Korzár logo Korzár Košice

Učiteľka na dôchodku Júlia Chovancová, ktorá stála za katedrou 36 rokov, by sa dnes do školy nevrátila

Na základnej škole učila prezidenta, na strednej dvoch poslancov parlamentuUrčite si každý z nás rád spomína na svoje školské časy. Nevyhnutne k

Na základnej škole učila prezidenta, na strednej dvoch poslancov parlamentu

Určite si každý z nás rád spomína na svoje školské časy. Nevyhnutne k nim patria i spomienky na učiteľov. Niektorí utkveli v pamäti preto, že boli k svojim žiakom priateľskí, iní pre prísny, no spravodlivý prístup. Aj učitelia si radi spomínajú na svojich žiakov. Pri príležitosti zajtrajšieho sviatku Dňa učiteľov sme sa o "živote s deťmi" porozprávali s košickou učiteľkou Júliou Chovancovou. Za katedru sa po prvý raz postavila v roku 1943.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Pani Júlia sa narodila pri Prešove pred 88 rokmi (1921) v rodine hájnika. A hoci chcela byť lekárkou, osud ju zavial do školských lavíc. Po štúdiu na učiteľskej akadémii v Prešove sa po prvý raz postavila za katedru v roku 1943. V okolí Prešova ostala učiť až do konca 2. svetovej vojny. Po jej skončení ju presunuli do Košíc, kde učila až do dôchodku v roku 1979. Vzdelávaniu detí venovala celých 36 rokov života.

Počas svojej učiteľskej kariéry prešla pani Júlia takmer všetkými predmetmi. V úplných začiatkoch päsobila na základnej škole na 1. stupni, kde musela učiť všetky predmety. Neskôr si urobila odbornú skúšku a prešla na 2. stupeň. Učiť mohla aj na stredných školách slovenský jazyk, telesnú a hudobnú výchovu, neskôr si pridala aj estetickú výchovu. Najdlhšie ostala verná telesnej výchove, no keď časom cítila, že jej ubúdajú sily, prešla na slovenčinu.

SkryťVypnúť reklamu

Hoci jej učiteľská kariéra začala pred vyše 50 rokmi, jasne si spomína na svoje prvé pôsobisko. Písal sa rok 1943 a svet práve ničila 2. svetová vojna. "Prvé tri roky som učila na Základnej škole v Orkucanoch pri Sabinove. Deti boli chudobné a skromné. Veľa som s nimi spievala a cvičila. Veľmi ma mali radi a splnili by všetko, čo by som im povedala. To bol najkrajší rok môjho vyučovania. Uvedomila som si, že to, čo im dávam, si veľmi cenia. Vracali mi takú istú lásku, akú som im dávala ja. Napriek tomu, že boli z chudobných rodín, každý z nich to dotiahol až po maturitu. Mám však aj trpkú spomienku. Jeden z mojich žiakov, osemročný chlapec Lacko Šujtáš, ochorel na tuberkulózu a zomrel. Stále chcel, aby ho prišla pozrieť pani učiteľka, a ja som za ním skutočne veľa chodila. Vidieť umierať takého mladého človeka, to bola hrôza..."

SkryťVypnúť reklamu

Vojna mala na ľudí strašný dopad. Žilo i učilo sa v strachu a každý deň mohol byť posledný. Žiaci chodili do školy každý deň, neskôr to bolo horšie. Často sa muselo vyučovanie kvôli poplachom prerušiť. Stávali sa situácie, ktoré si dnešné deti sotva vedia predstaviť. Malých žiakov so svojou učiteľkou, ako utekajú pred náletom do lesa. Navyše so zásobami pre partizánov. Situácia, kaú dnešné deti môžu vidieť akurát vo filme. "Pokúšali sme sa pomáhať tým svojim, ukrytým v horách, všetkými prostriedkami. To bola pre mňa taká zásterka. Keď bol nálet, ja som zobrala deti a utekali sme do lesa. Bola tam dosť hlboká jaskyňa, na ktorú keď padali hocaké bomby, strop sa neprerazil. Pri tej príležitosti sme odniesli aj nejaké zásoby partizánom. Bolo to asi dva kilometre od dediny a pre mňa ani pre deti to nebolo ľahké. Nejaký čas sme tam čučali a bolo nám zima. No aj deti sa vtedy veľa naučili. Hlavne to, že treba pomáhať a predovšetkým sa medzi nimi vytvorila súdržnosť. Dávali sa seba väčší pozor."

Po vojne poslali pani Júliu učiť do Košíc. Pôsobila na základných i stredných školách, dokonca aj na jednej z vysokých škôl učila telesnú výchovu. V roku 1973 jej bol udelený titul zaslúžilá učiteľka. "Do dôchodku som šla v lete roku 1979. Po letných prázdninách, 1. septembra, keď som už neučila, stála som na balkóne a pozerala na deti, ako idú do školy. Plakala som ako dážď, že ja už nemôžem..."

Niektorých svojich žiakov dnes pani Júlia vídava v televízii. Niekoľkí sú v slovenskom parlamente a dve zo žiačok vystupujú na doskách, ktoré znamenajú svet. "Učila som Paľa Pašku a Jozefa Buriana, tiež herečky Dášu Rúfusovú a Zuzku Tlučkovú. Ani Paľo a ani Jožo neboli bohvieakí žiaci. No Dáša so Zuzkou patrili medzi najlepšie. Všetkých štyroch som ich učila na gymnáziu Kováčska 30. Tiež som učila súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča. To bolo ešte na jednej zo základných škôl. Mnohí moji žiaci odišli študovať ´vonku´. Napríklad Vojto Žiga. To bol ´cigánčik´ z mojej poslednej triedy, v ktorej som učila. Po škole odišiel študovať do Moskvy medzinárodné vzťahy, čínsko - americké. Keď sa naša republika rozpadla, jeho si nechali v Čechách na ministerstve zahraničných vecí. Odtiaľ mi aj často písal."

Spomienky na ďašieho žiaka si odnáša zo Strednej školy ekonomickej v Košiciach. V rámci nej bola vytvorená maďarská trieda, kam chodili žiaci iba z južnej časti Slovenska. Medzi nimi aj taký, ktorý na dlhé roky utkvel svojej učiteľke v pamäti. "Hoci sa iróniou osudu volal Lipták, nevedel ani slovo po Slovensky. Trápila som sa s ním, a aj on sa trápil. No veľmi sa chcel učiť. Po prvom ročníku, keď bolo rodičovské združenie, prišiel za mnou jeho otec a hovorí mi: ´Pani učiteľka, ja ho zoberiem z tejto školy. On sa tu toľko natrápi, vy sa s ním trápite. To nemá zmysel...´ Ja som mu však povedala, aby ho nechal, že on sa dačo priučí. Tak ho nechal a chlapec aj zmaturoval, dokonca aj u mňa zo slovenčiny. Nedávno som šla po meste a zrazu ma niekto zozadu objal. Otočila som sa, no nespoznala ho. On na to: ´Pani učiteľka, však neviete, kto som? Ja som Lipták. A musím vám niečo povedať. Pracujem na finančnom riaditeľstve a keď tam niekto niečo nevie zo slovenčiny, tak mu len povedia - choď k Liptákovi. On vie zo slovenčiny všetko," spomína pani Júlia so smiechom.

Za tie roky prešlo jej rukami množstvo žiakov. Mnohých spoznala ako prvákov a ako maturantov ich púšťala do života. Je dobrým zvykom, že končiace ročníky obdarujú triednu učiteľku. Samozrejme aj pani Júlia má od svojich končiacich študentov mnoho darčekov, napriek tomu, že mala prosbu, aby jej nič nedávali. Všetci si však nejakým zaujímavým spôsobom na tú svoju učiteľku spomenuli. Jej posledným ročníkom bola IV.B na Gymnáziu na Kováčskej 30. Darovali jej fotoalbum plný spomienok na štyri roky strávené v škole. Básničky, fotky zo spoločných výletov, zemiakových brigád, kúpalísk, stanovačky v Slovenskom raji a, samozrejme, aj zo stužkovej. Ten album má pani Júlia dodnes. S láskou obracia stránky s čiernobielymi fotkami a ku každej pohotovo rozvinie, kedy a kde bola urobená.

Mnohí si dodnes pamätajú zemiakové brigády, ktoré dnešnej generácii mladých, už nič nehovoria. Tí starší si však pri spomienke na ne vybavia kopec zážitkov. Z jednej takej brigády vybrala zážitok aj pani Júlia. Jeho hlavným aktérom je predseda NR SR Pavol Paška. "Nechodil však do mojej triedy, ale do inej. Ich pani učiteľka Malátová bola chorá, preto ma požiadala, aby som vzala na zemiakovú brigádu i jej triedu. Paľo bol vtedy jej predsedom. Pani učiteľka Malátová sa ho potom po brigáde opýtala: ´No, Paľo, ako bolo?´ A on povedal: ´Celkom dobre, len keby pani učiteľka Chovancová nerobila ako na vlastnom..." hovorí so smiechom. "Teraz nedávno mala táto trieda stretnutie zo školy a zhodou okolností pani Malátová nemohla prísť na začiatok. Preto som šla ja. Prišiel aj Paľo Paška, s ktorým som sa porozprávala o jeho pôsobení v politike. Povedala som mu aj to, že si vážim, ako vtedy povedal svojej triednej učiteľke, že som robila ako na vlastnom. Spýtala som sa ho, či aj on teraz takto robí v národnej rade. Paľo poprel, že by niečo také niekedy povedal. Spolužiaci ho však prezradili a smiali sa, že sa s tým vtedy ´pochválil´ aj im..."

Alebo iná spomienka. Žiaci spolu s pani učiteľkou Chovancovou mali v pláne lyžiarsky zájazd do Červeného kláštora. Vyskytol sa však problém s ubytovaním. Žiakov bolo veľa, postelí v penzióne málo. Dievčatá, ktorých bolo viac, boli teda ubytované v penzióne a chlapci v inom objekte neďaleko krčmy v Červenom kláštore. "Samozrejme som ich náležite upozornila, že by som nerada videla, ako si dávajú poldecáky a podobne. Keď to vraj uvidím, nepoznám milosť. Boli sme tam asi týždeň, keď za mnou prišiel jeden učiteľ. Povedal mi, že moji chlapci si dávajú ´večer do nosa´. Nechcelo sa mi to veriť, no dala som si ich všetkých nastúpiť. Vetci sa priznali, no jeden nie. Tvrdil, že nepil. Opýtala som sa ho, ako to dokázal. Odpovedal, že sa s ostatnými nekamaráti, preto s nimi nepil. Neverila som mu, no nechala som to tak. Keď sa však ozval ďalší, že ani on nepil, už som sa nezdržala a dala som mu facku. To bolo prvý a posledný krát, kedy som zabudla na svoje pedagogické zásadyk. Bola som z toho nešťastná, ale nemohla som vydržať ten pocit, že mi do očí klame," hovorí o neslávnom konci výletu.

Zároveň však pani Júlia zažila aj výlet, kde jej nebolo všetko jedno, no zároveň jej trochu mykalo kútikmi úst. Namierené mali do Tatier, kde, hoci bol jún, napadal sneh. Dostali sa do Veľkej studenej doliny a jednu jej časť museli zdolať na zadkoch. Pani Júlia priznáva, že sa dosť bála. Darmo. Tatry sú Tatry a je dobré mať pred nimi rešpekt. Navyše mala "pod sebou" 28 rozbláznených detvákov a to je ťažké ich všetkých udržať. Našťastie sa táto príhoda zaobišla bez úrazov a omrzlín.

Napriek tomu, že za katedrou stála dlhé desaťročia a množstvo detí "vyviedla" do života, dnes by už vraj učiť nešla. Myslí si, že mládež nemá rada starých učiteľov. Svedčí o tom jedna jej príhoda. "Raz za mnou prišla do školy moja dcéra. Bolo to v čase pred mojim dôchodkom. Pri bráne školy stáli dvaja žiaci a ich poprosila, aby ma zavolali. Jeden z nich povedal, že taká učiteľka tu neučí. No druhý mu skočil do reči a hovorí: Ale áno. Taká malá, chudá s bielymi vlasmi. Tak to bola ozaj charakteristika..."

Okrem toho je pani Júli znechutená tým, ako sú niektoré dnešné deti "vychované". "Mala som psíka a s ním som chodievala do neďalekého parku. Schádzajú sa tam žiaci z blízkej školy. Sedávajú na operadlách lavičiek, nohy mávajú tam, kde sa sedí. A tie ich reči a vulgarizmy, ktoré používali. Mnohé dievčatá sa vyjadrujú horšie, než chlapci. Vtedy som si povedala, že aj keby čo bolo, do školy viac učiť nepôjdem," uzatvára svoje rozprávanie J. Chovancová.

Michaela HAJDUKOVÁ

Najčítanejšie na Košice Korzár

Komerčné články

  1. Maldivy mimo sezóny. Dážď prišiel dvakrát, vila za cenu izby
  2. Na Devín kyvadlovou dopravou zadarmo
  3. Za dovolenkové škody vyplatila Allianz o 41 percent viac
  4. Hodnotenie profesionála: Ako je Turecko pripravené na leto?
  5. Inšpirujte sa tajomstvom najšťastnejších krajín sveta
  6. Last minute zájazdov je každé leto menej. Kde ich ešte nájdete?
  7. Letný literárny výber vložený v denníkoch SME a Korzár
  8. Sviatočný Devín otvárame pre všetkých
  1. Maldivy mimo sezóny. Dážď prišiel dvakrát, vila za cenu izby
  2. Prečo sú dovolenky na obrích výletných lodiach lacné?
  3. Na Devín kyvadlovou dopravou zadarmo
  4. Za dovolenkové škody vyplatila Allianz o 41 percent viac
  5. Takto má vyzerať dostupný biznis notebook
  6. Hodnotenie profesionála: Ako je Turecko pripravené na leto?
  7. Tajomstvo najšťastnejších krajín sveta
  8. Inšpirujte sa tajomstvom najšťastnejších krajín sveta
  1. Last minute zájazdov je každé leto menej. Kde ich ešte nájdete? 6 317
  2. Črevné problémy, pohlavné choroby či poškodenie kože 4 550
  3. Hodnotenie profesionála: Ako je Turecko pripravené na leto? 3 575
  4. Prečo sú dovolenky na obrích výletných lodiach lacné? 3 259
  5. Nízke úspory a dôchodky? Tieto 3 faktory ovplyvnia Slovensko 2 878
  6. Ako často treba čistiť fasádu? Niektoré si vystačia samy 2 794
  7. Sviatočný Devín otvárame pre všetkých 2 327
  8. Inšpirujte sa tajomstvom najšťastnejších krajín sveta 1 761
  1. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (4. - 10.7.1925)
  2. Tomáš Hrubý: Saturn je bližšie, než sa zdá
  3. František Kukura: Politické metafory národa: 1989 – 2025
  4. Janka Bittó Cigániková: Klamstvá o interrupciách. Naleteli ste aj vy?
  5. Milan Removčík: Poludnica
  6. Ján Valchár: Poslušne hlásim, som doma!
  7. Jozef Huljak: Partneri alebo rivali? EÚ a Čínu čaká dôležitý samit.
  8. Vladimír Krátky: Fico sa stal prvýkrát predsedom vlády 4. júla 2006
  1. Ivan Čáni: Všetci držme huby a nechajme Roberta Fica pracovať! Lebo len on JEDINÝ vie, čo je najlepšie. 26 366
  2. Janka Bittó Cigániková: Cirkev na gynekológii? Žiaľ, Cigániková nepreháňala 18 230
  3. Michael Achberger: Prestaňte držať diéty! Týchto 7 návykov vám predĺžia život aj zlepšia postavu 17 511
  4. Dušan Koniar: V roku 1989 mala ČSSR 3315 vlastných tankov 7 917
  5. Radko Mačuha: Auto pre ministerku Šimkovičovú. 6 216
  6. Janka Bittó Cigániková: Zdravotníctvo má liečiť, nie financovať cirkev 5 455
  7. Vladimír Bojničan: Z Devína sa stáva festival kléro-fašistických príšer 4 810
  8. Otilia Horrocks: Tzv. lokálpatrioti ukázali občanom prostredník. 4 358
  1. Roman Kebísek: Kuzmány, Radlinský, Štúr, Pauliny-Tóth chceli ruštinu ako spoločný jazyk Slovanov
  2. Post Bellum SK: Nicholas Winton zomrel pred desiatimi rokmi. Jeho príbeh zostáva inšpiráciou dodnes
  3. Roman Kebísek: Britka objavila hrob Adele Harms, modelky maliara Schieleho
  4. Věra Tepličková: Čím väčšia škola, tým lepšie výsledky...
  5. Radko Mačuha: Auto pre ministerku Šimkovičovú.
  6. Věra Tepličková: Šok v Martine alebo Alimachalala a 40 lúpežníkov(voľné pokračovanie Šoku v Levoči a Šoku v Bratislave)
  7. Radko Mačuha: Prezident bol v SNG podporiť kolabujúci rezort Šimkovičovej
  8. Věra Tepličková: Tri čisté okresy? Volám po vyvodení zodpovednosti!
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (4. - 10.7.1925)
  2. Tomáš Hrubý: Saturn je bližšie, než sa zdá
  3. František Kukura: Politické metafory národa: 1989 – 2025
  4. Janka Bittó Cigániková: Klamstvá o interrupciách. Naleteli ste aj vy?
  5. Milan Removčík: Poludnica
  6. Ján Valchár: Poslušne hlásim, som doma!
  7. Jozef Huljak: Partneri alebo rivali? EÚ a Čínu čaká dôležitý samit.
  8. Vladimír Krátky: Fico sa stal prvýkrát predsedom vlády 4. júla 2006
  1. Ivan Čáni: Všetci držme huby a nechajme Roberta Fica pracovať! Lebo len on JEDINÝ vie, čo je najlepšie. 26 366
  2. Janka Bittó Cigániková: Cirkev na gynekológii? Žiaľ, Cigániková nepreháňala 18 230
  3. Michael Achberger: Prestaňte držať diéty! Týchto 7 návykov vám predĺžia život aj zlepšia postavu 17 511
  4. Dušan Koniar: V roku 1989 mala ČSSR 3315 vlastných tankov 7 917
  5. Radko Mačuha: Auto pre ministerku Šimkovičovú. 6 216
  6. Janka Bittó Cigániková: Zdravotníctvo má liečiť, nie financovať cirkev 5 455
  7. Vladimír Bojničan: Z Devína sa stáva festival kléro-fašistických príšer 4 810
  8. Otilia Horrocks: Tzv. lokálpatrioti ukázali občanom prostredník. 4 358
  1. Roman Kebísek: Kuzmány, Radlinský, Štúr, Pauliny-Tóth chceli ruštinu ako spoločný jazyk Slovanov
  2. Post Bellum SK: Nicholas Winton zomrel pred desiatimi rokmi. Jeho príbeh zostáva inšpiráciou dodnes
  3. Roman Kebísek: Britka objavila hrob Adele Harms, modelky maliara Schieleho
  4. Věra Tepličková: Čím väčšia škola, tým lepšie výsledky...
  5. Radko Mačuha: Auto pre ministerku Šimkovičovú.
  6. Věra Tepličková: Šok v Martine alebo Alimachalala a 40 lúpežníkov(voľné pokračovanie Šoku v Levoči a Šoku v Bratislave)
  7. Radko Mačuha: Prezident bol v SNG podporiť kolabujúci rezort Šimkovičovej
  8. Věra Tepličková: Tri čisté okresy? Volám po vyvodení zodpovednosti!

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu