Desili ju novinové titulky v prípade, že opäť skončí pred bránami finále
Nedelňajší spolukomentátor Slovenskej televízie na halových atletických majstrovstvách Európy v Turíne Michal Pogányi jej predpovedal medailu. Aj keď pri jej mene po prvých dvoch finálových pokusoch svietili dva hrozivé krížiky. Keď si po ňu Dana Velďáková tretím pokusom skočila, netvárila sa nijako nadšene. Úsmev na jej tvári zažiaril až vtedy, keď na elektronickej tabuli zasvietil číselný údaj - 14,40.
Skvelý výkon. Vedľa neho sa objavila ľahko dešifrovateľná skratka NR - National Record. Dana ho vylepšila o rovných 10 centimetrov. Sprvu sa jej nezdalo, že by to mohlo byť až tak ďaleko. "Z toho skoku som totiž nemala dobrý pocit, technicky vôbec nebol dobrý. Preto ma prekvapilo, keď na tabuli zasvietili tie čísla," priznáva slovenská medailistka.
Prvé dva prešľapy jej psychiku nenaštrbili, veď v osemčlennom finále je dosť času na reparát. Navyše, po ruke (v hľadisku) mala svojho trénera, a po každom pokuse očami hľadala jeho rady. "Kričal po mne, čo presne mám urobiť. Keď bol v hale príliš veľký hluk, dorozumievali sme sa posunkami. Snažila sa mi pomôcť aj sestra Janka, ktorá sedela vedľa neho. Nejako sa jej podarilo zohnať lístok na tribúnu, ktorá bola vyhradená pre trénerov, len aby bola čo najbližšie. Tréner mi pred tretím pokusom radil, aby som to posunula ešte trochu ďalej, aby som to dala aj bez dosky (čo v atletickom slangu znamená absolvovať pokus s nedošľapom - pozn. red.). Priznávam, bola som nervózna, veď to nebol obyčajný míting, ale majstrovstvá Európy, mala som ťažké nohy, cítila som, že nie som sama sebou..."
Ešte väčším nervákom bola nevyspytateľná kvalifikácia. Navyše, Dana na ňu išla s vedomím, že sestra Jana z nej v diaľke nepostúpila. Pred tretím, posledným kvalifikačným pokusom bolo do finále ešte veľmi ďaleko. Nad trojskokanským sektorom sa vznášali pekinské mračná... "Mali sme ešte v hlave minulú sezónu a tú nešťastnú olympiádu. Chvalabohu, že sa mi to posledným pokusom podarilo. Nebolo mi všetko jedno, už som videla pred očami novinové titulky, keď obe skončíme opäť v kvalifikácii, predstavovala som si, ako si nás novinári doma podajú."
Preto bol výkon 14,13 v kvalifikácii azda ešte dôležitejší ako slovenský rekord vo finále. Ten bol zas dôkazom toho, že Taliani si na rozbežisku v rýchlokorčuliarskej hale Oval Lingotto dali záležať. "Potešili sme sa, že je to fajné, tvrdé ´mondo´, ktoré máme rady, ale ja som počas kvalifikácie aj tak nemala pocit, že mi ten podklad, na ktorom bolo položené, sedí. Bolo to dosť pružné, a trochu ma to rozhadzovalo. Myslím si, že to rozbežisko viac sedelo diaľkárom, o čom svedčia ich vynikajúce výkony. Hala, v ktorej sa konal šampionát, sa mi páčila, troška horšie to už bolo s organizáciou, keď nám na rozcvičovanie dali iba jeden autobus. A myslím, že my sme chytili asi najlepšie ubytovanie. Nebol to klasický hotel, skôr nejaká ubytovňa, kde však bolo všetko. Strava perfektná, na neskutočnej úrovni, ešte aj internet sme mali k dispozícii zadarmo. Ostatní, napríklad aj Česi, museli dochádzať na stravu desať minút."
Dana má doma historickú medailu, ba už aj limit na letné majstrovstvá sveta v Berlíne. "Tú medailu venujem trom ľuďom, trénerovi, sestre Janke, a mamke, keďže som ju získala v deň keď bolo MDŽ. Moja medaila ide z rúk do rúk, doma ju každý chce vidieť, chcem ju ukázať aj Paľkovi Madárovi, a sľúbila som, že ju prinesiem aj na ekonomickú fakultu. A potom skončí v našej vitrínke, azda sa tam nejaké miesto pre ňu nájde, lebo je už dosť plná. Škoda, že Janka ešte musí naháňať berlínsky limit, najradšej by som chodila po mítingoch spolu s ňou, a pomáhala jej pri tom, ale to bude len zriedka, lebo málokde je trojskok i diaľka v programe súčasne. Zatiaľ si však dáme od atletiky trochu pokoj, aspoň na týždeň. Nebudeme robiť vôbec nič, maximálne sa pôjdeme odreagovať s kamarátmi na kávičku."
mat
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
