Šafranko má dušu rebela a talent, ktorý ho radí k najvýraznejším súčasným výtvarným umelcom na východnom Slovensku. Odjakživa sa túžil vymykať z radu, pokúšal sa nestagnovať a zaujať vždy niečím novým. Podarilo sa a presvedčiť sa o tom môžete ešte do 12. apríla na aktuálnej výstave jeho diel vo Východoslovenskej galérii na Hlavnej ulici.
Ste označovaný za jednu z najvýraznejších osobností výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia na východnom Slovensku. Máte rád takéto veľké slová? Teší vás skutočnosť, že sa vám podarilo zapísať sa do výtvarného povedomia v takomto veľkom štýle?
- Určite ma to veľmi teší. Asi mi však takéto zásluhy pripisujú kvôli môjmu veku.
Pre vás je charakteristické neustále hľadanie nových foriem. To je ale veľmi zaujímavé, lebo väčšinou keď výtvarník nájde svoju cestu, tak sa ňou aj uberá. Vy ste však multifunkčný a stále sa snažíte ísť niekam ďalej...
- Asi je to v mojej metodike tvorby. Učili ma nerobiť to, čo vás naučia. Samozrejme, že je potrebné ovládať remeslo, ale maľovať už musíme svoje vlastné dojmy a pocity. Keď to robíte týmto spôsobom, tak je to vždy iné a neustrniete na jednom mieste. Tým sa riadim.
Kto vás priviedol k výtvarnému umeniu?
- Otec bol učiteľ a tiež trošku maľoval. Do kontaktu s umením som sa však v prvom rade dostal vďaka tomu, že významný užhorodský umelec Jozef Bokšay chodil ku nám na dedinu a ja som mu odmalička nosil stojan. Tiež som napríklad osobne poznal Vojtecha Erdélyiho. Preto, keď som išiel na VŠVU do Bratislavy na prijímačky a opýtali sa ma, koho poznám zo slovenských umelcov, tak som nemal problém.
Ako si spomínate na študentské časy?
- Na tie mám veľmi dobré spomienky, lebo ma učili významní učitelia ma ako Ján Želibský, Ladislav Čemický a podobne. Najúžasnejšie je, že som napríklad Ľudovíta Fullu osobne poznal a veľmi sa mi to všetko páčilo.
Na škole majú výtvarníci zväčša bohémsky život...
- Nepamätám si také veci, to asi skôr herci. Ja si z tohto obdobia hádam najviac spomínam na to, že keď som študoval v Bratislave, na Obchodnej ulici vtedy vystavoval Miloš Alexander Bazovský a jeho obrazy sa dali kúpiť za osemsto deväťsto korún. Nevedel som čo robiť, mal som vtedy kúpiť aspoň nejaké. Teraz to ľutujem. Škoda, bola by to dobrá investícia.
Patrili ste k prvým, ktorí sa na východnom Slovensku venovali abstraktu. Ako sa vám to stalo?
- Vlastne ani poriadne neviem. Moja prvá výstava sa stretla s nepochopením zo strany výtvarníkov, že vraj robím voloviny. V tom čase bolo to, čo som vystavoval, priekopníckym činom. Ja som na výstave prvýkrát vystavil - my tomu hovoríme ready-made, to znamená nájdený predmet. Našiel som skrátka starý hrdzavý plech, pribil ho na dosku a vystavil to ako výtvarné dielo. Na východnom Slovensku to nik nerobil. Tiež som ako prvý vystavil objekt a použil v maľbách techniku dripping, čo je liata farba. Robil to Jackson Pollock v 55.-56. roku a ja som to presne v tom istom čase robil na škole.
A čo vás k tomu inšpirovalo?
- Bolo to z jednoduchého dôvodu. My sme si na škole bielu farbu miešali sami. Dostali sme ľanový olej a zinkovú belobu a išlo sa na vec. Ja som si ju namiešal vždy veľmi riedku, lebo som mal rád, keď sa farba roztiekla. No a to sa potom prirodzene nedá robiť na plátne, len na zemi. Obrazy teda boli v horizontálnej podobe a ja som na nich lial farbu a do toho sypal piesok. Keď to trocha stvrdlo, urobil som do toho kresbu.
S akými pocitmi ste išli na svoju výstavu, keďže ste vopred tušili, že kritika asi nebude veľmi priaznivá? Vždy ste boli tak trošku provokatér?
- Bol som provokatér a naviac som ním aj teraz. Skrátka som sa vždy čudoval, ako je možné, že sa iným moja tvorba nepáči. Veď je to predsa dobré. Ale oni mali veľké výhrady, písali mi anonymné listy, že do mňa robotnícka trieda investovala peniaze a ja sa takto odvďačujem. (Smiech.) Tiež, že by som sa mal dal vyšetriť.
A čo vy na to? Ako ste si to sám v sebe ujasnili, že robíte správnu vec?
- Povedal som si, že umenie predsa nemôže byť prijaté súčasníkmi. Výtvarník totiž vždy v predstihu vidí veci a to nie všetci pochopia. Aj keď teraz je už v tomto smere doba oveľa priaznivejšia. Ale aj tu, keď niečo vytvoríte a opakujete to častejšie, tak prvý a druhý obraz je dobrý, ale jedenásty už nie, lebo sa stáva schémou. No a v umení vždy existuje niečo ako avantgarda. Vždy to tak bolo. Tí, čo idú prví, sú ako horolezci. Keď niekto zdolá nedosiahnuteľný štít, o chvíľu tam už lezú i ostatní. Vtedy bola medzi mladými umelcami taká atmosféra, že sa Zväz výtvarníkov označoval ako stádo. Vraveli sme, že nemôže byť dobré to, čo robia všetci. A tu by som si pomohol výrokom, ktorý povedal ani neviem kto, ale asi klasik. (Smiech.) Keď všetci nosia to isté, tak to nie je móda, ale uniforma. Móda je to, čo ešte nik nenosil. A to platí aj vo výtvarnom umení.
Vy teda musíte byť silná osobnosť. Pretože keď ste provokovali a následne boli nepochopený, zvládali ste to s prehľadom a i dnes pôsobíte veľmi veselým dojmom. Asi máte šťastnú povahu, však?
- Neviem, v čom to je, ale asi mám. V prvom rade musíte uspokojiť sám seba, aby ste to vôbec mohli robiť. Druhá vec je zase tá, že každý výtvarník si o sebe myslí, že je najlepší. To je fakt. Tak to medzi umelcami chodí.
Nikdy ste neuvažovali, keďže ste študovali v Prahe, ostať tam, prípadne ísť niekde do sveta? Vrátili ste sa na východ...
- Chcel som ostať a zhodou okolností som mal aj ateliér. Býval a tvoril som totiž v Prahe u ukrajinského sochára Maxima Fjodoroviča Brinského, ktorý sa vyznačoval tým, že svojho času ako prvý portrétoval Lenina, ešte keď ani pomaly nevedel, kto to je. A tým sa potom zviditeľnil. Otec mi ale stále písal, aby som prišiel domov a bola to aj vec finančná. Proste udržať sa a nerobiť to, čo ľudia chcú, to nemáte šancu. Rovnako ako dnes. Je hromada hercov a výtvarníkov, každý chce preraziť a ide to veľmi ťažko.
Uvažovali ste teda niekedy, že by ste sa živili niečím iným? Trošku pragmatickejším?
- Nie, to mi nikdy ani nenapadlo. Ale istý čas som učil. Na škole som dokonca dosiahol hodnosť profesora. Veľmi ma bavilo zaoberať sa s mladými ľuďmi, učiť maľbu a kresbu. A druhá vec - robilo ma to nezávislým. Mal som istý príjem, mne to stačilo a mohol som si robiť, čo som len chcel. Lebo ja neviem tvoriť na objednávku, to sa nedá. Zvlášť keď zákazník trošku spochybňuje a chce vylepšiť moje diela.
Ste veľmi multifunkčný výtvarník, lebo sa neprezentujete len komornou maľbou, ale sú to vo vašom prípade aj tapisérie, smalty, grafiky... Je vám niečo vôbec bližšie, alebo je to stále v každom období života niečo iné?
- Skončil som akadémiu, kde sa učila len klasická kresba a maľba, ale odjakživa som inklinoval k umeleckému remeslu. Obmena je pre mňa to pravé. Inak to asi ani nie je možné, pretože objavujete nielen ideu, ale hľadáte vždy nové a nové materiály, s ktorými sa to dá zrealizovať.
Máte aj teraz pred sebou nejakú výzvu v podobe materiálu, s ktorým by ste sa chceli popasovať?
- To mám vždy. Neustále mám iný nápad. Pre mňa je charakteristické hľadanie. Farba, kresba, štruktúra... Teraz ma chytil priestor v umení. Keby som neprišiel k novému postupu, tak by ma to nebavilo. Vždy sa teda niekam posúvam, čo je úžasné. A veľmi rád vystavujem obrazy bez rámov, pretože rám vždy môže obraz len pokaziť. V Prešove mám napríklad aj keramickú mozaiku na obvodnom oddelení policajného zboru. Nepatrí sa o sebe tak hovoriť, ale je fantastická. Aj do architektúry som robil veľa, vlastne som sa tým živil. Za sociku sa tomu hovorilo spoločenské objednávky a to boli jedinečné možnosti. Teraz nič. Je to hrozné.
Kto z výtvarných umelcov vám imponuje? Sú takí, čo vám sadnú, čo sa týka tvorby, alebo postoja?
- Jakoby, Fulla, Cyprián Majerník a mnohí ďalší.
* * *
Profil:
n Narodil sa v roku 1931 v Turej Paseke.
n Patrí k najzaujímavejším zjavom východoslovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia.
n V roku 1954 prestúpil z VŠVU v Bratislave na pražskú Akadémiu výtvarných umení, ktorej je úspešným absolventom. Po štúdiách sa vrátil na východné Slovensko.
n Jeho celoživotná umelecká aktivita je spätá s vytrvalým hľadaním nových foriem.
n Patril k prvým abstrakcionistom na východnom Slovensku. Od vstupu do výtvarného diania sa venuje komornej maľbe, objektom, keramike, smaltom, tapisériám, grafike a monumentálno-dekoratívnym prácam.
n Pôsobil ako profesor na Prešovskej univerzite v Prešove.
n Je tvorivo, ale aj výstavne mimoriadne aktívny. Na svojom konte má vyše dvadsať samostatných výstav.
n V roku 2004 mu bola udelená cena A. Warhola.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
