Žiť z kulturistiky preňho znamená

nikdy sa nevracať domov bez medaily

Od roku 2000, keď získal svoj prvý titul majstra Európy, patrí Košičan Igor Kočiš medzi absolútnu kulturistickú špičku tejto planéty. Aj keď po prechode o hmotnostnú kategóriu vyššie, zo sedemdesiatky do 75-ky, mu zatiaľ zlato zo svetového šampionátu svalovcov nebolo súdené. Ale tridsaťdvaročný slovenský reprezentant je presvedčený, že hviezdna etapa jeho kariéry sa ešte zďaleka neskončila.

Mjanmarský Yangoon v roku 2001, egyptská Káhira o rok neskôr, v ďalšej sezóne indické mesto Bombaj, a v roku 2005 mnohomiliónový čínsky Šanghaj, to sú miesta jeho najväčších triumfov, odtiaľ si priviezol štyri tituly majstra sveta federácie IFBB. Ak rátame aj prvenstvo na Svetových hrách (v športových odvetviach, ktoré nie sú v programe olympijských hier) v japonskej Akite pred ôsmimi rokmi, má ich vlastne päť. "Prvenstvo na týchto hrách síce patrí do vyššej kategórie, pretože tam štartujú len pozvaní pretekári, medailisti z vrcholných svetových podujatí, ale radšej zostaňme pri tých štyroch svetových tituloch," uskromňuje sa Igor.

Od zisku posledného svetového zlata uplynuli už takmer štyri roky. Zlato zo Šanghaja znamenalo preňho rozlúčku s kategóriou do 70 kilogramov, ale Igor nepripisuje niekoľkým kilám navyše, že odvtedy (okrem európskeho šampionátu v roku 2006 v Bratislave) mu už žltý kov na krk nezavesili. Ani v juhokórejskom Džedžu, ani v bahrajnskej Maname. "O prechode do vyššej hmotnostnej kategórie som začal uvažovať asi pred piatimi-šiestimi rokmi. Aj keď sa mi v sedemdesiatke mimoriadne darilo, neznamenalo to ešte, že budem desať rokov po sebe majstrom sveta v tejto kategórii. Cítil som, že v sedemdesiatke sa už nemám kde posunúť, zlepšiť."

Nebyť úrazu, ktorý sa mu prihodil pred dvoma rokmi, možno by na najvyššom stupienku v 75-ke už stál. "Počas tréningu mi rupol v ramene taký malý kĺb." Je to typické zranenie silových športovcov, kulturistov či vzpieračov, teda tých, čo denne prichádzajú do styku s činkami. "Došlo k tomu v dôsledku preťažovania váhy, ktorú som si stále v posilňovni pridával. Ale ja som zvyknutý celý rok dvíhať maximálne váhy. Keďže mi išlo o účasť na majstrovstvách sveta, dva týždne po operácii som bol opäť vo fitnesku, čo je pre obyčajného smrteľníka asi nepredstaviteľné. Pomaly som sa opäť dostával k tomu, že som dvíhal maximum."

Tri mesiace od zranenia fungoval na liekoch, ktoré tlmili bolesť, ale uvedomil si, že operácia je nevyhnutná. "Zranil som sa v januári, a tri mesiace mi trvalo, kým som sa dostal k Marošovi Vargovi do šport artrocentra v Šaci. Dovtedy som trénoval ďalej, pričom som iba bral lieky na utišovanie bolesti. Určite som si však tým nepomohol. Mal som šťastie, že mi známi odporučili toho lekára. Po troch mesiacoch zranenie diagnostikoval, a navrhol mi operáciu."

Igor začínal s cvičením v sedemnástich rokoch, keď sa mu zdalo, že je skôr nevýrazné "tintítko", ako chlapec, ktorému možno závidieť športovú postavu. "Veľa chlapcov, aj v mojom veku, začínalo cvičiť. Najmä preto, aby pribrali. Aj ja som začal chodiť do posilňovne hlavne z toho dôvodu. Veď keď som mal sedemnásť rokov, vážil som možno päťdesiat kíl, a v porovnaní so svojimi rovesníkmi som sa necítil práve najlepšie. V deväťdesiatych rokoch tu bola veľká móda chodievať cvičiť do pivničných priestorov. Aj ja som tak začínal."

Vtedy ešte nemal ani poňatia, čo taká seriózna kulturistika obnáša. "Rád som pozeral nejaké filmy, najmä s Arnoldom Schwarzeneggerom, ktorý má dodnes, za to čo dokázal, môj obdiv. Tie posilňovne boli pre každého celkom dostupné, no v tých časoch som ani len netušil, že sa raz budem športovej kulturistike venovať aj vážnejšie."

Bol vlastne samouk. "Najviac som cvičil doma. Kliky, sedy, ľahy, stále som ich počet zvyšoval. Kúpil som si ´jednoručky´, a evidentne bolo vidieť, že sa zlepšujem." Keď sa niekde dopočul, že košický klub kulturistiky Pro Body robí konkurz do svojich radov, povedal si - prečo to neskúsiť? "Na tie začiatky sa už ani veľmi nepamätám, ale mal som aj trochu šťastie, že ma, ešte s jedným chlapcom, vybrali. Ale ten druhý tam dlho nezostal, a už som o ňom odvtedy ani nepočul. Vybral si ma tréner Milan Čížek, ktorý má, podľa mňa, výborný čuch na talenty. S ním je spätá vlastne celá moja kariéra, pod jeho vedením som dosiahol všetky svoje úspechy."

Ten prvý prišiel už v roku 1996 na majstrovstvách Európy v rumunskej Constanci, neostrieľaný nováčik sa v kategórii do 65 kilogramov umiestnil na 9. mieste. "Nemal som ešte ani dvadsať rokov, bola to prakticky moja prvá medzinárodná skúsenosť, a musím povedať, že som to nevnímal tak, že by to mohol byť začiatok nejakej kulturistickej kariéry. Bral som to skôr ako koníček, robil som kulturistiku preto, že ma to veľmi bavilo. Vážnejšie som ju začal brať až o tri roky neskôr." Keď ho nominovali na majstrovstvá sveta v Bratislave. "Skončil som na piatom mieste, čo veru málokto čakal, pretože to bola pre mňa premiéra na vrcholnom svetovom podujatí. Musím priznať, že ani sám som nečakal také dobré umiestnenie, lebo som mal veľmi málo času na prípravu. Nik však potom neľutoval, že tréner Čížek mi dal príležitosť štartovať na majstrovstvách sveta."

Rovnaké umiestnenie ako v Bratislave dosiahol aj v nasledujúcej sezóne v malajskej Malake, ale v Lausanne, na majstrovstvách Európy už hrali slovenskú hymnu na počesť jeho víťazstva. Ďalší rok, v Yangoone na Myanmare, s ním už musela svetová špička vážne počítať. "Už som tak trochu patril do širšieho okruhu favoritov, ale bolo tam viac zahraničných pretekárov, ktorí kulturistiku robili už dlhšie, a mali viac skúseností ako ja. Veľmi vážnym konkurentom bol pre mňa napríklad Egypťan Saed, a v Yangoone sa o titule majstra sveta rozhodovalo práve medzi nami dvoma. To, že som titul získal ja, ho tak nahnevalo, že mi pri slávnostnom ceremoniáli ani ruku nepodal. Taký bol

naštvaný. Odvtedy sme sa ešte neraz stretli v priamom súboji. Nie je so mnou stále nejaký veľký kamarát, ale už sa aspoň zdravíme."

Igor je dnes profesionál. "Ale iba málo ľudí vie, že prvé dva tituly majstra sveta som získal ako nezamestnaný. Od úradu vlády som dostal ocenenie, šesťdesiattisíc korún. Ale čo je to oproti zlatému športovcovi z olympijských hier, ktorý dostal 250-tisíc." IFBB sa stále snaží, aby sa kulturistika dostala do rodiny olympijských športov. Ťažko však očakávať, že tam bude v najbližšom časovom horizonte. "Chcela by tam byť každá federácia, ale potom by program olympijských hier netrval dva týždne, ale dva mesiace..."

Z Košíc sa mu nechcelo, ale keď chcel, aby ho kulturistika živila, iné mu neostávalo. V roku 2003 dostal ponuku z Dukly Trenčín, kde sa uvoľnilo miesto po Jaroslavovi Horváthovi, ktorý prešiel k profesionálom, a ako profík nemohol byť vedený v armádnom centre. "Túto príležitosť som privítal, pretože to bola jediná možnosť, ako sa dostať k lepším podmienkam. V Košiciach sme trénovali v podstate kde sa dalo, najčastejšie pri zimnom štadióne, a nebola to ideálna situácia. V Trenčíne som bol s ďalšími dvoma reprezentantmi, Jankou Purdjakovou a Štefanom Havlíkom, s ktorými sme po troch rokoch prešli do VŠC Dukla Banská Bystrica. Bola to len formalita."

Vo Vojenskom športovom centre sú platení za výsledky. "Musíme sa pripraviť tak, aby sme z vrcholných podujatí nosili medaily. Tak je to každú sezónu", vraví elitný kulturista. Udržať sa však desať rokov v absolútnej svetovej špičke nie je vôbec jednoduché, stále sa nad nimi vznáša hrozba Damoklovho meča.

Aj keď má už 32 rokov, verí, že na vrchole sa ešte zopár sezón udrží. "Veď napríklad priemerný vek účastníkov profesionálnej súťaže Mr. Olympia sa každý rok pohybuje medzi 30 až 40 rokmi. Keď ju vyhral Coleman, mal tuším štyridsať. Nie je nič výnimočné, že na majstrovstvách sveta súťažia aj päťdesiatnici..."

Prechodom do vyššej hmotnostnej kategórie získal Igor Kočiš väčšiu motiváciu. "Myslím, že som sa rozhodol správne, že som prešiel do 75-ky, pretože v sedemdesiatke som už nemal kde zlepšovať. Ten prechod som zvolil aj preto, lebo v sedemdesiatke som mal pred vážením často nadváhu tri až päť kíl, a niekedy bolo dosť náročné zhadzovať, pretože to išlo aj na úkor svalstva."

Dnes je jeho súťažná hmotnosť 75 kg, ale keď sa postaví na váhu v mimosúťažnom období, ručička sa posunie o desať dielikov vyššie. "Našťastie, mám dobrý metabolizmus, takže aj keď mám pár dní pred vystúpením nadváhu aj štyri či päť kíl, dokážem ich dať v pohode dole. Ako trebárs počas úmornej dvadsaťhodinovej cesty lietadlom do Bahrajnu, keď som zhodil kilo a pol. Ale tie horúčavy nemám rád, pretože organizmus je dosť vyčerpaný, nie je to, krátko pred pretekmi, ideálne."

Recept, ktorý má na rýchle zhadzovania, však bežnému človeku príliš neodporúča. "Dá sa použiť len pred súťažou. Je to vodný kúpeľ vo vani, ale rozhodne to nie je pohodička, ako by si niekto myslel. Voda, ktorou sa vaňa napúšťa je stále teplejšia a teplejšia, až je napokon pustený len kohútik s horúcou vodou. Samozrejme, musí byť pri mne aj nejaký dozor, keby mi prišlo zle. Taký spôsob zhadzovania nie je zdravý, ale pár hodín pred súťažou sa to dá vydržať." Paradoxom je, že požadovaná hmotnosť je predpísaná iba pri vážení. Počas súťaže môžete mať, teoreticky, aj o desať kíl viac. "Sú aj takí borci, ktorí medzi vážením a súťažou čosi na hmotnosti pridajú, ale to sa môže negatívne prejaviť na svalstve." Čo nie je najšťastnejšie riešenie.

Rozhodcovské oko je totiž nekompromisné, a na postave kulturistu odhalí aj najmenší negatívny detail. Igor, ako sám vraví, boduje u arbitrov najmä pažami a stehnami. "To sú moje najsilnejšie stránky. O tých slabých kulturisti nehovoria, aby si to rozhodcovia nevšimli. Ale popracovať sa dá na všetkom. Nemám vo zvyku uspokojiť sa s tým, čo mám, zlepšovať sa dá stále."

Trénuje dva dni za sebou, potom má deň voľna. "V posilňovni som maximálne hodinu a pol denne, viac to nemá zmysel. No chceli by sme prejsť na systém - tri dni tréning, deň voľna. Pred desiatimi rokmi sme trénovali dokonca dvojfázovo, šesť dní v týždni, ale nebolo to najrozumnejšie. Čím je človek starší, tým sú preňho tréningové dávky ťažšie."

Igor má však stále "majstrovskú" figúru. A pred sebou maximálne ciele. V tejto sezóne poškuľuje nielen po prvenstve na Svetových hrách na Taiwane, ale aj po zlatej medaile z majstrovstiev sveta v Dubaji. "Nerád hovorím dopredu, ako by som tam mohol skončiť. No svetový titul v 75-ke však ešte nemám, a urobím všetko preto, aby som ho získal. Sám budem cítiť, ako som pripravený. Keď bude pohoda, aj forma, verím, že sa mi to podarí."

Kulturistike podriaďuje zatiaľ všetko. Aj preto vraj ešte nerozmýšľal o tom, že by si založil vlastnú rodinu. "Som slobodný, pretože taká žena, ktorej by vyhovoval životný štýl kulturistu, teda tréning, spánok, životospráva, sa ešte nenašla. Zrejme by to znášala len taká, ktorá sa v tom prostredí pohybuje," smeje sa štvornásobný majster sveta.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári