Košická sopranistka Lucia Knoteková spomína na takmer tri týždne, ktoré vlani strávila koncertnou šnúrou v Mexiku

Muži im skladali samé komplimenty, pozývali ich na pohárik aj do tanca

Tak, ako prichádzajú rôzni umelci na Slovensko, aj naši prezentujú svoje umenie v zahraničí. Väčšina iba po Európe, niektorí aj ďaleko za jej hranicami. Vlani koncom roka zviditeľnili Slovensko tri umelkyne, z ktorých boli dve Košičanky. Klavíristka Julka Grejtáková a sopranistka Lucia Knoteková sa predstavili v ďalekom Mexiku. A práve s Luciou sme sa o jej zážitkoch z cesty za ´Atlantik´ porozprávali.

Lucia s kolegyňami cestovala do Ameriky na pozvanie manželského páru zo Slovenska, ktorý žije v Mexiku už dlhé desaťročia. On je hudobník, ktorého tam ešte pred rokom 1989 vyslal Slovkoncert a ona jeho manželka, ktorá mu pomáha. Ostali tam natrvalo a keďže im slovenčina chýbala, aj na dôchodku spojili príjemné s užitočným. Niekoľko rokov pozývajú do tejto časti sveta umelcov zo Slovenska a snažia sa tak priblížiť našu kultúru miestnym obyvateľom. Záujem je obrovský nielen medzi Slovákmi, ktorí tak môžu vidieť nové svety, ale aj medzi Mexičanmi. Všetky z dvanástich koncertov, ktoré košické trio absolvovalo, boli vypredané a prijaté s veľkým nadšením.

"Cestu sme absolvovali letecky po trase Budapešť, Paríž, Mexico City a potom ešte krátkym letom do mesta Puerto Vallarta, kde manželia Ladislav a Emília bývajú," spomína Lucia na lanský november. "Ubytovali nás v nádhernom hoteli Sun, vari sto metrov od pláže. Žiadna hlava na hlave. Pláž vyzerala presne ako na niektorých obrázkoch katalógov cestovných kancelárií. Prázdna, iba čistá voda, samý piesok a sem - tam nejaké lehátko so slnečníkom. Kedykoľvek, hoci aj v noci, sme sa mohli vykúpať či iba tak poprechádzať pozdĺž oceánu. A neraz sme to aj využili." Mimochodom, Puerto Vallarta leží na západnej strane Mexika, teda ho obmýva Tichý oceán. Mesto je známe zvýšeným výskytom gejov. Hlavne Američania tam radi cestujú na zoznamovacie párty.

Zažili aj "zimu"

Po dvoch dňoch akejsi aklimatizácie vyrazili tri Slovensky aj s Lacom a Milkou na turné po mexických mestách. Deň za dňom vyzerali približne rovnako. Dopoludnia presun klimatizovaným autom do mesta, kde mali vystupovať. Po ubytovaní a krátkej prehliadke okolia si ešte trochu oddýchli a večer ich čakalo vystúpenie. Po ňom unavené zaľahli, aby sa ráno zbalili a vyrazili ďalej. Dvojdňové voľno mali akurát v strede "šnúry" a potom na konci, keďže trinásty koncert bol zrušený. Neboli to vraj žiadne "fofry", všetko stíhali bez stresu.

"Vystupovali sme v kultúrnych domoch, kostoloch i v divadle. Raz aj pod holým nebom a bolo to práve v meste Zacatecas, ktoré leží vo výške dve tisíc metrov nad morom. Kým inde v Mexiku nás hrialo okolo 35 °C, tam bola zima, nejakých 15 °C. Doslova sme vymrzli, aj keď sme chodili v mikinách." Jedno vystúpenie malo podobu výchovného koncertu v hudobnej škole. Luciu prekvapila, lebo nijako nepripomínala naše konzervatória či ľudové školy umenia. "Okná i dvere mali pootvárané, takže budova bola plná hluku a kriku. Nikomu to nevadilo, hoci hrali jeden cez druhého. Učitelia nám povedali, že deti, ktoré prichádzajú na školu, by chceli už po pár lekciách hrať Čajkovského. Pritom neovládajú stupnicu ani základné akordy. Vidia niekoho dobrého hrať v televízii a myslia si, že ak si sadnú za klavír, ono to pôjde samo. Neuvedomujú si, koľko práce a skúšania je pred nimi, než niečo dokážu. Že nie hodiny a dni, ale roky a roky driny."

Samozrejme, standing ovation po každom koncerte nebol zo strany divákov jediný prejav obdivu. Záujem zo strany mužov sprevádzal Košičanky počas celého turné. "Začalo to už meste Puerto Vallarta, kde sme boli ubytované v už spomínanom hoteli Sun. Jeho súčasťou bol bazén, ku ktorému sme si večer sadli a rozprávali sa. Odrazu k nám začali po jednom chodiť starší Američania, ktorí tam tiež bývali. Buď nás pozývali na pohárik vína alebo zatancovať si. Odmietali sme s tým, že na druhý deň vystupujeme a potrebujeme si oddýchnuť. Napriek tomu dobiedzali dovtedy, kým sme neodišli späť na izby. Mimochodom, keď sme povedali, že sme zo Slovenska, boli prekvapení. Drvivá väčšina nás pokladala za Rusky..." Tie zrejme chodia do mexických hotelov zámerne a podobné pozvania na vínko či do tanca neodmietajú...

Aj po koncertoch sa vždy našlo niekoľko mužov, ktorí prišli Slovenkám skladať komplimenty osobne. Napríklad na modré oči, ktoré vraj nikdy v živote nevideli alebo ich prirovnali k anjelom. Zrejme kvôli vlasom, lebo Mexičania, označovaní za krížencov Indiánov so Španielmi, ich majú výlučne čierne. Košičanky mali vlasy blonďavé a svetlohnedé. "Tým, že sme boli všetky tri stále spolu, sme sa vôbec nenudili a na nejaké povyrazenie sme ani nepomysleli. Žiadny románik nepripadal do úvahy aj preto, že ja mám doma priateľa a moje kolegyne sú vydaté," odpovedala Lucia na otázku, či z ich strany nebol záujem, zbaliť nejakého bohatého amerického milionára. Všetky tri tušili, že zo strany väčšiny starších mužov z USA bol cieľom cesty do Mexika skôr sexturizmus, ako hľadanie si vážnej známosti.

Hororová jazda

V navštívených mestách si Slovenky obvykle pozreli centrum a najdôležitejšie historické pamiatky alebo zvláštnosti. Napríklad v meste Guadalajara absolvovali jazdu taxíkom v podzemí. "Časť mesta leží nad baňou, v ktorej sa kedysi ťažilo uhlie. Aby tie štôlne využili, vyasfaltovali ich a premáva tam doprava. V tých tuneloch je takmer úplná tma, iba sem - tam svietila lampa. Blížiace sa vozidlo sa dalo zistiť iba podľa jeho svetiel. Hrozne sme sa báli, bolo to ako v horore. Po celý čas jazdy sme sa v taxíku držali a modlili, aby sa nám nič nestalo." Keďže vetranie príliš nefungovalo, v podzemí bol smrad a dusno Vozidlá vypúšťali množstvo výfukových splodín a pod kolesami sa výril čierny prach. V tom podzemí premávala aj mestská hromadná doprava. Občas bolo vidieť cestujúcich, ktorí sa po vystúpení z vozidla schodmi dostali na povrch. "Bolo by zaujímavé vidieť šoféra autobusu, ako vyzeral po celodennej zmene. A po niekoľkých rokoch jeho pľúca..." poznamenala Lucia.

Samozrejme, neboli by to ženy, keby nenavštívili nejaké mexické obchody. Všetko, čo Luciu s kolegyňami zaujímalo, bolo v porovnaní so Slovenskom lacnejšie. Od oblečenia cez kozmetiku až po obuv a galantériu. Hlavne výrobky z pravej kože stáli "smiešne málo"... "Akurát nákup šiat bol trochu problematický. Väčšina obchodov s oblečením totiž nemala skúšobné kabínky. Museli sme to riešiť tak, že sme sa postavili do uličky medzi dva regály. Kým sa niektorá z nás prezliekala, ostatné dve stáli z jednej i druhej strany. A ak bolo treba, ešte sme ako ´záves´ držali nejaké širšie šaty." Mexičanky s tým nemali žiadny problém. Ak nejaká prišla nakupovať aj s partnerom, pokojne sa vyzliekla na predajni.

Ako takmer každá žena, aj Lucia si nakúpila niekoľko kusov oblečenia. Typické mexické však nie. Vraj preto, lebo väčšina bola na jej vkus až príliš farebná a na naše pomery trochu nevkusná. Samé nitky s pastelovými farbami, podobným našim fixovým zvýrazňovačom. U nás by sa vraj väčšina miestnych modelov nedala nosiť. Iba ak zavesiť niekde v skrini ako spomienka na Mexiko. "Ja si radšej odvšadiaľ prinesiem nejaký obraz, ktorý mi pripomína navštívené miesta," vraví Lucia. "Z Mexika som si priniesla dva akvarely. Záber na typickú mexickú uličku, ktorou som prešla a pohľad na kláštor. Nebola som v ňom, ale videla ho z diaľky."

Mimochodom, aj značkové obchody ponúkajú tovar v nižších cenách, než u nás. A v duty free shopoch na letisku pýtali, najmä za kozmetiku, ešte menej. Nákup bol však problematický, lebo všetka batožina podliehala mimoriadne prísnej kontrole. Kolegyni dokonca zhabali jablká. "Všetko nám prezerali aj v prípade, že batožina ´šla´ do úložného priestoru lietadla, teda nie do kabíny s cestujúcim. Aj nám všetko prezerali dvakrát. Napokon, keď sme už opúšťali terminál, čakalo nás prekvapenie. Každý cestujúci musel stlačiť červené tlačidlo. Nechápali sme, prečo, no Mexičanka, ktorá pri ňom stála, nás stále vyzývala ´Push! Push!´. Tak sme ho stláčali a bu´d sa rozsvietilo červené alebo zelené svetlo. Zelené, ktoré sa rozsvietilo nám, znamenalo, že sa konečne vybavené a môžeme ísť von. NO ak sa niekomu rozsvietilo červené, musel celú tortúru s prehliadkou batožiny absolvovať ešte raz. A to, či sa rozsvietilo zelené alebo červené svetlo, bolo iba dielom náhody, prípadne vopred naprogramovaného poradia."

Zmenila stravu

Obrazy a niekoľko iných drobností však neboli jediné suveníry, ktorý si Lucia z Mexika doniesla. Keď sme sa jej opýtali, ako jej chutila mexická strava, dozvedeli sme sa, že hneď po príchode do Mexika zásadne zmenila svoj jedálny lístok. A môže za to hlavne už spomínaný manželský pár, ktorý ju zasvätil do svojho štýlu stravovania. "Prešla som výlučne na jedlá z ovocia i zeleniny a len bez tepelného spracovania. Obaja sa takto stravuje už dlho, ukázali mi niekoľko receptov. Podľa nich sa dajú z ovocia a zeleniny urobiť takmer všetky bežné jedlá. Od chleba cez mliečne výrobky, salámy či fašírky. A vďaka rôznym prísadám a koreniu chuťovo takmer na nerozoznanie od pravých. Veľmi mi chutili aj miestne kukuričné tortilly, ktoré ako placky alebo nalámané trojuholníčky tvoria prílohu k mnohým jedlám."

Odkedy sa Lucia vrátila z Mexika, uplynuli takmer štyri mesiace. Za ten čas sa, a zatiaľ úspešne, snaží dodržiavať režim, ktorý si zvolila. Teda žiadne mäso (ktoré, mimochodom, nejedla ani pred tým), no hlavne, nič varené, pečené či inak tepelne spracované. "Tomu som podriadila aj svoje vianočné menu vrátane koláčikov. Svoju kapustnicu som mala podľa novej receptúry. Do surovej kyslej kapusty som dala huby, ktoré som pred tým dala namočiť. A vlastne, vyliala som do nej i tú vodu. Pridala som nastrúhanú mrkvu a dochutila korením. Samozrejme, bez klobásky. Kapustnica sa vôbec nevarila, iba trochu postála. Akurát sa môže pred konzumáciou prihriať na nejakých 40 stupňov, aby sa tie výživné látky nezničili. Bola vynikajúca."

Dovtedy bežne konzumovaná tepelne upravená strava vraj Lucii nechýba. Tiež mala nutkanie, zasvätiť do nového spôsobu stravovania aj svoje okolie, no napokon to vzdala. Sama na sebe však pozitívne účinky pozoruje. "Aj moji blízki mi vravia, že vidia zmenu. Ja som pocítila úbytok na hmotnosti a aj zdravotne sa cítim lepšie. Napríklad som sa zbavila alergií na prach. Blíži sa jar, tak som zvedavá, čo spraví nová strava s mojou alergiou na peľ." S Kováčovcami z Mexika je Lucia stále v kontakte. Ona im opisuje svoje pocity a oni jej radia, ako organizmu pomôcť, aby sa s tak radikálnou zmenou v stravovaní vyrovnal. "Lebo keď sa telo lieči a začína ´čistiť´, môže sa dostať do kritických stavov. On o tom chce napísať knihu, takže podrobne zaznamenáva, čo sa so mnou deje..."

Celkový dojem z pobytu v Mexiku mala Lucia fantastický. Potom, čo už spievala v Japonsku, Saudskej Arábii či v Škótsku, videla ďalší kus sveta. A určite nie naposledy. Prezradila nám, že ponuku, predviesť svoje umenie v Mexika, dostala aj na budúci rok v marci. Tentoraz s orchestrom Musica Juvenalis, s ktorým by mala spievať Pergolesiho Stabat mater.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári