zistili, že na Slovensko MF chodí o deň neskôr. Napriek deň starým novinám pražský spisovateľ snahu ocenil. Hoci takmer zmeškal lietadlo, na otázky odpovedal do poslednej sekundy.
- Nominovali vás pre spisovateľov na druhú najslávnejšiu cenu, hneď po Nobelovej. Ako to vnímate?
"Byť nominovaný, to je ako pozerať sa na krásnu ženu a ona odíde. Alebo ako hovorí Aurbach, keď idem za ženou, tak to má dve stránky. Jednak sa na ňu teším. Ale ak ma odmietne, tak sa mi uľaví."
- Túžite vyhrať?
"Pre spisovateľa je to dobrý príspevok. Ide o 60-tisíc libier (smiech). Je tam 14 autorov a ja som sa tam asi dostal nejakým omylom. Ale Angličania sú na mňa celkovo dobrí. Nedávno mi vydali knihu v 50-tisícovom náklade. Viem iba jedno, žiadny spisovateľ nevie určite, či je naozaj spisovateľ."
- O vás si to už ale predsa len niektorí myslia?
!To sa spozná tak za 50 rokov. Kým životnosť filmu je tak dva roky, kniha prežije i dvetisíc. Modlitba pre Katarínu Horovitzovou vydržala 50 rokov, no tak trochu už spisovateľ som. Noc a nádej vydržala až 53, to je ešte lepšie."
- Ani k najbližšej stovke to už nemusí byť ďaleko?
"Raz som v Izraeli hovoril prezidentovi o tom, čo robím. Že mám ženu a dve deti, a že za knihu o Horovitzovej som dostal len 150 dolárov. On mi odpovedal, pane, v tejto krajine pred dvetisíc rokmi napísali jednu knihu a už ju tu nik nečíta. A to mi povedal izraelský prezident. Meno si už nespomeniem. Pamätám si len, že bol taký prcek a páčila sa mu viac moja žena ako ja."
- Myslím si, že šanca je. Ja vám držím palce.
"Keď Miloš Forman dostal prvý veľký honorár, prišiel k nám do Washingtonu. Veľmi sa sťažoval, že odteraz mu volajú desiatky ľudí a chcú požičať. A on ich vôbec nepozná. No a ja som tú cenu ešte nedostal a je možné že nikdy neodstanem. Ale už mi volal Fred Corn z Montrealu a musel som mu sľúbiť letenku a štyri dni veľkej hostiny v Prahe v cigánskej reštaurácii, kam radi chodíme."
- Tak ale potom to je váš dobrý kamarát?
"Veľmi dobrý. Ale napíšte jeho meno, nech sa trocha hanbí, že si už objednal hostinu za darček, ktorý som ešte nedostal (smiech)."
- Popísali ste v nejakej knihe aj váš útek z vlaku na ceste do koncentráku v Dachau?
"V Diamantoch noci. Ale nie doslova. To, čo sa stalo, je len základ. Človek to musí doplniť fantáziou, aby to bola literatúra. Keď jej slúžiš, treba sa riadiť jej zákonmi. Ale základ je skutočný. Kniha bola aj sfilmovaná."
- V prednáške pred popradským publikom ste uviedli tri základné otázky holokaustu. Ako je možné, že sa ho dopustil taký civilizovaný národ? Že národ takých skúseností, ako Židia, si to nechal dovoliť? A ako to mohol dopustiť svet? Poznáme odpovede?
"Neexistujú odpovede. Ak by bolo sto vedcov, nedá sa odpovedať. Tomu, čo sa stalo, nikto nerozumie."
- Hmm...
"Možno, ale iba možno sa to dá naznačiť jedine literatúrou. Urobil to William Styron v Sofiinej voľbe. Existuje najmenej dvanásť klasickým kníh, ktoré len naznačujú. Napríklad poslední spravodliví od Andrého Schwarzbarta. Sú to geniálne diela, ale stále len naznačujú odpovede, ktoré nik nepozná.
Možno ich bude vedieť ďalšia generácia. Teraz sú vo vzduchu."
- V USA ste vyučovali holokaust. Bez týchto odpovedí, ako ste ho študentom vysvetľovali?
"Ako niečo, čo je v ľudskej povahe. Stalo sa to v Kambodži, tri milióny vyvraždených, Stalo sa to v Rwande, milión vyhubených. Je sa tomu ale možné brániť. A to je naše dnešné ľudské poznanie."
- Ako?
"Mne sa vôbec nepáčilo bombardovanie Belehardu. Vôbec nie! Ale chápal som určitý pokrok, že svet už nedopustí vyvražďovanie, znásilňovanie a masové hroby."
- S prednášaním o holokauste ste najskôr váhali. Čo vás presvedčilo?
"Povedal som si, kto to má vysvetliť, ak nie ten, kto tam bol. Študentom som povedal, že im to nebudem hovoriť preto, aby tých ľudí ľutovali, lebo to im život nevráti. Ale aby vedeli, a tým, aby boli silnejší. Ak by vám niekto prišiel povedať, zoberte si batôžtek a nastúpte v Poprade do vlaku nevedno kam, po mojom seminári im poviete nie. Lebo už budete vedieť, čo je Osvienčim, Treblinka, Buchenwald a tak ďalej. Len v Nemecku bolo táborov viac ako 1 200."
- Časť života ste pobudli v Izraeli. Ako vnímate túto krajinu?
"Židia boli nakoniec spálení. Predtým ale boli ponížení a zbavení svojich práv. Odobrali im dôstojnosť človeka. A Izrael im ju dnes vracia. Vracia to, čo im chcel Hitler zobrať. Ak má človek dušu, tak to cíti uprostred nej. Izrael, ktorý bráni a ktorý nedovolí, aby hocikto na svete beztrestne zabil Žida a bol pritom chránený zákonom. To Židovi, ktorý prežil holokaust, vracia dôstojnosť."
- Slovenská spisovateľka Farkašová objavila vo vašej knihe Noc a deň tetu izraelskej profesorky Hany Jablonky, ktorá tu dnes v Poprade prednášala. Stávajú sa takéto náhody často?
"Neviem, som rád. Hana Jablonka má ale v každom prípade najkrajšie meno medzi Atlantikom a Uralom."
- Jablonka hovorila, že zachránení z holokaustu stáli pred dilemou pomsty alebo začiatku nového života. Vybrali si to druhé. Tiež ste si kládli túto otázku?
"Pre mňa odpoveď bola jasná. Stretol som ženu, ktorá sa mi veľmi páčila. Musím sa pochváliť, mala krásne prsia. Hneď sme sa zobrali, urobili sme si dve deti a všetko šlo tak ako malo."
- Farkašová napísala na obálke slovenského prekladu Noci a nádeje, že ste obrátili holokuast na prameň sily. Je to tak?
"To by som sa divil, ale "když si to holka myslí". To je ale ako s jedným hrdinom, ktorý bol veliteľom vo varšavskom gete. Prišiel ku mne a povedal, ty si hrdina. Ja mu vravím, čo blbneš, keď je niekto hrdina, si to ty. Bol to môj editor v izraelskom vydavateľstve. Tak sme to skončili, veď si nebudeme predsa do nekonečna hovoriť, kto je väčší hrdina."
- Ste teda známy aj v Izraeli?
"Ak v Izraeli vydáš knihu, spisovateľ je až druhoradý. Na prvom mieste je tam prekladateľ. Je to tým, že oni sú šialene pyšní na ten jazyk, ktorí po stáročiach vzkriesili z mŕtvych. Tak v kuse chválili len toho môjho prekladateľa, ale mne to vôbec nevadilo (smiech)."
- Viete po hebrejsky? Viete si tu knihu potom prečítať?
"Svoje knihy zásadne nečítam. Lebo je to strata času."
- To má naozaj logiku. Na záver, mnohých prekvapilo, keď ste sa po rokoch univerzitnej praxe stali šéfredaktorom českého Playboya. Aké to bolo?
"Playboy bol veľmi zaujímavá vec..."
--- PROFIL ---
Arnosť Lustig
Spisovateľ Arnošt Lustig (nar. 1926) je človek, ktorý totálne srší humorom. Stretnutie s ním človeku nabije baterky na tri dni. Takisto potom prichádza chuť prečítať si jeho knihy. Za svoj život ich vydal niekoľko desiatok.
Počas vojny bol v troch koncentračných táboroch. Pri prevoze do štvrtého, do Dachau, akoby zázrakom utiekol z vlaku. Po oslobodení pracoval ako novinár v Prahe. Po invázii Sovietov v roku 1968 sa na krátko usadil v Izraeli. V roku 1970 odišiel do USA, kde dlhé roky, neskôr už ako profesor, prednášal na univerzitách o holokauste.
Hoci Lustigove prózy rozprávajú o obludnostiach nacistického vyvražďovania, podľa slovenskej spisovateľky E. Farkašovej nepôsobia pesimisticky. Temné skúsenosti holokaustu podľa nej Lusitig netlmočí ako pocity zúfalstva, ale naopak ako silu vzdorovať tomuto ľudskému zlu. Lustig má svoje čaro osobnosti a je šťastie, že ho prenáša do kníh. Či spomedzi 14 autorov v máji vyhrá Man Bookerovu cenu, nie je preto až tak dôležité. Držíme mu ale palce!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
