Súbojom na telo sa snaží radšej vyhýbať,

aby nebol rozhodcom príliš nápadný

Pre sedemnásťročného košického hokejistu Martina Marinčina je to výborná sezóna. Aj keď väčšinu súťažných zápasov odohral už v drese košickej juniorky, ktorá tentoraz zostala pred bránami ligovej play off, má svoj podiel aj na majstrovskom titule dorastencov HC Košice. S kapitánskym céčkom na hrudi viedol výber Slovenska na nedávnom zimnom Európskom olympijskom festivale mládeže (EYOF) v poľskom regióne "Slask - Beskydy", a pred niekoľkými dňami dostal pozvánku do prípravného kempu slovenskej reprezentácie do 18 rokov pred aprílovými majstrovstvami sveta v USA.

Na mládežníckej olympiáde v poľských horách mal česť niesť slovenskú zástavu počas otváracieho ceremoniálu pod skokanskými mostíkmi v Szczyrku. Azda aj preto, že medzi rovesníkmi v našej výprave sa svojou výškou (do dvoch metrov mu veľa nechýba) poriadne vynímal. "Prišiel za mnou náš tréner, a povedal, že budem vlajkonosičom slovenskej výpravy, keďže som kapitánom hokejového tímu. Asi preto, že hokejistov v nej bola väčšina."

Pre mladých Slovákov, aj keď organizátori si na pohodlí výprav zo 46 európskych krajín počas slávnostného otvorenia dali pramálo záležať, to bol veľký zážitok. "Predčilo to všetky tie hokejové akcie, na ktorých som doteraz bol," vraví košický mladík. "Olympijský festival mládeže sa totiž nekoná každý rok, je to výnimočná udalosť. Počas otváracieho ceremoniálu pochoduje každý za svoj štát, aj my sme boli hrdí na to, že reprezentujeme Slovensko. Zoradili sme sa pri autobusovej stanici v Szczyrku, a odtiaľ sme išli mestom až do skokanského areálu. Ľudia stáli popri ceste, mali v rukách rapkáče a hlučne zdravili každú výpravu. Pod skokanskými mostíkmi bolo urobené pódium, na ktorom boli všelijaké príhovory, i nejaké spevácke a tanečné vystúpenia. Celý ceremoniál vyvrcholil zložením olympijského sľubu a zapálením ohňa. Všetko to trvalo necelú hodinu, ale keďže začalo snežiť a bola dosť zima, trošku sme pri tom vymrzli. Nikomu to však neprekážalo, atmosféra sa mi veľmi páčila."

Hokejisti, tak ako všetci účastníci zimných mládežníckych hier, bývali v Szczyrku, ale ich turnaj bol trošku od ruky, v šesťdesiat kilometrov vzdialenom meste Tychy. Azda preto, že zimný EYOF mal iba päť súťažných dní, v hokejovom turnaji štartovalo iba šesť reprezentačných tímov. Tie hrali najskôr v dvoch trojčlenných skupinách, odkiaľ prví dvaja postupovali do bojov o medaily. "Zimný štadión v Tychách bol taký útulný, veľmi príjemný, panovala na ňom dobrá atmosféra. Chodili nás povzbudzovať nielen naši fanúšikovia, členovia výpravy, ktorí mali práve voľno, ale získali sme si na svoju stranu i Poliakov."

Aj napriek tomu, že Slováci vo svojom úvodnom vystúpení vyprášili reprezentantov hostiteľskej krajiny 10:2. Keď na druhý deň nastupovali na zápas s Rusmi, cítili sa v solídne zaplnenej hale ako doma. Proti Rusom boli tak trochu outsideri. Nielen preto, že "zbornaja komanda" deklasovala Poliakov 17:1, história si totiž dovtedy nepamätala žiadne slovenské víťazstvo nad Ruskom vo vekovej kategórii do 17 rokov... "Aj preto sme sa na ten zápas maximálne sústredili, strašne sme chceli nad nimi vyhrať. Nevedeli sme, čo nás čaká, lebo súpera sme príliš nepoznali, ale dali sme do hry srdiečko, a to rozhodlo o našom prekvapujúcom víťazstve (4:2 - pozn. red.). Samozrejme, aj premieňanie šancí."

Počas tónov slovenskej hymny, ktorú si chlapci spolu od srdca zaspievali, ešte nikto nerozmýšľal nad semifinálovým súperom, ktorý sa im postaví do cesty na druhý deň. Tréner Andrej Výboh neskôr priznal, že by si tam prial skôr Fínov ako Švajčiarov. "Aj ja som si na nich viac veril, ako na Švajčiarov, ktorí aj v mládežníckych kategórioách hrajú podobne nepríjemným štýlom ako dospelí," tvrdí Martin.

Na švajčiarsky ementál, iba pár hodín po ruskom boršči (semifinále bolo na programe hneď na druhý deň o 13.30h), mladí Slováci nemali veru vôbec chuť. Chlapcom spod Álp podľahli 1:2, a museli sa zmieriť s tým, že si zahrajú "iba" o bronz s Fínmi, ktorí nestačili v semifinále na Rusov. Bol to štvrtý zápas v rozmedzí štyroch dní, preto bolo ťažké vyžmýkať z unavených svalov posledné zbytky síl. "Veru, bolo to dosť ťažké, nielen preto, že sme hrali každý deň, ale tie zápasy boli aj veľmi vyrovnané. A proti Fínom nám už naozaj chýbali sily. Chlapcom to nešlo tak, ako v predošlých zápasoch, pod náš výkon sa jednoznačne podpísala únava. Škoda, že z toho nebola medaila. Z medzinárodného podujatia totiž ešte žiadnu nemám. Dve zlaté som získal v klube so staršími žiakmi, a jednu teraz, za majstrovský titul s dorastencami." Z Poľska sa vracala bez medaily celá výprava, Slováci tam obstáli navlas rovnako, ako pred dvoma rokmi v španielskej Jake, keď získali, vďaka hokejistom, jedno štvrté, a dve piate miesta, ktoré vyskákali krasokorčuliari.

Martin hral na mládežníckej olympiáde v prvej päťke, v obrane mal po boku Trnavčana Kubicu a pred sebou dvoch klubových spoluhráčov z Košíc, Tomáša Jurča a Dominika Šimčáka. V štyroch turnajových zápasoch si pripísal na svoje konto v kanadskom bodovaní tri body za asistencie, medzi strelcami sa jeho meno neobjavilo. "Pravdu povediac, v koncovke mi to veľmi nešlo. Ale myslím, že všetci sme hrali viac pre kolektív, ako na seba. Aj to nám pomohlo k víťazstvu nad Rusmi."

Turnaj bol krátky, ale únavný, času na návštevu iných športovísk, kde sa žiadala podpora kamarátov, bolo málo. "Akurát dopoludnia, lebo v deň zápasov sme nemali tréningy. Po raňajkách sme si ešte trochu poležali na ubytovni, a potom sme sa, v rámci prechádzky, vybrali na biatlon či zjazdové lyžovanie. Museli sme tam ísť lanovkou, a keď sme povzbudili aspoň našich, už sme sa museli vracať, pretože do Tychy, kde cesta autobusom trvala hodinu a pol, by sme to nestíhali. Ale aj to bol pre mňa zážitok, lebo také športy som naživo ešte nikdy nevidel."

Nohy hokejistov dostali poriadne zabrať počas ťažkých zápasov, takže na nejakú diskotéku medzi chalanmi nebolo ani pomyslenie. "Vedeli sme, že v meste sú diskotéky, ale my sme radšej zostali na ubytovni a zabávali sa so spolubývajúcimi Nemcami, či našimi športovcami. Mal som tam malé repráčiky, ale keď som hudbu pustil, nikto ju aj tak nepočúval. Vedeli sme sa zabaviť aj bez nej. Nemci sa správali veľmi kamarátsky, aj keď sme sa s nimi dorozumievali skôr rukami a nohami ako jazykom. Viacerí si s nimi stále píšu. Každý večer bola nejaká sranda. Samozrejme, páčili sa mi nielen dievčatá z našej výpravy, ale aj Nemky, no ja som si tam frajerku nenašiel. Momentálne mi to nechýba, lebo mojou najväčšou láskou je hokej, a na také záležitosti je ešte času dosť."

Cháru veľmi nemusí

Sedemnásťročný košický talent je v reprezentačných výberoch od svojich pätnástich. "Keď sa robili ešte len výbery východ, stred a západ, a hrávali sme iba medzi sebou." Na prvý medzinárodný turnaj išiel v šestnástich, do rakúskeho Kufsteinu. "Odvtedy som kapitánom. Tréner Výboh povedal, že to budem robiť ja." A Martin podáva v reprezentácii také výkony, že nebol dôvod, aby o to "céčko" prišiel.

Jeho prednosťou je výška. Tých 193 centimetrov, a na korčuliach ešte o čosi viac, vzbudzuje u súperov patričný rešpekt. "No práve preto do súbojov veľmi nechodím. Vysokých hráčov, ako som ja, si rozhodcovia skôr všimnú. Každý môj tvrdší zákrok pískajú ako faul, a hneď idem na dve minúty. Preto radšej rozohrávam, podržím puk. Na tom, ako ísť do tela, aby mi rozhodcovia nepískali fauly, musím ešte popracovať. Aj na mojej streľbe." Možno v ňom rastie druhý Chára, ktorý však preňho nie je hokejovou jednotkou. "Jeho hru som si ani príliš nevšímal. Mojím vzorom je skôr Mike Green z Washingtonu Capitals, aj keď on je pravák, a ja ľavák. Páči sa mi ako hrá v obrane, a má aj tvrdú strelu. Veľmi rád sa pozerám na zápasy NHL. Pravda, iba keď mám čas, lebo treba aj spať."

Martin nepopiera, že zámorie ho láka. Aj pre to užšie klzisko, na ktoré sú tam zvyknutí. "Na ňom je hokej rýchlejší, človek je častejšie v hre, ako na tunajších klziskách. U nás majú také akurát v Poprade. Nedbal by som, keby ho zúžili aj v Steel Aréne, ale to sa asi nestane." V šestnástke veľa kontaktov so zámorským hokejom nebolo. "Všetky turnaje sme absolvovali v Európe, väčšinou sme hrali proti Rakúšanom, Nemcom, Švajčiarom či Čechom, raz aj proti Dánom. S Rusmi som hral prvýkrát v živote až na olympijskom festivale mládeže v Poľsku. Keď s nimi na turnaji vo Švajčiarsku prehrala sedemnástka 2:14, ja som pri tom, našťastie, nebol. S Tomášom Jurčom sme boli inde s osemnástkou."

Za more cestoval prvý raz v decembri minulého roka. Rovno do kolísky ľadového hokeja, do Kanady. "Prvý raz v živote som aj letel. V Kanade sa mi veľmi páčilo. Hrali sme na nejakom ostrove, kde sme sa dostali trajektom po ceste z Toronta a Vancouveru. Už ani neviem, ako sa ten ostrov volal. Bolo tam päť kanadských výberov, Pacifik, Ontario, Quebec, a ešte nejaké ďalšie, a z Európy Rusi, Nemci a naša sedemnástka. Na tých menších ihriskách sa hrá úplne iný hokej, ale mne to vyhovuje, rýchlo by som si zvykol. Priznávam, rád by som si zahral v nejakej zámorskej juniorskej lige."

V slovenskej patril k elitným obrancom aj v tejto sezóne. Takmer celú, napriek nižšiemu veku, ju odohral v drese košickej juniorky, ktorá obhajovala pozíciu slovenského vicemajstra. "Žiaľ, do play off, medzi posledné štyri mužstvá, sme sa tentoraz nedostali. Ale na to, s akými mladými hráčmi sme v tejto sezóne hrali, sme skončili výborne. Trenčania, s ktorými sme vypadli, boli ročníky 88-89, väčšina z nich mala už skúsenosti z áčka, kým v našom družstve boli hráči o dva či tri roky mladší. S Trenčínom sme však zohrali veľmi vyrovnanú partiu. Po prvých dvoch zápasoch to bolo 1:1, a v treťom, rozhodujúcom, na ich ľade, sme držali remízu až do 47. minúty. Dostali sme však gól z nájazdu, a už sme to nedokázali otočiť."

Čo sa mu nepodarilo s juniorkou, dosiahol s dorastom. Oslavy titulu mohli prepuknúť už štyri kolá pred koncom extraligy, suverenita Košičanov bola totiž nevídaná. "Zo zlatej medaily mám rovnakú radosť ako všetci moji spoluhráči, aj keď sme im z juniorky prišli vypomôcť len občas, na jeden dvojzápas v Bratislave, či proti Žiline."

Po takej sezóne v kútiku duše očakával, že by ho doma mohla nájsť pozvánka do reprezentácie na majstrovstvá sveta hráčov do 18 rokov, ktoré sa uskutočnia od 9. do 19. apríla v amerických mestách Fargo a Moorhead. "Došla mi v utorok. Zatiaľ je to len širšia nominácia 22 hráčov, do štvordňového kempu v Trenčíne, bez tých čo hrajú ešte juniorské play off. Aj na svetový šampionát pocestuje rovnaký počet hráčov, a ja verím, že sa medzi nimi udržím, aj keď sa káder ešte doplní. V Trenčíne absolvujeme nejaké tréningy, určite budeme hrať proti sebe, a rozhodne výkonnosť, koho si tréneri vyberú. Veľmi rád by som na ten šampionát išiel. Určite sa tam bude okolo nás obšmietať veľa skautov, a možno niektorému z nich padnem do oka. Idem za kariérou, a mojím snom je hrať hokej v Amerike," vraví ambiciózny košický bek.

Bohuš MATIA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári