Aby mohol potlačil svoj hendikep, musel sa naučiť odozierať z pier

Život bez niektorého zo základných ľudských zmyslov, napríklda zraku či reči, si vie zdravý človek predstaviť len veľmi ťažko. Absencia, či porucha hociktorého z nich je však veľkým hendikepom, ktorý človeku úplne zmení jeho život. Veľa by o tom vedel hovoriť dlhoročný aktivista v boji za práva nepočujúcich, 55-ročný Košičan Jaroslav Chrabačka. Problémy so sluchom má nielen on, ale navyše sa narodil do nepočujúcej rodiny. Aj preto sa stal veľkým bojovníkom a svoj život sa snažil odmalička žiť medzi bežnou zdravou spoločnosťou. Zaradiť sa do nej sa snaží aj približne 150 podobne postihnutých Košičanov.

Obaja rodičia Jaroslava Chrabačku, rodáka z Liptova, boli nepočujúci. "Otec pochádzal z Liptovského Mikuláša, mama od Michaloviec. Spoznali sa v škole pre nepočujúcich v Kremnici, kde vyštudovali krajčírstvo a neskôr sa ním živili. Sluchovo postihnutí ľudia totiž mali v tom čase ešte horšie uplatnenie ako dnes. Krajčírstvo bol jeden z mála oborov, v ktorom sa dokázali realizovať," hovorí o rodičoch. Sluchový hendikep po nich, žiaľ, zdedil aj syn.

Ešte keď bol malý, presťahoval sa Jaroslav do Košíc. "Musím poďakovať mame, ktorá mi v detstve veľmi pomáhala. Nepočujúci majú totiž veľký problém naučiť sa rozprávať. Dokáže to len málokto. Mama však veľa čítala. Doma sme mali plné police kníh, mama neskôr otvorila knižnicu pre nepočujúcich. Ja som si ich čítal, obohacoval si slovnú zásobu a učil sa pomaličky rozprávať." Pre vysvetlenie treba dodať, že počujúce deti sa v tomto smere vyvíjajú omnoho rýchlejšie už len preto, že okolo seba od raného veku počujú rôzne slová. Sluchovo postihnuté dieťa ich nepočuje a takto prichádza o najjednoduchšiu a najprirodzenejšiu formu vytvárania slovnej zásoby.

Mama malého Jaroslava si uvedomovala dôležitosť toho, aby bol syn v kontakte s bežnou počujúcou spoločnosťou. Zo svojich skúseností vedela, že ak je nepočujúci človek odrezaný od bežného života, stagnuje. "Kvôli tomu ma zapísala do bežnej materskej škôlky. Aj na základnú ma nedala do Kremnice, kde je špecializovaný ústav pre výchovu sluchovo postihnutých, ale začal som navštevovať bežnú školu v Parku Mládeže v Košiciach."

J. Chrabačka mal podľa vyšetrení 80-percentnú stratu sluchu. V praxi je 20 percent sluchu veľmi málo, takýto človek prakticky nepočuje takmer nič. "V škole som musel stále sedávať v prvej lavici. Dôležité totiž pre mňa bolo to, aby som učiteľke videl ústa. Ľuďom totiž rozumiem len vďaka tomu, že som sa naučil skvele odozerať z úst. V školských časoch som s tým však mal ešte veľké problémy." Učiteľskému výkladu sa naučil aspoň ako tak rozumieť po štyroch rokoch. "Učitelia mi pomáhali. Keď videli, že som niečo nezachytil, pomaly a zreteľne mi to zopakovali ešte raz. Ale ani to nebolo plnohodnotné a mal som oproti ostatným žiakom veľký hendikep."

Pomoc pedagógov bytostne potreboval. Nielen kvôli tomu, aby rozumel výuke, ale aj preto, aby nabral sebavedomie a necítil sa oproti ostatným menejcenný. Deti sú deti a to, že je Jaroslav iný, mu spolužiaci dávali stále pociťovať. "Bolo to najmä v materskej škole a v prvej polovici základnej školy. Deti si zo mňa robili žarty a posmievali sa mi. Ochraňovala ma vychovávateľka v škôlke. Na základnej som zas mal spolužiaka a kamaráta Róma, ktorý bol takým ´veľkým chlapom´. Stále si ma zastal a bol akýmsi mojim ochrancom. Niekedy trestal posmievajúce deti bitkou," spomína a smeje sa.

Pre detskú psychiku sú však neustále posmešky a to, že mu ostatní z kolektívu pripomínajú jeho hendikep, hotovou katastrofou. Aj na Jaroslavovi to nechalo množstvo psychických bôľov. "Bolo to ťažké. Postupom času však deti starli a menil sa aj ich postoj. Začínali chápať, že sa svoje postihnutie nemôžem a posmešky ubúdali. Stále som si však veľmi dobre pamätal všetky tie pokory." Rany na duši postupne preboleli a počas dospievania postupne mizli.

Myšlienke, ostať medzi počujúcimi študentmi, ostal Jaroslav verný aj po skončení základnej školy. "Študoval som na učilišti s elektrotechnickým zameraním v Prešove. Samozrejme, aj tam som na učenie potreboval viac času a ochoty pedagógov, ako ostatní študenti. Hoci s problémami, ale podarilo sa mi úspešne zmaturovať." Po ukončení štúdia sa zamestnal ako revízny technik.

Dá sa teda povedať, že J. Chrabačka sa úspešne zaradil do spoločnosti a svoj hendikep dokázal potlačiť. Vždy sa snažil žiť ako ostatní, neostával v ústraní a neodmietal napríklad ani pozvania na pivo s partiou kamarátov. "Nechcel som byť iný. Chodieval som napríklad aj na diskotéky. Cítim totiž vibrácie hudby, čo sa stačí na to, aby som cítil rytmus." Nebol teda ukrátený ani o také činnosti, ako napríklad dvorenie dievčatám. Výrazný podiel na jeho integrácii do spoločnosti mala aj jeho o osem rokov mladšia sestra. Narodila sa ako počujúca a neskôr sa zamestnala ako tlmočník pre nepočujúcich. Tým, že bola počujúca, s ňou mohol Jaroslav dennodenne "trénovať" odozeranie z pier a správnu výslovnosť.

Popri práci revízneho technika sa začal zaujímať aj o aktivity organizácií, venujúcich sa boju za práva sluchovo postihnutých, ale aj aktivitám nepočujúcich športovcov. "Táto práca ma začala napĺňať natoľko, že som sa stal funkcionárom zväzu sluchovo postihnutých." Funkcií o zväze vystriedal niekoľko. Od tých menej dôležitých sa vypracoval až na predsedu celého zväzu. Pracoval aj vo výrobnom družstve pre ľudí so sluchovým hendikepom Obzor, ktoré sám založil. "Šlo o spoločensko - pracovné centrum pre nepočujúcich, ktoré okrem iného pomáhalo nepočujúcim nájsť si prácu. Malo asi 50 členov a ja som bol ich vodcom." Povedali si, že by bolo dobré keby v Košiciach založili klub nepočujúcich s vlastnými priestormi.

Ich sny začali naberať reálnejšie kontúry pred 15 rokmi, kedy im vtedajší primátor Rudolf Schuster poskytol zdevastované priestory budovy na Kováčskej 65. "Priestory nám mesto predalo symbolicky za štyri koruny s tým, že ich dáme do poriadku. V tom čase totiž prebiehalo akési prerozdeľovanie voľných priestorov medzi zväzy hendikepovaných ľudí. O priestory na Kováčskej nemali záujem nevidiaci, ani telesne, či vnútorne postihnutí. Boli totiž v takom dezolátnom stave, že si na ich rekonštrukciu nikto netrúfal. Ja som však vedel, že v našich radoch nepočujúcich máme množstvo mladých a silných ľudí, ktorí majú chuť do práce."

J. Chrabačka je medzi sluchovo postihnutými obľúbeným práve vďaka tomu, že rekonštrukciou poskytol prácu množstvu nepočujúcich, ktorí inak nemajú takmer žiadnu možnosť uplatniť sa. "Na tejto stavbe sme sa riadne narobili. Bolo to totiž v otrasnom stave. Všetko bolo rozbité, bývali tam bezdomovci, všade boli obrovské potkany." Zo schátranej stavby sa im napokon podarilo spraviť peknú budovu, v ktorej dnes sídli okrem ich klubovne aj penzión s reštauráciou, či predajňa pomôcok pre sluchovo postihnutých. "Boli s tým mnohé problémy. Ale také tie klasické, ako napríklad s pamiatkármi, či s nedostatkom financií." Tie zháňali od sponzorov, medzi ktorými bola napríklad aj holandská kráľovná Juliana. "Vďaka jej 2,2 miliónom sme celý objekt zastrešili."

Najvýraznejším pozitívnym výsledkom rekonštrukcie bolo to, že si vďaka nej mnoho nepočujúcich našlo prácu. "Mnoho ľudí tvrdí, že najťažším postihnutím je slepota. Nie je to pravda. Najťažšie postihnutie je mentálne, potom nasleduje sluchové. Sluchovo postihnutí ľudia sú totiž duševne slepí. Nedokážu komunikovať s ostatnými ľuďmi, nerozumejú slovám a mnohí si preto nedokážu plnohodnotne prečítať ani noviny. Sú neschopní robiť bežné úradné vybavovačky, keďže si nedokážu vypĺňať úradné tlačivá, žiadosti. Preto sa veľmi ťažko pretĺkajú životom a niečo ako zamestnanie je pre mnohých z nich len snom."

J. Chrabačka priznáva, že oproti ostatným sluchovo postihnutým má určitú výhodu. Odmalička sa totiž učil rozumieť aj počujúcim ľuďom a vďaka odozeraniu z úst sa v bežnom svete nestratí. "Niekedy s tým sú problémy. Človek, s ktorým komunikujem, totiž musí byť chápavý, rozprávať sa so mnou zreteľnejšie a viac artikulovať. Veľkým problémom je napríklad aj to, ak má človek bradu, či fúzy. Vtedy mu na pery nevidím," hovorí so smiechom.

Okrem správneho prístupu rodičov, vyrovnať sa s hendikepom, pomohli J. Chrabačkovi aj dve manželky. "Nechcem, aby to vyznelo hnusne, no nepočujúca manželka pre mňa nemá perspektívu. Potrebujem vzdelanú a počujúcu manželku, aby som bol nútený neustále rozprávať a komunikovať. Takou bola moja prvá manželka, s ktorou mám dvoch zdravých synov. A aj tá súčasná. Mám to šťastie, že sú navyše obe vysokoškolsky vzdelané, čím mi veľmi pomohli aj v inteligenčnom vývoji." V manželstve s nepočujúcou manželkou by nekomunikoval rečou, ale posunkami, čo by zapríčinilo jeho stagnáciu.

Keď v médiách hovorí hendikepovaný človek o tom, ako mu jeho postihnutie pomohlo v zdokonalení niektorej z oblastí života, tomu J. Chrabačka nerozumie. "Ako by mi mohol môj hendikep pomáhať? Vo všetkom ma to obmedzuje. Nemyslím si, že by som sa stal úspešným kvôli môjmu postihu, to určite nie. Veď vďaka tomu, že nepočujem, neviem, čo hovorí človek, ktorý ku mne stojí chrbtom. Prípadne nepočujem, ak mi z vrecka vypadne minca. Je to veľký hendikep. Mrzí ma napríklad aj to, že si nemôžem pozrieť televízor ako ostatní ľudia. Bez zvuku to nemá zmysel. V poslednej dobe však vďaka technologickej novinke - infraportu, počujem zvuk televízie aspoň čiastočne."

Napriek všetkému zlému, čo kvôli sluchovej vade zažil a zažíva, si J. Chrabačka myslí, že žije šťastným a plnohodnotným životom. Podobne postihnutým ľuďom, ktorí by chceli dosiahnuť rovnakú harmóniu života, by dal jednoduché rady. "Tým, že sú nepočujúci, by sa mali snažiť vzdelávať ešte viac ako počujúci ľudia. Mali by veľa čítať, študovať, venovať sa kultúre. Nestrácať kontakt s realitou, čítať noviny, teletext... A dôležité je aj to, aby sa snažili čo najviac odozerať z pier a neskrývať sa pred počujúcimi ľuďmi."

Napriek veku 65 rokov má J. Chrabačka zaujímavé plány do budúcna, ktoré by možno boli odvážne aj pre človeka bez hendikepu. "Rád by som sa ešte dostal na vysokú školu. Chcel by som študovať nejaký sociálny odbor, prípadne právo. Nejde mi o titul alebo niečo podobné. Jednoducho rád študujem. Doma mám približne tisíc encyklopédií. Rád sa dozvedám nové veci," uzavrel tento zaujímavý človek. Držme mu teda palce.

Tomáš LEMEŠANI

Autor: Rýchli, zbesilí

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári