Ráno jej manžel zomrel v náručí, večer už opäť stála na javisku
Herečka a recitátorka Mária Kráľovičová sa herectvu venuje od 18 rokov. Na javisku stála prvýkrát v Komornom divadle v Martine, kde hrala dva roky. Od roku 1948 je členkou Činohry Slovenského národného divadla. Za svoju prácu jej bolo udelených viacero titulov - zaslúžilá umelkyňa v roku 1967, národná umelkyňa v 1979, v roku 2006 "vstúpila" do Siene slávy. O rok neskôr dostala Cenu Jozefa Krónera za celoživotné herecké dielo a výročnú cenu Literárneho fondu a od roku 2008 je držiteľkou Krištáľového krídla za rok 2007 v kategórii Divadlo a film. Do Košíc nedávno prišla s komédiou Ryba v trojke, v ktorej účinkovala so Zuzanou Kocúrikovou, Zdenou Studénkovou a Jozefom Vajdom.
Hneď na úvod rozhovoru M. Kráľovičová priznala, že ku Košiciam má zvláštny vzťah. "Mám tu vnúčika aj syna, takže tu mám kus svojej rodiny. Do Košíc som chodila vždy veľmi rada. Za tých 63 rokov, čo som v divadle, som sa sem nachodila dosť a dosť. Kedysi boli zájazdy s divadlom pravidelne každý rok a ani Košice sme nevynechávali." Nie je tajomstvom, že M. Kráľovičová chodieva do divadla aj "mimo pracovnej doby", keď nemá predstavenie. "Pre niekoho je divadlo osud a pre iného len zamestnanie. Ja patrím do prvej kategórie. Divadlo je naozaj môj osud a láska."
Počas svojej bohatej kariéry zažila M. Kráľovičová aj chvíle, keď si dovolila oponovať autorovi alebo režisérovi a nesúhlasiť s jeho názorom na vec. "Rada pracujem s režisérmi, ktorí sú niečo ako architekti. Už vopred, skôr než predstúpia pred hercov, majú vypracovanú svoju ´architektúru´ diela. Vedia, čo budú robiť a ako to chcú robiť. S takými režisérmi sa dobre spolupracuje. No, sú aj takí, ktorí hľadajú počas skúšok, počas jedného dvoch mesiacov, stále niečo nové. O takého režiséra sa herec môže len ťažko oprieť."
Helrecké povolanie, či poslanie, sa vymyká z bežného radu. Herec si nemôže dovoliť "nemať náladu" na prácu, či hodinu pred predstavením zistiť, že sa zle cíti... "Tak to sa naozaj nedá. Mne ráno o pol siedmej zomrel v náručí muž a o siedmej večer som bola na javisku. Diváka nezaujíma, aké má ten herec, ktorý tam hrá, žiale, či problémy. Herec to, že divák prišiel, berie s maximálnou pokorou. Divák sa prišiel zabaviť, poučiť a chce dostať to, kvôli čomu prišiel."
Vraví, že sa tých šesť desaťročí snáď ani nie sú otázky, ktoré by od novinárov nedostala. "Samozrejme, každý novinár sa pýta iné. A bulvár sa pýta hlúposti," smeje sa. "Žila som šťastný život a nemám čo skrývať." Rozhovorový boom nastal u nás až po revolúcii, kedy pribudlo množstvo médii. Či už printových, alebo iných. Za socializmu to bolo celkom iné. "Vtedy sme naozaj neposkytovali toľko rozhovorov. Teraz, keďže je toľko novín a chcú ich predať, vytrhnú novinári často niečo z kontextu a dajú to do titulku. Potom to čítate a vysvitne, že zmysel povedaného je celkom iný, lebo je to vytrhnutá veta z kontextu, ktorá len predáva tie noviny."
Napriek "pokročilejšiemu" veku má M. Kráľovičová vynikajúcu pamäť. Stalo sa, že musela narýchlo zaskočiť za kolegyňu, tak sa naučila texty za tri hodiny. "Áno stáva sa to a nie len mne. Hrali sme nedávno Havlovu hru ´Odchádzanie v Brne´ a ochorela nám herečka. Ak za ňu musela zaskočiť Didi Moórová. Ráno dostala texty a večer sme to hrali a nikto nič nepoznal. S mozgom je to ako so svalom. Musí sa cvičiť a vtedy je jedno, koľko máme rokov. Tiež je to, ako keby sme padli do prachu a ostali tam ležať. To sa nesmie. Treba vždy vsať a ísť. Rovnako sa netreba vzdávať a ten mozog, tú pamäť treba trénovať a zamestnávať."
Pri niektorých ľuďoch sa nedá vyhnúť obdivu nad silou, ktorá ich stále dvihne. Nad silou, ktorá im nedovolí rezignovať tam, kde už iní všetko vzdali. "Divák čaká a nikdy ho neslobodno sklamať. To je moja životná zásada," dodáva.
jr
Autor: Rýchli, zbesilí
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
