Príliš veľa chilli a kari korenia zúčinkovalo ako Maharadžova pomsta
India je svetovým gigantom. Nielen čo sa týka veľkosti, či počtu obyvateľov, ale aj svojou históriou a kultúrou. Z toho dôvodu sníva o jej navštívení nejeden dobrodruh alebo turista, ktorý dáva exotike prednosť pred vyvaľovaním sa na slnkom zaliatych turistami meganavštivovaných plážach. Tento sen sa splnil dvojici mladých Košičanov - Veronike Fričovej a Michalovi Miskechovi. Minulý rok absolovovali dvojtýždňovú poznávaciu výpravu do západného Bengálska, naprieč Indiou a Bhutánom. O tom, čo všetko počas nej zažili a čo im to vnútorne dalo sme sa s nežnejšou polovičkou tohto páru pozhovárali.
Veronika snívala o podobnej ceste už dávnejšie. "Môj otec chodieva na takéto cesty už veľmi dlho a ja som vždy túžila ísť s ním. Moje povinosti mi to však predtým nikdy nedovoľovali. Minulý rok som ukončila školu, tak som sa konečne mohla vybrať na dlhšiu dovolenku," spomína. Pôvodne plánovali s priateľom Michalom "výlet" do Japonska, no keď videli ponuku cestovnej agentúry s možnosťou poznávacieho výletu do západného Bengálska, zmenili rozhodnutie. A zmenili ho prakticky bez váhania. "Vždy som bola fascinovaná Áziou a India bola na vrchole zoznamu krajín, ktoré chcem navštíviť. Veľa som o nej počula z rozprávania ľudí čo tam už boli a bola a aj vždy pre mňa bude veľmi zaujímavou a jedinečnou krajinou." Jej priateľa zase na tejto ceste priťahovalo to, že nikdy nebol v tak vzdialenej krajine. O Bhutáne toho veľa nevedeli.
Nešlo pritom o výlet vo dvojici, ale o skupinovú výpravu. Tvorilo ju 14 členov z Čiech, Banskej Bystrice, Košíc a Bratislavy. Bol medzi nimi aj Veronikyn otec. Pri podobných cestách je pre našincov azda najväčším problémom cenová nedostupnosť. "Stálo to, samozrejme, veľa. Neplatili sme pritom len cestovnej kancelárii. Každý návštevník týchto krajín totiž musí za každý deň strávený na ich území platiť nemalé čiastky. Stálo to však za to."
"Leteli sme z Viedne priamo do New Delhi v Indii. Na druhý deň sme preleteli do Bagdogry, ktorá je v Západnom Bengálsku. Zvyšok cesty sme sa prepravovali v autobusoch." Prvé pocity mali zmiešané. Prileteli totiž v noci. "Nevedela som sa dočkať nasledujúceho dňa a toho, kedy uvidím Indiu. Na druhý deň ráno sme šli spať na letisko, kde to bolo dosť zaujimavé, hlavne spôsob organizácie bol iný ako v Európe." Stále to však nebola pravá India. "Až keď sme sadli do autobusu v Bagdogre, až vtedy to začalo. Bola som veľmi šťastná z toho, kde som a očarená tým, čo vidím za oknom autobusu. Odrazu som sa ocitla v krajine úplne inej, než sme zvyknutí." Vraj sa to ťažko opisuje, no bolo to úplne iné ako hocičo, čo čakali.
Prvou zastávkou bolo mesto Silligury. Pôvodne mali ísť rovno do Bhutánu, ale komunistická strana Západného Bengálska zablokovala cesty. "Ostali sme teda v tom ´čarovnom´ mestečku. Navštívili sme trh a videli nespočetne veľa plechových chatrčí. Večer sme sa previezli v rikši. Bola ťahaná jedným človekom, ktorý vážil asi tak 40 kg. Takéto rikše sa už dnes používajú len málokde." Skupinka turistov vraj bola pre domácich väčšou atrakciou ako domáci pre cestovateľov. "Po prvý krát sme sa zoznámili s indickou špinou a kravami, ktoré sú na každom kroku," spomína na prvý realistický zážitok z Indie.
Na druhý deň vyrazili na dlhú cestu do Bhutánu. "Náš autobus nemal pérovanie a cesta bola samá jama. Vytriasalo nás to tak, že najesť sa alebo niečo podobné, bolo prakticky nemožné. Keď sme však videli lokálny autobus, ktorým cestovali domáci, radšej sme sa nesťažovali." Autobus bol nielen plný, ale ľudia cestovali aj na jeho streche, či blatníkoch. Na bhutánsku hranicu dorazili okolo 14. hodiny. "Privítal nás sprievodca Yamu v krásnom národnom kroji. Odrazu sme vošli do úplne iného sveta. Čistého, s peknými budovami a úplne inými ľuďmi." Dobre sa na jedli a pokračovali do vnútra krajiny. "Šli sme asi 20-kilometrovou rýchlosťou, v jednom kuse sme prechádzali cez zákruty. Cestu rozširujú indickí robotníci, ktorí pracujú v podmienkach ako pred 100 rokmi. Pracovalo tam mnoho žien a nemali skoro žiadne náradie. Cement napríklad miešali v handre, ktorej okraje držali dvaja ľudia."
Takto sa dostali do mestečka Para. Tam sa po ťažkej ceste najedli a šli spať. Na ďalší deň sa zobudili do rozprávky, obklopení majestátnymi Himalájami. "Budovy tam majú krásnu architektúru. Bhuthánu sa zvykne hovoriť Švajčiarsko Ázie a vážne to tam tak vyzerá. Dodnes neviem pochopiť, ako táto krajina môže byť jednou z najchudobnejších krajín na svete." Autobusom sa potom dopravili k lesu, odkiaľ sa vydali na menšiu túru k Tigriemu Hniezdu. "Tigrie Hniezdo je kláštor vo výške 3 200 metrov nad morom, postavený v 7. storočí. Bol tam nádherný výhľad, je to skutočne magické miesto."
Nasledujúce dni navštívili Košičania množstvo budhistických kláštorov. "Bhutánčania sú neuveriteľne milí, šťastní a ´neskazení´. Všetci boli oblečení v krojoch. Ochutnali sme množstvo bhutánskych špecialít, v ktorých používajú veľa chilli." Ďalším čarovným miestom bol kláštor Božského Blazna neďaleko bývalého hlavného mesta Phunaky. "Božský Blazon veril, že do budhistickej nirvany sa je možné dostať iba prostredníctvom sexu a alkoholického opojenia. Je to jeden z navýznamnejších svätcov Bhuthánu," spomína Veronika na tento kuriózny zážitok. Cesta do kláštora viedla cez ryžové polia a v kláštore im požehnali veľkým penisom, vraj nech sú plodní a šťastní.
V Bhutáne strávili šesť dní. Potom ich čakal návrat do Indie. "Nikomu sa nechcelo odísť z tej rozprávky. Mali sme aj strach z toho, čo nás čaká, keďže sme sa Bhutánom trocha rozmaznali." Zažili cestu autobusom po tme, všade boli ľudia a kravy, no svetlá nikde. "Obdivovali sme vodiča, ako dokáže pomedzi tie všetky prekážky a na úzkych cestách po okrajoch horských priepastí šikovne kľučkovať." Na druhý deň začali opät stúpať do kopcov Himalájí, ale tento krát na Indickej strane do Darjeelingu. "V Darjeelingu sme navštívili čajové plantáže, Tibetské utečenecké centrum a Zoo, kde sme videli červenú pandu a kopu nevšedných zvierat. Na druhý deň ráno nás čakal ďalší neopakovateľný a očarujúci zážitok východ slnka nad treťou najväčšou horou sveta Kanchechungou. Bolo tam veľa ľudí, domácich aj turistov, ale väčšinou indických. Tá krása sa ale slovami opísať nedá."
Nasledovala cesta do hlavného mesta Sikkimského kráľovstva Gangtoku. "Je to veľmi uzavretá, ale bohatá časť Indie. Je tam minimum turistov a žiadna taxa na alkohol. Veľmi veselo sa tam teda pilo. Zažili sme aj neprekonateľnú obsluhu namiesto hranoliek sme dostali polievkovú lyžicu, ale tak, ako sa patrí. V servítke a košíčku," smeje sa Veronika. Pri pokračovaní cesty videli stavbu najväčšej sochy Budhu. Keď sa dokončí, mala by mať okolo 40 metrov. Zvyšok cesty sa zviezli na rafte. "Večer sme dorazili do Kalimpongu, kde sme navštívili prvý kresťanský kostol s maľbami malého Ježiša s budhistickou čiapkou na hlave. Bývali sme v prekrásnom koloniálnom hoteli, v ktorom sa človek vôbec necítil ako v Indii. Všeobecne celá hornatá India je úplne iná ako India na rovine. Sú tam iní ľudia, iné domy a o čosi menej špiny."
Posledný deň odleteli turisti späť do New Delhi, kde absolvovali prehliadku nového mesta počas indických Vianoc Dilawi. "Zažili sme však toto mesto tak ako málokto vyľudnené. Nikde neboli žiadni ľudia, takmer žiadna premávka." Všetci totiž Dilawi oslavovali v starom meste, kam Slováci cestovať nemohli, pretože by kvôli zápcham po oslavách zrejme nestihli lietadlo. "Na letisku nás čakali znudení colníci, nákup lacných cigariet a káva. Potom už len pekné rakúske letušky."
Výlet teda Veroniku uchvátil. Život a pomery v Indii sú však otrasné. "Našinci sa budú stále sťažovať na to, ako zle sa majú. S výnimkou zopár ľudí, ktorí sú na tom ozaj zle, však takú chudobu, aká je v Indii, nikto nepozná. Práve preto treba cestovať, aby sme sa naučili vážiť si to, čo máme. V Indii sa žije na ulici, spí sa v chatrčiach s rozmermi 2 x 1 meter. Všade sú kravy, ktoré žijú na odpadkoch. Najväčšia chudoba je vraj v mestách, to sme však my nevideli." Vo veľkomeste strávili len pol dňa a aj to v novej časti, nie v slumoch.
V Bhutáne však zažili pravý opak. "Cítili sme sa ako v rozprávke a nadmieru bezpečne. Prekrásna príroda, milí ľudia. Myslím si ale, že nám ukazovali len to, čo chceli. Turisti majú dovolené navštíviť len mestá a určité časti krajiny. Väčšina je pre turistov uzavretá a tam asi žijú ľudia z nášho pohľadu veľmi zaostalo. To však neznamená, že im niečo chýba." Najrizikovejšia bola cesta do a z Bhutánu. "Pri pohľade na spád z cesty nám bolo všetkým zle. Bola navyše rozbitá a prašná." Veronika s úsmevom dodáva, že druhým najväčším rizikom boli tráviace problémy jej priateľa, ktoré nazvali Maharadžova pomsta. Kari už vraj nikdy nechce vidieť.
Pocity z výpravy mala Veronika zmiešané. V Bhutáne si vraj človek uvedomí, že to, ako žijeme v našich končinách a pokrok, nemusia byť jednoznačne správnou cestou ku šťastiu a spokojnosti. "Je tam veľmi pokojná atmosféra. Nie je tam vôbec ruch nášho sveta a keď na to myslím, najradšej by som sa tam vrátila. Sú to ozajstné Shangri La. India je plná kontrastov a človek musí mať silný žalúdok, aby sa mu to tam páčilo. India má zvláštnu energiu. Aj napriek tomu ako tam tí ľudia žijú, sú spokojní a zmierení so svojim osudom, čo má základ v hinduizme. Je to úplne iná kultúra a svet."
So svojou výpravou teda boli spokojní. Plánujú sa tam aj vrátiť. "Do Indie jednoznačne. Je toho ešte veľa, čo sme nevideli. Do Bhutánu by som sa tiež ešte chcela vrátiť. Cestovanie je jednou z najlepších vecí na živote. Len keby som mala viac dní dovolenky a niekoľkonásobne vyšší plat," smeje sa. Vydať sa na podobnú cestu by odporučila každému. "Určite odporúčam cestovať a spoznávať iné krajiny a kultúry. Je to najlepší spôsob učenia a kto na to má, nech ide hoci aj do Bhutánu. Nebude ľutovať. Indiu by som však odporúčala iba tým, ktorí si sú istí, že túžia práve po tejto krajine. Musia na ňu byť aj patrične psychicky pripravení..."
Tomáš LEMEŠANI
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
