Z nahoty na javisku musí mať pocit, že prináša niečo pekné a dopĺňa dej

Jozef Vajda už dávno patrí k slovenskej hereckej špičke. Stvárnil množstvo postáv rôznych žánrov v divadle, vo filme i v televíznych seriáloch. "Najčerstvejšou" a v súčasnosti nájznámejšou je postava doktora Mažára v "markizáckom" seriáli Ordinácia v ružovaj záhrade. Do Košíc však tento týždeň "priniesol" spolu s kolegami zo Slovenského národného divadla komédiu Ryba v trojke. Stvárnil v nej sluhu Rudolfa, verného svojim paničkám "až za hrob".

Zahrať si postavu Rudolfa v spomínanej komédii si ho pozvali jeho kolegyne Mária Kráľovičová, Zuzana Kocúriková a Zdena Studénková. Zdôvodnili to tým, že je nielen skvelý herec, ale aj človek a dobrý kamarát, čo je v malom hereckom kolektíve veľmi dôležité. Ako sa to dá? Má vari nejaký vlastný trik alebo "tajomstvo", ako byť medzi ženami obľúbený? "Myslím, že to nie je téma len pre muža ako sa treba správať," vraví J. Vajda. "Platí to všeobecne a tiež platí, že od každého môžete spätne očakávať len to, čo mu sami dáte."

Otec J. Vajdu vraj hovorieval, že len toľko lásky sa každému dostane, koľko lásky sám rozdá. "Hovoril však o láske všeobecnej, ktorá sa týka celého tohto sveta a nie len o láske ženy k mužovi. Ale o láske k blížnemu. Vo vzťahu k ľudom som sa vždy snažil byť absolútne tolerantný. Samozrejme, do tej miery, do ktorej to bolo prípustné, do ktorej sa dalo vychádzať v ústrety a pomáhať. A teraz sa mi to vracia." Ak vraj natrafí na človeka, kde je miera prípustnosti tolerancie už neprípustná, ide od toho človeka radšej preč.

Úloha ako dar od otca

J. Vajda sa, na prekvapenie rodiny, herectvu venuje od útleho detstva. Hrával vtedy v Púchovskom ochotníckom divadle. "Už od šiestich rokov som sa zúčastňoval všetkých recitačných súťaží, pretekov a všetkého, čo kde bolo," spomína na svoje začiatky. "Ponuka hrať v ochotníckom divadle prišla priamo zo strany toho ochotníckho súboru s tým, či by som si to nechcel skúsiť. Ja som chcel, tak som hral v rozprávke Snehová kráľovná. Už vtedy mi to hranie a samotné divadlo úplne očarovalo."

Pochádza z Púchova, v rodnom liste má mesto Žilina, detstvo trávil v kúpeľoch Nimnica, do školy chodil opäť v Púchove. "Môj otec zakladal kúpele Nimnica, preto sme tam žili. Narodil som sa ale v Púchove, lenže ma museli preniesť ako novorodenca do Žiliny, preto mám napísanú v záznamoch práve Žilinu. Ale pravda je, že som sa narodil v Púchove a vrátil som sa tam do školy, keď mi začala školská dochádzka."

Otec J. Vajdu bol lekár, ktorý túžil po tom, aby sa jeho syn vydal rovnakou cestou. Tak trochu, aj keď iba obrazne, by sa mu možno tento sen splnil, keby teraz videl svojho syna v bielom plášti v televíznom seriáli z lekárskeho prostredia, v ktorom hrá lekára gynekológa. "Viackrát som už povedal, že verím, že otec je kvôli tomu šťastný tam, kde je, lebo si po celý život prial, aby som išiel na medicínu. Veľkrát som si pri stvárňovaní svojej postavy pripomenul práve jeho a práve on ma inšpiroval." Možno by sa táto úloha dala brať ako dar otcovi. "Alebo ju možno daroval on mne," zamyslel sa.

Až vekom človek často "odpustí" rodičom ich názory, ktoré sú veľakrát odlišné od názorov detí a od toho, čo by deti chceli počuť. Až vekom sa začne zamýšľať nad tým, čo mu radili, všepovali. "Veru, až v dospelosti som pochopil to, čo mi otec vravieval kedysi dávno, keď som to ešte nechápal. Hlavné asi je, že sa dočkal, aj keď už nie je medzi nami..."

Kúpe sa vonku aj v zime

J. Vajda patrí k ľuďom, ktorí svoj duchovný aj fyzický rozvoj udržiavajú v rovnováhe. Je známa jeho veľká záľuba šport. Napríklad svoje znalosti tenisu šíril ďalej aj tým, že učil hrávať tento biely šport aj iných hercov. "Teraz sa prevažne venujem turistike. Venoval som sa jej, samozrejme, aj pred tým, ale teraz sa snažím chodiť po tých horách trochu rýchlejšie, až takým ´indiánskym behom´. Tiež sa otužujem a najnovšie sa kúpem vonku aj v decembri a v januári."

Zásadne sa však nerád organizuje do skupín, preto ani neprijal pozvanie byť členom klubu tzv. ľadových medveďov. "Naozaj sa kúpem a športujem sám. Nepotrebujem k tomu nejakú popularitu, aby ma hneď fotili v plavkách. Iné je, keď sa chcem dať odfotiť a iné je, keď to nechcem. Nejde tu o nahotu, tá mi neprekáža, veď som hral nahý aj na javisku. Ide tu o to rozhodnutie. Je rozdiel, keď niečo robíte preto, že to chcete a naopak. Hrám pre divákov, ale športujem pre seba." Popri tenise, ktorému sa v poslednom čase venuje menej, si radšej zajazdí na koni. "No a samozrejme chodievam do telocvične, resp. do klasickej posilňovne."

To, že má rád šport a že sa mu naozaj venuje, ho však "nenúti" byť kritickým voči iným ľuďom, ktorým sa tento druh lásky nedostáva. "Ľudia sú rôzni aj v tomto smere. Niekto má šport rád a niekomu tento druh aktivity prosto nevyhovuje. Možno sa pohybuje v záhradke alebo je aktívny ináč. Nie je nutné, aby každý vyslovene športoval, ak mu to nevyhovuje. Dôležité je, aby sa hýbal, aby nesedel len doma pri televízore, pretože pohyb je prospešný každému."

V jednom z rozhovorov sa J. Vajda vyjadril, že aj vďaka svojej súčasnej priateľke Júlii sa "obrátil" viac do svojho vnútra. Že sa naučil netrápiť nad tým, čo bolo a tým, čo bude, ale prežívať to, čo je teraz. "Tiež sa to prejavuje väčšou empatiou a toleranciou k iným ľuďom. Prejavuje sa to aj tým, že si všímam nie len seba, ale aj ostatných. Že ma zaujíma celý okolitý svet a všetko čo je živé a myslím si, že na svete je všetko živé. Tiež ma zaujíma vesmír ako taký a to, prečo sme tu, ako zlepšiť kvalitu nášho života. Snažím sa pochopiť a riadiť sa tým, že je niečo ešte ďalej a aj niečo iné, než to, čo vidíme."

Všetko to človeka nejako privedie k pokore. "Veru, k dosť hlbokej pokore. A tej pokory nikdy nie je dosť." Jedno židovské príslovie však hovorí, že aj prílišná pokora je manipulácia... "Áno. Preto vravievam, že byť v pokore neznámená skláňať sa. To je nezdravé. Človek musí byť pevný a vedomý si toho, čo robí. Nie žiť v strachu, že som niečo zle urobil, aj keď neurobil. Treba byť naozaj pevný a vedomý si svojich činov. Vtedy je človek silný. A keď je silný, vie byť aj pokorný. Samozrejme, ak to čo robí, robí s láskou."

J. Vajda tvrdí, že nelipnutie na minulosti a netrápenie sa nad budúcnosťou je pre kvalitný život veľmi potrebné. Je to akési budhistické "tu a teraz". "Áno, je to budhizmus, je to názor východných kultúr. Ale tú istú myšlienku a rovnakú pravdu nájdeme aj v iných náukach. Aj v literatúre. Spomeňme si na Goetheho ´Postoj chvíľa, si krásna...´ Len ten prítomný moment je silný, lebo len vtedy žijete. To, čo bolo, už nejestvuje a trápiť sa, že vtedy to a to, je zbytočné, lebo sa to nevráti späť. Do tej istej rieky už dvakrát nevstúpite. Budúcnosť príde, nevieme, aká bude, ale prítomnosť je tu, to je ten moment, ktorý má človeka zaujímať, čo je logické, keď sa nad tým zamyslíme. Všetko je to o vnútornej disciplíne, o rozjímaní, o meditácii, o striedmosti. K tej som však ešte celkom nedospel," smeje sa.

Ako už J. Vajda spomenul, s nahotou nemá problémy. Neprekážala mu pri stvárnení jednej z postáv a vraj by mu neprekážala, ani keby nebol "nahým" hercom, ale divákom, ktorý takéto predstavenie sleduje. "Nevadilo by mi to, ak by to bolo estetické. Ak by som nebol presvedčený o tom, že je to estetické, tak by som sa na javisku nevyzliekol. Musím mať pocit, že to prináša niečo pekné a že to dopĺňa dej. Je to ako s nahou sochou. Ak je to v takej forme, že je to pekné, ľudia sa na ňu môžu dívať s úžasom. Ale akonáhle prekračuje estetickú hranicu, tak už nahotu neuznávam." Kým sa vraj človek dokáže dívať na nahotu ako na krásu, kým sa v ňom nezačnú ozývať "pudy", je to v poriadku.

Herec J. Vajda považuje za najlepšie úlohy tie, ktoré nie sú kladné ani záporné. "Sú to role, ktoré obsiahnu viac a sú aj autori, ktorí to tak dokážu napísať. Je dobré, ak herec ´má čo hrať´. Ak je v tej postave nejaký obrovský rozpor. Buď tak, že sa niečo mení k lepšiemu alebo k horšiemu, keď má obrovský vývoj, keď je farebná... Tak to sú tie najkrajšie role." Boli však aj postavy, ktoré hercov viac rozčuľovali, než tešili. "To boli tie za socializmu, keď sme hrávali mladých komunistických hrdinov. Socialistický realizmus, kde boli všetci komunisti tí správni, kladní hrdinovia," spomína s úsmevom.

Ak by si J. Vajda mohol napísať nie filmovú postavu, ale celý svoj život na mieru, chcel by v ňom vraj robiť opäť to, čo robí. "A chcel by som to robiť ešte lepšie. Chcel by som sa dostať do tej sféry, že by som nebol len lepší ako herec, ale aj ako človek."

Učí sa od vlastnej dcéry

J. Vajda je otcom dcéry, ktorá má 25 rokov a ako tvrdí, učenie medzi nimi dvoma nefunguje len jedným smerom od otca na potomka, ale aj naopak. "Moja dcéra je v myslení veľmi ďaleko a je naozaj veľa vecí, ktoré som sa naučil ja od nej. Tej pokore, váženia si života, človeka ako takého, istých pevných hodnôt... Moja dcéra má v sebe hlboko zakódovanú vernosť a vlastnosti, ktoré si na ľuďoch nesmierne vážim. Myslím, si, že je dosť dospelá na to, aby som ju mohol učiť. Neznamená to ale, že ju nemám čo učiť, pretože dobrým príkladom pre ňu môžem byť vždy, ale veľa vecí nechávam na ňu," dodáva na záver Jozef Vajda.

Dátum narodenia: 31. 7. 1955

Znamenie: rak

Vzdelanie: VŠMU, Bratislava

Stav: rozvedený

Deti: dcéra

Záľuby: literatúra, šport, turistika

Jarmila Repovská

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári