Na základnej škole učila prezidenta, na strednej dvoch poslancov parlamentu

Určite si každý z nás rád spomína na svoje školské časy. Nevyhnutne k nim patria i spomienky na učiteľov. Niektorí utkveli v pamäti preto, že boli k svojim žiakom priateľskí, iní pre prísny, no spravodlivý prístup. Aj učitelia si radi spomínajú na svojich žiakov. Pri príležitosti zajtrajšieho sviatku Dňa učiteľov sme sa o "živote s deťmi" porozprávali s košickou učiteľkou Júliou Chovancovou. Za katedru sa po prvý raz postavila v roku 1943.

Pani Júlia sa narodila pri Prešove pred 88 rokmi (1921) v rodine hájnika. A hoci chcela byť lekárkou, osud ju zavial do školských lavíc. Po štúdiu na učiteľskej akadémii v Prešove sa po prvý raz postavila za katedru v roku 1943. V okolí Prešova ostala učiť až do konca 2. svetovej vojny. Po jej skončení ju presunuli do Košíc, kde učila až do dôchodku v roku 1979. Vzdelávaniu detí venovala celých 36 rokov života.

Počas svojej učiteľskej kariéry prešla pani Júlia takmer všetkými predmetmi. V úplných začiatkoch päsobila na základnej škole na 1. stupni, kde musela učiť všetky predmety. Neskôr si urobila odbornú skúšku a prešla na 2. stupeň. Učiť mohla aj na stredných školách slovenský jazyk, telesnú a hudobnú výchovu, neskôr si pridala aj estetickú výchovu. Najdlhšie ostala verná telesnej výchove, no keď časom cítila, že jej ubúdajú sily, prešla na slovenčinu.

Hoci jej učiteľská kariéra začala pred vyše 50 rokmi, jasne si spomína na svoje prvé pôsobisko. Písal sa rok 1943 a svet práve ničila 2. svetová vojna. "Prvé tri roky som učila na Základnej škole v Orkucanoch pri Sabinove. Deti boli chudobné a skromné. Veľa som s nimi spievala a cvičila. Veľmi ma mali radi a splnili by všetko, čo by som im povedala. To bol najkrajší rok môjho vyučovania. Uvedomila som si, že to, čo im dávam, si veľmi cenia. Vracali mi takú istú lásku, akú som im dávala ja. Napriek tomu, že boli z chudobných rodín, každý z nich to dotiahol až po maturitu. Mám však aj trpkú spomienku. Jeden z mojich žiakov, osemročný chlapec Lacko Šujtáš, ochorel na tuberkulózu a zomrel. Stále chcel, aby ho prišla pozrieť pani učiteľka, a ja som za ním skutočne veľa chodila. Vidieť umierať takého mladého človeka, to bola hrôza..."

Vojna mala na ľudí strašný dopad. Žilo i učilo sa v strachu a každý deň mohol byť posledný. Žiaci chodili do školy každý deň, neskôr to bolo horšie. Často sa muselo vyučovanie kvôli poplachom prerušiť. Stávali sa situácie, ktoré si dnešné deti sotva vedia predstaviť. Malých žiakov so svojou učiteľkou, ako utekajú pred náletom do lesa. Navyše so zásobami pre partizánov. Situácia, kaú dnešné deti môžu vidieť akurát vo filme. "Pokúšali sme sa pomáhať tým svojim, ukrytým v horách, všetkými prostriedkami. To bola pre mňa taká zásterka. Keď bol nálet, ja som zobrala deti a utekali sme do lesa. Bola tam dosť hlboká jaskyňa, na ktorú keď padali hocaké bomby, strop sa neprerazil. Pri tej príležitosti sme odniesli aj nejaké zásoby partizánom. Bolo to asi dva kilometre od dediny a pre mňa ani pre deti to nebolo ľahké. Nejaký čas sme tam čučali a bolo nám zima. No aj deti sa vtedy veľa naučili. Hlavne to, že treba pomáhať a predovšetkým sa medzi nimi vytvorila súdržnosť. Dávali sa seba väčší pozor."

Po vojne poslali pani Júliu učiť do Košíc. Pôsobila na základných i stredných školách, dokonca aj na jednej z vysokých škôl učila telesnú výchovu. V roku 1973 jej bol udelený titul zaslúžilá učiteľka. "Do dôchodku som šla v lete roku 1979. Po letných prázdninách, 1. septembra, keď som už neučila, stála som na balkóne a pozerala na deti, ako idú do školy. Plakala som ako dážď, že ja už nemôžem..."

Niektorých svojich žiakov dnes pani Júlia vídava v televízii. Niekoľkí sú v slovenskom parlamente a dve zo žiačok vystupujú na doskách, ktoré znamenajú svet. "Učila som Paľa Pašku a Jozefa Buriana, tiež herečky Dášu Rúfusovú a Zuzku Tlučkovú. Ani Paľo a ani Jožo neboli bohvieakí žiaci. No Dáša so Zuzkou patrili medzi najlepšie. Všetkých štyroch som ich učila na gymnáziu Kováčska 30. Tiež som učila súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča. To bolo ešte na jednej zo základných škôl. Mnohí moji žiaci odišli študovať ´vonku´. Napríklad Vojto Žiga. To bol ´cigánčik´ z mojej poslednej triedy, v ktorej som učila. Po škole odišiel študovať do Moskvy medzinárodné vzťahy, čínsko - americké. Keď sa naša republika rozpadla, jeho si nechali v Čechách na ministerstve zahraničných vecí. Odtiaľ mi aj často písal."

Spomienky na ďašieho žiaka si odnáša zo Strednej školy ekonomickej v Košiciach. V rámci nej bola vytvorená maďarská trieda, kam chodili žiaci iba z južnej časti Slovenska. Medzi nimi aj taký, ktorý na dlhé roky utkvel svojej učiteľke v pamäti. "Hoci sa iróniou osudu volal Lipták, nevedel ani slovo po Slovensky. Trápila som sa s ním, a aj on sa trápil. No veľmi sa chcel učiť. Po prvom ročníku, keď bolo rodičovské združenie, prišiel za mnou jeho otec a hovorí mi: ´Pani učiteľka, ja ho zoberiem z tejto školy. On sa tu toľko natrápi, vy sa s ním trápite. To nemá zmysel...´ Ja som mu však povedala, aby ho nechal, že on sa dačo priučí. Tak ho nechal a chlapec aj zmaturoval, dokonca aj u mňa zo slovenčiny. Nedávno som šla po meste a zrazu ma niekto zozadu objal. Otočila som sa, no nespoznala ho. On na to: ´Pani učiteľka, však neviete, kto som? Ja som Lipták. A musím vám niečo povedať. Pracujem na finančnom riaditeľstve a keď tam niekto niečo nevie zo slovenčiny, tak mu len povedia - choď k Liptákovi. On vie zo slovenčiny všetko," spomína pani Júlia so smiechom.

Za tie roky prešlo jej rukami množstvo žiakov. Mnohých spoznala ako prvákov a ako maturantov ich púšťala do života. Je dobrým zvykom, že končiace ročníky obdarujú triednu učiteľku. Samozrejme aj pani Júlia má od svojich končiacich študentov mnoho darčekov, napriek tomu, že mala prosbu, aby jej nič nedávali. Všetci si však nejakým zaujímavým spôsobom na tú svoju učiteľku spomenuli. Jej posledným ročníkom bola IV.B na Gymnáziu na Kováčskej 30. Darovali jej fotoalbum plný spomienok na štyri roky strávené v škole. Básničky, fotky zo spoločných výletov, zemiakových brigád, kúpalísk, stanovačky v Slovenskom raji a, samozrejme, aj zo stužkovej. Ten album má pani Júlia dodnes. S láskou obracia stránky s čiernobielymi fotkami a ku každej pohotovo rozvinie, kedy a kde bola urobená.

Mnohí si dodnes pamätajú zemiakové brigády, ktoré dnešnej generácii mladých, už nič nehovoria. Tí starší si však pri spomienke na ne vybavia kopec zážitkov. Z jednej takej brigády vybrala zážitok aj pani Júlia. Jeho hlavným aktérom je predseda NR SR Pavol Paška. "Nechodil však do mojej triedy, ale do inej. Ich pani učiteľka Malátová bola chorá, preto ma požiadala, aby som vzala na zemiakovú brigádu i jej triedu. Paľo bol vtedy jej predsedom. Pani učiteľka Malátová sa ho potom po brigáde opýtala: ´No, Paľo, ako bolo?´ A on povedal: ´Celkom dobre, len keby pani učiteľka Chovancová nerobila ako na vlastnom..." hovorí so smiechom. "Teraz nedávno mala táto trieda stretnutie zo školy a zhodou okolností pani Malátová nemohla prísť na začiatok. Preto som šla ja. Prišiel aj Paľo Paška, s ktorým som sa porozprávala o jeho pôsobení v politike. Povedala som mu aj to, že si vážim, ako vtedy povedal svojej triednej učiteľke, že som robila ako na vlastnom. Spýtala som sa ho, či aj on teraz takto robí v národnej rade. Paľo poprel, že by niečo také niekedy povedal. Spolužiaci ho však prezradili a smiali sa, že sa s tým vtedy ´pochválil´ aj im..."

Alebo iná spomienka. Žiaci spolu s pani učiteľkou Chovancovou mali v pláne lyžiarsky zájazd do Červeného kláštora. Vyskytol sa však problém s ubytovaním. Žiakov bolo veľa, postelí v penzióne málo. Dievčatá, ktorých bolo viac, boli teda ubytované v penzióne a chlapci v inom objekte neďaleko krčmy v Červenom kláštore. "Samozrejme som ich náležite upozornila, že by som nerada videla, ako si dávajú poldecáky a podobne. Keď to vraj uvidím, nepoznám milosť. Boli sme tam asi týždeň, keď za mnou prišiel jeden učiteľ. Povedal mi, že moji chlapci si dávajú ´večer do nosa´. Nechcelo sa mi to veriť, no dala som si ich všetkých nastúpiť. Vetci sa priznali, no jeden nie. Tvrdil, že nepil. Opýtala som sa ho, ako to dokázal. Odpovedal, že sa s ostatnými nekamaráti, preto s nimi nepil. Neverila som mu, no nechala som to tak. Keď sa však ozval ďalší, že ani on nepil, už som sa nezdržala a dala som mu facku. To bolo prvý a posledný krát, kedy som zabudla na svoje pedagogické zásadyk. Bola som z toho nešťastná, ale nemohla som vydržať ten pocit, že mi do očí klame," hovorí o neslávnom konci výletu.

Zároveň však pani Júlia zažila aj výlet, kde jej nebolo všetko jedno, no zároveň jej trochu mykalo kútikmi úst. Namierené mali do Tatier, kde, hoci bol jún, napadal sneh. Dostali sa do Veľkej studenej doliny a jednu jej časť museli zdolať na zadkoch. Pani Júlia priznáva, že sa dosť bála. Darmo. Tatry sú Tatry a je dobré mať pred nimi rešpekt. Navyše mala "pod sebou" 28 rozbláznených detvákov a to je ťažké ich všetkých udržať. Našťastie sa táto príhoda zaobišla bez úrazov a omrzlín.

Napriek tomu, že za katedrou stála dlhé desaťročia a množstvo detí "vyviedla" do života, dnes by už vraj učiť nešla. Myslí si, že mládež nemá rada starých učiteľov. Svedčí o tom jedna jej príhoda. "Raz za mnou prišla do školy moja dcéra. Bolo to v čase pred mojim dôchodkom. Pri bráne školy stáli dvaja žiaci a ich poprosila, aby ma zavolali. Jeden z nich povedal, že taká učiteľka tu neučí. No druhý mu skočil do reči a hovorí: Ale áno. Taká malá, chudá s bielymi vlasmi. Tak to bola ozaj charakteristika..."

Okrem toho je pani Júli znechutená tým, ako sú niektoré dnešné deti "vychované". "Mala som psíka a s ním som chodievala do neďalekého parku. Schádzajú sa tam žiaci z blízkej školy. Sedávajú na operadlách lavičiek, nohy mávajú tam, kde sa sedí. A tie ich reči a vulgarizmy, ktoré používali. Mnohé dievčatá sa vyjadrujú horšie, než chlapci. Vtedy som si povedala, že aj keby čo bolo, do školy viac učiť nepôjdem," uzatvára svoje rozprávanie J. Chovancová.

Michaela HAJDUKOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári