So začiatkom jari Košičania pookriali, aj keď bolo chladno, lebo ich hriala nedočkavosť na tradičné podujatia
Tešili sa na túry aj na divadlo
K vítaniu jari v 20. rokoch patrili v Košiciach vychádzky na prímestské výletné miesta - Alpinku, Bankov, Aničku, promenádne koncerty posádkovej hudby, začiatok trojmesačnej divadelnej sezóny, aj činnosti turistického oddielu. Prvý jarný deň v roku 1923 bol veterný daždivý, chladný.
Tradičné koncerty do roku 1939
Podľa spravodaja, vydávaného skautmi dokonca zúril severák. Ten neodradil skautov privítať jar celodennou vychádzkou na Sivec, ale členovia turistického oddielu sa kvôli vetru nedostali na Slanský hrad. Nepriazeň počasia ignorovala vojenská posádková hudba a koncertovala od jedenástej do dvanástej hodiny pred Východoslovenským národným divadlom. Koncerty patrili k tradícii vítania jari, rovnako ako duchovné koncerty odbočky Zväzu československého dôstojníctva v Košiciach v posádkovom kostole na Hlavnej ulici, spojené s vojenskými bohoslužbami. Tie trvali až do roku 1939 a starší Košičania, ktorí boli vtedy deťmi si spomínajú na ceremoniál, ktorý bol ich súčasťou, ako na výnimočný zážitok. Dôstojníci a vojaci pochodovali mestom za sprievodu hudby až pred kostol. Ľudia sa prizerali z chodníkov Hlavnej ulice, až kým celý vojenský sprievod nevošiel do kostola.
Prvé jarné bohoslužby vojakov pripadli na 25. marca s koncertom symfonického orchestra 14. pešieho pluku pod vedením kapelníka kapitána Langera. Repertoár duchovného koncertu tvorili skladby Vagnera, Dvořáka, Bacha. Áriu Ľudmily z oratória sv. Ľudmily hrali na krídlovke. Takéto koncerty boli košickou špecialitou a mali vysokú úroveň. Deň pred vojenskými bohoslužbami sa vrátili zástupcovia armády, medzi nami aj z Košíc, z Prahy. Sám prezident Masaryk ich pozval z celej republiky na "čaj" pri príležitosti svojich narodenín. Na prezidentskom čaji podal hlásenie pilot major Skála o tom, že na lietadle novej konštrukcie firmy Aero dosiahol výšku 7 255 metrov v rekordnom čase 25 minút a 25 sekúnd. Dovtedy bol maximálny vzostup do výšky 7 050 metrov a to iba jedenkrát za 29 minút.
Hosťovanie SND
V prvý jarný deň sa v Košiciach objavili plagáty a v novinách oznamy o trojmesačnom hosťovaní Slovenského národného divadla z Bratislavy v Košiciach. Sezóna, na ktorú sa Košičania veľmi tešili, sa mala začať 1. apríla. Operný aj činoherný súbor sa mal predstaviť publiku novonaštudovaným repertoárom v novej výprave. Preto od 20. marca v budove Východoslovenského národného divadla začal úradovať tajomník SND a vybavovať aj objednávky mimo Košíc. Predplatné bolo na tridsať hier a vstupenky si mohli kúpiť záujemcovia aj v Stanglerovom kníhkupectve.
Košická divadelná budova nemala v tom čase svoju stabilnú scénu so stabilným súborom z radov domácich hercov. Ministerstvo kultúry a osvety takýmto hosťovaním viac-menej vyriešilo uspokojenie hladu po kultúre. Jestvovali aj vidiecki divadelní podnikatelia, ktorí organizovali predstavenia aj z radov ochotníckych divadiel. Práve v marci roku 1923 Organizácia vidieckeho herectva upozorňovala na skutočnosť, že vidiecki divadelní podnikatelia úmyselne vyvolali krízu tým, že znížili hercom "gáže" na 500 - 600 korún mesačne, aby sa mohli dožadovať štátnych subvencií. Dovtedajší mesačný plat herca bol 600 - 700 korún. Táto herecká organizácia upozorňovala ochotnícke spolky, osvetové zväzy aj iné kultúrne združenia, aby od divadelných podnikateľov cestujúcich po vidieku žiadali písomné vyhlásenie organizácie československého herectva v Prahe, že podnik zamestnáva členov Organizácie čsl. hercov a vyhovuje všetkým podmienkam.
Vráťme sa ešte k budove košického divadla. Jej priestory využívali aj na prednášky, dobročinné akcie a ochotnícke predstavenia a rokovania rôznych spolkov a organizácií. Zo záznamu marcového zasadnutia mestskej rady v Košiciach sme sa dozvedeli o návrhu, ktorý predložil Dr. Stuchlík, aby z každého podujatia v divadelnej budove, okrem predstavení SND, odviedli finančný príspevok na podporu košickej ľudovej kuchyne v Sokolskom sade. V nej, sa stravovali chudobní košickí občania. Návrh potom schválilo mestské zastupiteľstvo.
Ako tlačiar bol Ľudovít Ries, ako autor sa volal Philemon
Košice boli v minulosti ako kultúrne centrum sídlom tlačiarní, vydavateľov a kníhkupcov. Väčšinou si ľudia spájajú existenciu tlačiarní v Košiciach s menom Werfer. Werferovci - nemecká rodina kníhtlačiarov, vydavateľov a kníhkupcov pôvodom z Tirolska pôsobila v Košiciach takmer celé jedno storočie. Jej najstarší člen Karol (1780 - 1846) kúpil r. 1822 v Košiciach Landererovu tlačiareň, túto rozšíril a zveľadil a v jeho šľapajach išli syn Jozef Karol a dvaja vnuci Karol a Jozef Gustáv.
Tlačiari nepôsobili iba špeciálne vo svojej profesii ako podnikatelia, ale okrem už spomenutého vydavateľstva a kníhkupectva boli autormi, redaktormi, spisovateľmi. Jedným z nich bol aj Ľudovít Ries (1850 - 1898), ktorý mal ako autor pseudonym Philemon. Vo svojom Slovníku košických osobností ho uvádza Dr. Mária Mihóková ako tlačiara a novinára, vyučeného typografa a korektora novín v Pešti, potom ako korektora v tlačiarni. Karola Werfera v Košiciach, kam sa v r. 1874 presťahoval. Zároveň publikoval články v tlači. Po roku sa dostal do filiálky tlačiarní Pannonia v Levoči a od roku 1877 do r. 1884 bol zodpovedným redaktorom nemeckej Pannonie v Košiciach.
Vlastnú tlačiareň si Ries zriadil v r. 1885. Tlačili sa v nej noviny Kassai Szemle, ktorých bol redaktorom aj vydavateľom a tlačil ďalšie štyri tituly hospodárskych novín. Z novín Kassai Szemle, ktoré zodpovedali vládnej liberálnej politike, vytvoril Ries postupne prvý maďarský denník v Košiciach od januára 1894 pod názvom Felsömagyarország.
Ries sa oženil v Košiciach s Hermínou Schullerovou (1851 - 1889), spisovateľkou, spočiatku spolupracovníčkou novín, ktoré Ries vydával. Hermína Riesová za svoj krátky život - zomrela ako 39-ročná - napísala okrem poviedok niekoľko románov na pokračovanie a divadelné hry. Za dramatickú tvorbu získala uznanie v Kluši a jej hry uviedli aj na košickej divadelnej scéne.
Ries písal fejtóny, prispieval do budapeštianskych novín a časopisov a venoval sa prekladateľskej činnosti - jeho preklady románov vyšli od pseudonymom Philemon. Oženil sa druhýkrát a zomrel ako 49-ročný. Jeho tlačiareň predala manželka Mária kníhkupcovi A. Vitézovi.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
