rozdeľuje hranica medzi chudobou a bohatstvom, ale spája ich črta, ktorú im možno závidieť. "Aj tí najchudobnejší sú vždy veselí, milí, usmiati. Pred cestou do Ria som nemal nejaký názor na Brazílčanov, pretože som ich nepoznal, ale za ten krátky čas som zistil, že je to pracovitý, dobrý, vďačný, úslužný národ. S Brazílčanmi je však ťažké dohovoriť sa, pretože len máloktorý ovláda niektorý zo svetových jazykov. Angličtina a nemčina mi boli takmer zbytočné, a musím priznať, že portugalčina či španielčina nie je zas moja silná stránka. Naučil som sa aspoň nejaké pozdravy, zopár čísloviek, a vari desať krátkych viet. Keď som sa obrátil na taxikára, že chcem odviezť tam a tam, hneď sa so mnou začal rozprávať v jeho rodnej reči. Nemal problém, aj keď sa vlastne rozprával sám so sebou. Nejakým iným svetovým jazykom sa s Brazílčanom sotva dohovoríte. Cudziu reč neovláda ani ten, ktorý by naozaj mal. Z troch recepčných v hoteli vedel po anglicky iba jeden."

Angličtinu či nemčinu však v Riu začujete, lebo je to turistický raj. Prirodzene, slovenčina je tam vzácnosťou. "Chlapci však vraveli, že v bare stretli dvoch Slovákov z Levíc. A prihlásila sa k nám aj jedna rodáčka z Košíc, osemdesiatročná pani Henrieta, ktorá robí v Riu turistickú sprievodkyňu. Čakala Čechov, ale bola nadšená, že sa z toho vykľuli Slováci, dokonca aj Košičania. Jej rodičia mali rakúsky a nemecký pôvod, zo Slovenska odišli v roku 1945, po vojne, keď to tu Rusi čistili. Odvtedy tu ani raz, pretože žije vo veľmi chudobných pomeroch, v jednoizbovom bytíku s jednou posteľou, a na cestu na Slovensko jej chýbajú peniaze. My sme jej trochu prispeli aspoň na jedlo a bývanie."

Braňove skúsenosti sú však také, že v Brazílii nie je drahota. "Letenka je určite oveľa väčšia investícia ako samotný pobyt. Potraviny kúpite zhruba za toľko ako u nás, ba aj lacnejšie. Keď sme sa chceli obžrať k smrti, zašli sme do ´Churascarie´, zaplatili sme vstupné štyristo korún, a mohli sme konzumovať, koľko sme chceli. Čašníci lietali okolo nás so stejkami od výmyslu sveta, na švédskych stoloch bol losos, čerstvý tuniak, krevety, všelijaké suši, najkvalitnejšie syry a iné delikatesy. Na stole ste mali malý lístoček, keď ste ho otočili červenou stranou, stejky vám neponúkali, keď ste lístoček otočili na zelenú stranu, ihneď bol pri vás čašník. Brazílska strava mi chutila, ale v hoteli som sa nestretol napríklad s polievkou, čo mi trochu chýbalo."

Šport je pre Brazílčanov vášeň. "Oni šport milujú. Na Copacabane je na každom kúsku pláže ihrisko pre plážový futbal či volejbal. K moru idú vždy s loptou, nájdu si priestor, kde neležia ľudia, stačí im aj štyri krát päť metrov, a hneď si prihrávajú. Všade je natiahnutá sieťka, spústa ihrísk. Keď sme sa vybrali na drink na pláž po zotmení, aj vtedy sme tam našli dve partie behať za loptou. Za umelého osvetlenia to malo zvláštne čaro. Neboli to žiadni profíci, ale s loptou stvárali veľké veci. Iba sme tak popíjali a kecali medzi sebou, a žasli nad ich technickými kúskami. Prirodzene, telku sme pozerali iba zriedka, ale keď sme si ju na izbe zapli, a naladili nejaký športový kanál, futbal tam išiel od rána do večera. Priame prenosy, záznamy, rôzne magazíny či diskusné relácie, všetko sa točilo okolo futbalu."

Navštíviť Rio de Janeiro a nevidieť Maracanu, to by bol asi najväčší hriech pre toho, kto vyznáva futbalové náboženstvo. Kedysi najväčší štadión sveta má dnes sotva polovičnú kapacitu (iba 80-tisíc miest), ale z jeho interiéru na návštevníka stále sála priam posvätná história. "Bol to zážitok, aj keď sme nevymákli práve najväčší ťahák," ľutuje trochu Braňo. Hralo síce červeno-čierne Flamengo, ale proti nemu Tigres, klub, ktorý fanúšikovi veľa nehovorí. "Tých trinásťtisíc divákov sa v mohutnom kotli takmer stratilo, ale bolo ich počuť po celých deväťdesiat minút. Stále hučali, neúnavne povzbudzovali, a podľa toho ako reagovali na každú akciu bolo vidieť, že vo futbale sa naozaj vyznajú. No keď ich mužstvo s klubom z nižšej súťaže iba remizovalo, po zápase svojich hráčov vypískali. Chceli sme z toho niečo mať, tak sme si za štyridsať realov kúpili lístky do sektoru v strede ihriska, do prostredného okruhu, ale pravdu povediac, zápas za veľa nestál. Ako by sme boli na nejakom priemernom stretnutí našej Corgoň ligy." V susedstve Maracany stojí aj plavecký areál, ktorý si otestovali aj mladí slovenskí pólisti. "Chlapci trénovali aj v areáli Botafoga či Fluminense, kde našli naozaj špičkové podmienky."

Dobrým tréningom bolo aj tých 124 schodov až k nohám sochy Ježiša Krista, odkiaľ máte veľkú časť rozľahlého mesta ako na dlani. "Pod horu Corcovado (v preklade hrbatý) sme sa priviezli taxíkom, potom sme prestúpili do mikrobusu, a ním sme sa vyviezli pod úpätie. Odtiaľ sa dá na vyhliadkovú terasu pod Kristovou sochou vyviezť aj pohodlnejšie, ale my sme dali prednosť šliapaniu po schodoch. Je jedno akého si vyznania, či si katolík alebo ateista, to miesto ťa dostane. Tam si uvedomíš, aký si len malý človiečik. Je to fascinujúci pohľad. Aj na to mesto pod tebou."

Braňo vraví, že Rio de Janeiro má veľké čaro. "Raz sa tam určite vrátim. Teraz sa však teším na Švajčiarsko, a ďalšie majstrovstvá sveta v hokeji. Aj návšteva tejto alpskej krajiny bude mať určite niečo do seba."

Bohuš MATIA

Autor: Kto uvidé Medeiu?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári