Keď naznačil pohyb prsta po krku, chcel iba vedieť, či ho neobesia

Povojnové rozdelenie Európy nás na dlhé roky posunulo do sféry vplyvu východného giganta - komunistického Sovietskeho Zväzu. Režim, ktorý bol u nás nastolený, vnímali Slováci rôzne a mnohí marxistickú politiku ticho odmietali. No našli sa aj takí, ktorí tam urobili nahlas, čím v nejednom prípade zničili život sebe aj blízkej rodine. Podobný osud mal aj 79-ročný Košičan Gabriel Novák, ktorý sa kvôli členstvu v protirežimovej Bielej légii stal na desať rokov politickým väzňom. Aký to malo vplyv na život jeho a jeho rodiny a o toto obdobie vníma s odstupom času, sme sa s ním pozhovárali.

G. Novák sa narodil v roku 1930. "Študoval som gymnázium v Michalovciach. Tam vlastne začali moje prvé problémy," spomína. Komunistická nevôľa na neho padla tak ako u mnohých iných bezdôvodne. "Riaditeľom gymnázia bol profesor Čolák. Kedysi bol aktívny gréckokatolí, člen cirkevného zboru. Po nástupe boľševikov odrazu ´prezliekol kabát´." To sa mnohým ľuďom nepáčilo. "Traja študenti gymnázia sa rozhodli, že budú proti komunistickej ideológii bojovať. Založili takzvaný KOŠ - Klub odbojových študentov. Vystrájali rôzne veci a jednou z nich bolo to, že riaditeľovi gymnázia hodili do okna kameň s otázkou: ´Ty si gréckokatolík?´. Samozrejme, incident začala vyšetrovať verejná bezpečnosť."

Podozrenie padlo aj na G. Nováka, hoci sa s tými študentmi nepoznal. Policajti prišli k nemu domov a prehľadali mu izbu. Hoci sa medzičasom prišlo na pravých páchateľov, jeho problémy sa neskončili. "Pri prehliadke izby totiž našli rôzne čmáranice. Ani sa nepamätám, čo presne na nich bolo. Išlo o nejaké detské nezmyselné hlúposti. Šlo však o protirežimové texty." Odvtedy sa mu začal život rúcať. Keď prišiel z internátov domov, policajti ho zadržali a strávil noc vo väzení. Na druhý deň ho síce pustili, no nasledovalo vylúčenie. Najprv z gymnázia, neskôr ministerstvo vydalo nariadenie, podľa ktorého G. Novák nemohol študovať nikde inde.

Ako 19-ročný sa teda dostal do štátnej nevôle a ostal bez kvalifikácie. "Spravil som si vodičák a zamestnal sa ako šofér na traktorovej stanici." Krivdu, ktorá mu bola spôsobená, si uvedomoval. Jeho nenávisť voči režimu silnela a prejavy, ktoré mal si všimlo aj okolie. Nakontaktoval sa neho o niečo starší muž, ktorý bol protivládnym odbojárom. "Informoval ma o organizácii, ktorú založili - Bielej légii. Myšlienka boja proti komunizmu ma zaujala a stal som sa jej členom."

Biela légia bolo hnutie, riadené zo zahraničia. "Poznali sme len Jozefa Vicena, žijúceho v Rakúsku. Sú však predpoklady, že nebol najvrchnejším organizátorom tohto odboja. Kto to riadil zhora, sa dodnes nepodarilo zistiť." Hlavnou ideou hnutia bol boj proti komunizmu. Nie však na intelektuálnom poli, ale najtvrdší - ozbrojený. "Mali sme niekoľko zbraní, ktoré sme po druhej svetovej vojne našli na rôznych lúkach, kde sa bojovalo. Okrem toho sme mali človeka v armádnom sklade vyradených zbraní, odkiaľ tie funkčné vynášal."

K plánovanému pokusu o prevrat napokon nedošlo. "Snažili sme sa byť diskrétni. O tom, že som členom takej skupiny, som nepovedal ani rodine. Ani to však nestačilo. ŠTB mala svojich informátorov všade a neskôr sme sa dozvedeli, že sme boli dlhší čas všetci sledovaní." Následky, ktoré niesla celá rodina, na seba nenechali dlho čakať. Otca G. Nováka napríklad v zamestnaní bezdôvodne preložili na horšie miesto. Mozaiku však dotváralo aj mnoho iných nepríjemných udalostí. Najväčšou bola tragédia, ktorú svojimi aktivitami vyvolal a dodnes si ju nevie odpustiť. Stala sa jeho bratovi. "Bol právnikom a pracoval ako vedúci hospodárskej kontrolnej služby prešovského kraja. Bol to obrovský úspech, keďže nebol straníkom. Prvou krivdou bolo to, že ho preložili na horšie miesto."

No neskončilo sa to iba tým. "Brat raz šiel na služobnú cestu. Prvým podozrivý fakt bol, že mu v ten deň pridelili iného šoféra, ako toho, s ktorým chodieval dovtedy." Škoda Tudor, v ktorej sa viezol, sa v obci Tulčík neďaleko Prešova stala účastníkom dopravnej nehody. "Zadný blatník auta zachytil vlak, ktorý však šiel pomaly. Škodovka sa potom prevrátila z násypu a po jednom kotuli dopadla na kolesá. Nikomu sa nič nestalo, auto bez problémov odišlo z miesta späť do Prešova." Jediným zranením bola rana, ktorú lekári objavili na temene hlavy brata G. Nováka. Bohužiaľ šlo o smrteľné zranenie.

Príčinu smrti vyvracala okrem nejasných a nelogických okolností autonehody vyplývajúcich z výpovedí dvoch spolusediacich aj situácia ďalších hodín. "Brata som doniesol mŕtveho domov a chystal jeho pohreb. Privolali sme nášho rodinného lekára. Prekvapujúco však nevykonal obhliadku tela. Neskôr nám prezradil, že dostal anonymný telefonát, v ktorom mu neznámy chlap výhražne prikázal, aby obhliadku mŕtvoly nevykonal." Na túto tragédiu nevie G. Novák dodnes zabudnúť. Svedčili o tom aj slzy, tlačiace sa do jeho očí...

V roku 1951 sa plán Bielej légie rozsypal. "Začali čistky, veľkú časť z nás zatkli, rozbehli sa veľké súdne procesy." Zatknutiu sa nevyhol ani G. Novák. "Prišli po mňa do práce. Kolega ma zavolal, vraj mám na vrátnici návštevu. Dodnes si pamätám tú situáciu. Vo vrecku som mal totiž pištoľ. Keď som vošiel do miestnosti s rukami vo vreckách, čakalo ma päť ozbrojených chlapov. Prikázali mi vytiahnuť ruky z vreciek von a keď ma prehľadali, našli zbraň." Nasledoval prevoz na "vyšetrovačku" a výsluch. Našťastie, nebol príliš tvrdý. "Ak by ste odo mňa čakali nejaké drastické zážitky z tvrdého vypočúvania, mýlili by ste sa. Bolo to klasické bežné vypočúvanie. Najviac som sa pri ňom bál toho, že zo mňa vytiahnu niečo, čo som nechcel povedať. Medzičasom som totiž do légie pritiahol ďalších troch ľudí. Nechcel som prezradiť ich mená."

Počas dvojročného vypočúvania sa mu do uší dostali aj ďalšie zlé správy. "Dopočul som sa, že zatkli viacerých členov Bielej légie, dokonca si z Rakúska vyžiadali samotného J. Vicena. Toho neobesili len kvôli tlakom zo západu. Počul som však o iných popravách a začal sa báť verdiktu súdu." O jeho život sa bála aj rodina. Rodičia dokonca zaplatili jednému z členov senátu 40 000 korún za to, aby ho nepopravili. "Stále som sa však bál, mohlo to skončiť hociako." G. Nováka súdili striedavo v Bratislave a v Košiciach. "Nikdy nezabudnem na deň, keď sme pätnásti sedeli pred senátom a čakali na verdikt. Spýtavo som sa pozrel na zapisovateľku a prstom som si prešiel po krku, na znak toho, že chcem vedieť, či to prežijem. Ona zakývala hlavou z boku na bok, aby som vedel, že ma neobesia. Bola to nesmierna úľava."

Verdiktom bolo napokon 20-ročné väzenie. G. Nováka najprv previezli do Ilavy, kde bola prerozdeľovacia stanica. "Robili tam zdravotné vyšetrenia. Väčšinu spoluodsúdených potom poslali do pracovného tábora v Jáchymove. Ja som mal šťastie v nešťastí, keď zistili, že mám choré obličky a vysoký krvný tlak." Svoj trest si teda šiel odpykávať do českého Mírova, kde bol takzvaný "muklhajm". "Bola to väzenská nemocnica. Skratka ´mukl´ znamenala ´muž, určený k likvidácii´. Boli tam starí a chorí väzni, napríklad aj jeden 80-ročný český poslanec."

V Mírove strávil G. Novák štyri roky, po nich ho premiestnili do "muklhajmu" v Leopoldove. "Na tamojšie pomery sa nemôžem sťažovať. K nám, chorým väzňom, nepristupovali extra tvrdo. Jednoducho nás len chceli odrezať od zvyšku spoločnosti." Väčšinu spoluväzňov nepoznal. Stretol sa tam však napríklad so známym z Trebišova, ktorý ho dostal do Bielej légie. Ten napokon v Leopoldove skonal. "Väznili tam rôznych ľudí. Politikov, legionárov, cirkevných hodnostárov..."

So slzami na krajíčku spomína G. Novák aj na priateľstvá, ktoré tam získal. Silné bolo napríklad to, ktoré nadviazal s istým českým legionárom. "Po vojne Stalin zakázal legionárom odchod z krajiny. Keď sa chcel vrátiť domov, musel újsť cez Sibír a doplaviť sa po oceánoch až do Európy. V Čechách ho však zajali. Veľmi sme si s ním rozumeli. Vedeli sme debatovať o čomkoľvek. Bol husitského vierovyznania. Aj vďaka môjmu vplyvu však napokon konvertoval na kresťanstvo. Nikdy nezabudnem na ten emotívny moment, keď mi to oznámil a objal ma..."

V roku 1960 svitla väzňom nádej. "Udeľovala sa totiž amnestia. S tým, že sa z väzenia dostanem von, som príliš nerátal. Situácia bola napätá. Hovorilo sa aj o tom, že sa priestory, v ktorých sme boli umiestnení, budú používať na vojenské účely. V tom prípade by sa nás museli zbaviť..." Amnestia z roku 1960 napokon predčasne oslobodila niekoľko jeho spoluväzňov. On tam však ostal. "Nebral som to ako krivdu a tým, ktorých pustili, som to prial. Prvé obdobie po tom, čo ma uväznili, som ešte dúfal, že nás oslobodia západné vojská. Neskôr som to bral také, aké bolo."

Nečakane však v roku 1962 prišla druhá veľká vlna amnestií. "Na komunistickú vládu začalo tlačiť OSN. Dopočulo sa o pracovných táboroch v Jáchymove. Na zhromaždení OSN vystúpila jedna československá komunistická politička, ktorá to všetko poprela. Potom však pred všetkými premietli video, ktoré natočil jeden zo strážnikov z Jáchymova. Československá zástupkyňa na to omdlela... Vláda musela pristúpiť k amnestiám, aby situáciu aspoň čiastočne upokojila." Za svoju slobodu teda vďačí jáchymovskému strážnikovi. Ten sa stal hrdinom, no za zradu vlasti kruto pykal - popravili ho.

Po "odsedení" polovice 20-ročného trestu sa G. Novák dostal na slobodu a vrátil sa do rodného Trebišova. "Mal som z toho zmiešané pocity. Nevedel som, čo bude ďalej. Dodnes nezabudnem na to, ako som sa vracal domov. Môj starý a chorý otec mi vybehol s otvorenou náručou v ústrety ako márnotratnému synovi. Bolo to krásne," spomína dojatý. Žiadnu poriadnu prácu si však nájsť nevedel. Ako G. Novák počas rozhovoru zopakoval, je vďačný ľuďom, ktorí mu po návrate spoza mreží pomohli nájsť prácu a žiť normálnym životom. S bývalými členmi Bielej légie sa už nikdy nestretol, ani sa nepokúšal o žiadne protirežimové aktivity. "Vedel som, že ma sleduje ŠTB a nechcel som narobiť rodine a priateľom problémy. Pobyt vo väzení mi to celé vyjasnil. Biela légia bola hlúposť. Krvavé potlačenie povstania v Maďarsku bolo jasným dôkazom, že naše pokusy by nemali žiaden zmysel a budúcnosť. Mrzí ma najmä to, že som ublížil svojej rodine. Proti režimu bolo potrebné bojovať, nie však násilnou formou."

Revolúciou v roku 1989 mu prekvapujúco nepadol kameň zo srdca, no na dnešnú politickú situáciu má svoj názor. "Prešli sme len z extrému do extrému. Komunizmus bola chorá ideológia, potláčajúca základné ľudské práva. Ale demokracia, aká tu vládne dnes, má tiež množstvo chýb. Ľudia si totiž mýlia pojmy demokracia a anarchia..."

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári