Košičanka Petra Petrová si rok, strávený na Long Bay College v meste Auckland na Novom Zélande, veľmi pochvaľuje

Keď jej začala byť zima, namiesto radiátora použila fén na vlasy

Čoraz viac slovenských študentov každý rok odchádza na jazykové pobyty do zahraničia. Medzi najčastejšie vyhľadávané lokality na strávenie aspoň jedného roka mimo domova patrí Veľká Británia i USA. Svet však ponúka množstvo iných a veru aj vzrušujúcich miest, kde si študenti môžu zlepšiť jazykové znalosti a zažiť celkom iný spôsob života. Príkladom je Nový Zéland, ktorého mentalitu spoznala počas študijného pobytu Košičanka Petra Petrová, donedávna študentka Gymnázia na Šrobárovej ulici.

"Jedného slnečného rána som vstala a nadobudla pocit, že už dlhšie nevydržím žiť takýmto spôsobom", začína Petra svoje rozprávanie o tom, čo ju priviedlo na myšlienku študijného pobytu. Unavovalo ju množstvo teórie v škole, veľa času stráveného doma a nedostatok zážitkov, po ktorých odjakživa túžila. Pocity nesprávne využitého času sa ešte viac prehlbovali pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí žijú zaujímavým, neraz veľmi vzrušujúcim alebo akčným spôsobom života. Petra sa nedokázala zbaviť myšlienky, že potrebuje zmenu. Spočiatku ani netušila, kde a ako začať.

"Nedokázala som sa prinútiť otvoriť knihy preto som bezcieľne ´surfovala´ po internete. Náhodou som našla organizáciu, sídliacu v Los Angeles, ktorá má na starosti international exchange. Po niekoľkých mailoch, ktoré som si s organizáciou vymenila, som sa dostala až k českej a slovenskej pobočke danej agentúry." Po pár mailoch so slovenskou pobočkou čakalo Petru prekvapenie. "Prišla mi normálna pošta do schránky. Klasickou poštou som naposledy dostala upomienku z knižnice, takže som ostala príjemne prekvapená. Okrem katalógov a zmluvy som dostala aj pozvánku na jazykové testy."

Do USA nechcela

Rozhodujúce mali byť testy v Bratislave. Na základe výsledkov, ktoré sa posielajú organizácii v USA, sa rozhoduje, či študent spĺňa predpoklady na štúdium v zahraničí. Testy sa netýkali gramatiky, boli zamerané prevažne na posluch a jednoducho to, či človek rozumie cudziemu jazyku. Po úspešnom absolvovaní testov musela Petra čakať na zaradenie do rodiny, ktorú vyberá agentúra. Prvou alternatívou bola škola v USA.

"V USA berú rodiny študentov zadarmo. Je preto veľmi ťažké nájsť dobrú rodinu, ktorá prichýli ´cudzinca - príživníka´ bez finančnej odmeny. Ja som sa chcela niečo naučiť a spoznať systém škôl. Keď som si predstavila, ako žijem rok na nejakej farme, míle vzdialenej od civilizácie medzi senom a kravami, prešla ma chuť niekam vycestovať." Okrem USA mala Petra na výber aj iné krajiny. Zvíťazil Nový Zéland. "Páčila sa mi aj Austrália, ale nemala som chuť robiť si praženicu na diaľnici. Je tam totiž príliš teplo", vtipne okomentovala svoje rozhodnutie. "Nový Zéland bola láska na prvý pohľad, obrázky v ´googli´ ma presvedčili. Chvíľkami som mala pocit, že tam budem žiť ako domorodec, ale v momente, keď som sa dozvedela o ´mojej´ škole - Long Bay College v Aucklande, všetky moje pochybnosti ustúpili."

Petra po prílete do Aucklandu postrehla, či skôr v nose pocítila iný, čistejší vzduch. Najväčším prekvapením však boli ľudia. Veselí, priateľskí, ochotní a ústretoví. "Veľký rozdiel som pocítila v obchodných domoch. Či už išlo o drobný butik alebo veľké obchodné centrum, zamestnanci si išli ´nohy polámať´, len čo som vkročila dnu. Na Slovensku som sa mnohokrát nemohla ubrániť pocitu, že predavačky svojou prítomnosťou v butiku obťažujem. Bežní obyvatelia si z ničoho nerobia ťažkú hlavu, nemajú predsudky, nezáleží im na značke oblečenia alebo mobilného telefónu. Dokonca do školy som ráno chodila s úplne mokrou hlavou, no nikto sa nad tým nepozastavoval. Tam je to dokonca zvyk."

Ľudia bývajú v domoch bez centrálneho vykurovania, čo môže byť pre našinca problém. Počasie je nestále, v zime neprestajne prší a kedykoľvek môže prifrčať aj menšie tornádo. Otužilosť je v tejto krajine nesmierne vítaná. Petra namiesto radiátorov alebo konvektorov používala fén na vlasy. "Obyvatelia cítia, že sú separovaní od zvyšku sveta. Je to badateľné. V škole sa zameriavajú na všetko, čo súvisí s Novým Zélandom a Maormi, teda pôvodnými obyvateľmi." Vzťah Maorov a Kiwakov je zaujimavý. Maori najčastejšie vykonávajú rozličné podradné práce, podobne ako u nás Rómovia. Kiwaci ich však rešpektujú, sú dokonca nadšení z ich typických tancov, piesní a kultúry ako takej. V niektorých školách je možné naučiť sa po maorsky, napriek tomu sa v súčasnosti rieši problém zániku maorskej kultúry. Maori sa čoraz viac sťahujú z tradičných maorských dedín do miest, najmä kvôli výhodnejšej práci a vyššiemu zárobku.

Škola je iná

Čo sa týka školského systému, je odlišný od slovenského. Vyučovanie začína o 8.45 a končí o 15.15, pričom tento rozpis platí pre všetky ročníky. Jedna hodina trvá 50 minút, každý študent má denne 6 hodín. Na začiatku školského roka si stredoškoláci vyberú 6 predmetov a tie sa učia každý deň.

"Vzťah medzi žiakmi a učiteľmi je na úplne inej úrovni ako u nás," tvrdí Petra. "Profesori sa nepovyšujú a nevyžívajú sa v nevedomostiach študentov. Nie je hanba opýtať sa na čokoľvek, dbá sa na individualitu a kreativitu študentov. Projekty sú síce časovo náročné, ale venujú sa výlučne tvorbe. Neexistuje žiadne skúšanie pred tabuľou, všetky vedomosti sa overujú na základe esejí alebo projektov. V tomto smere sa mi mimoriadne páčilo Media Studies. Natáčali sme dokument v skupinách, napísali scenár, natočili to, sami sme to editovali, následne to zostrihali a urobili ostatné potrebné úpravy. Nakoniec sa to napálilo na DVD."

Zaujímavé sú aj ostatné predmety. Na žurnalistike študenti píšu články, natáčajú televízne noviny či reportáže, robia zvučky a podobne. Angličtina je zameraná na štúdium literatúry, nie gramatiky. "Neučí sa, kto čo napísal a nebifľujú sa názvy diel, pričom študent stráca kontakt so samotnou literatúrou. Napríklad sme čítali novelu, následne ju veľmi presne a dopodrobna rozobrali, avšak nielen čo sa týka štruktúry a charakteru. Snažili sme sa preniknúť do mysle autora a jednotlivých postáv, snažili sme sa rozlúštiť symboly a indície, ktoré autor ponúka. Študovali sme Shakespeara, Othella čítali sme riadok po riadku a tým pádom prehlbovali kontakt so Shakespearom."

Totožným spôsobom sa na Long Bay College stretnete aj s rozobratím filmu. Pri tejto práci sa navyše kladie dôraz na prácu s kamerou, zvukmi, ale aj kostýmy. Z Petriných slov bolo cítiť nadšenie nielen kvôli netradičným metódam výučby, ale aj kvôli samotným profesorom. "Profesori sa nikdy nesťažovali, že majú málo času, resp, že sa neriadime podľa určitej osnovy. V prípade, že sa nestíha, projekty sa dokončujú inokedy, často aj po vyučovaní. Nikomu to však nevadí, len málokoho táto škola so svojím praktickým využitím v mnohých sférach nebaví. Páčilo sa mi aj to, že profesori veľmi dobre poznajú každého študenta a niekoľkokrát do roka na nich vypracovávajú hodnotenie." Škola nie je orientovaná na memorovanie, ale na tvorbu a rozvoj schopností. Aj predmety ako varenie, šitie, či kreslenie, ktoré sú na slovenských školách považované za "oddychové hodiny", na Novom Zélande berú úplne seriózne.

Líši sa aj hodnotenie. Za každú prácu je možné dostať "Achieve" alebo "Not achieve". Za každé Achieve dostáva študent tzv. kredity. Na konci školského roka sa spočítajú a na základe výsledku dostane vysvedčenie. Do výsledku sa okrem kreditov zarátavajú aj interné a externé assessmenty. Interné hodnotí zakaždým profesor, externé sa svojím spôsobom približujú slovenským maturitám. Novozélandské "maturity" sa uskutočňujú formou esejí. Každá jednotlivá skúška trvá tri hodiny, pričom úlohy sú rôzne. "Na angličtine som musela urobiť rozbor neznámeho textu. Okrem iného som za ten čas musela napísať tri eseje, čo je časovo dosť náročné."

Kačky v školskom koridore

Čoraz väčším trendom sa na Novom Zélande stáva nedokončiť strednú školu a čo najskôr sa zamestnať. Nezamestnanosť je nízka, pre každého sa nejaká práca nájde. Keďže škola netrvá na každodennom niekoľkohodinovom bifľovaní, študenti majú veľa možností, ale najmä času na prácu. Petra pracovala vo francúzskej pekárni. Po čase ju však cez víkendy prestalo baviť skoré ranné vstávanie, rozhodla sa preto pre prácu v reštaurácii. "Jednoducho som vošla do istej reštaurácie a bez problémov, dokonca bez životopisu, ma len na základe jedného rozhovoru, navyše mimoriadne spontánneho, prijali. Na druhý deň som už pracovala."

Ak by sa niekto rozhodol ísť navštíviť túto krajinu výlučne kvôli historickým pamiatkam, ostane sklamaný. Každopádne, príroda nedostatok kultúrnych pamiatok dokonale vyváži. Samotné "dranie nohavíc" v škole dostáva celkom iný rozmer, ak sedíte pri okne, z ktorého sa ponúka výhľad na nádherné more. Okrem mora sú bežnou záležitosťou aj kačky, prechádzajúce cez školské koridory. Romantické sú aj prestávky, ktoré študenti trávia ležaním a oddychom na tráve, resp. sledovaním morských vĺn. Zrejme jediným znepokojujúcim faktom sú potenciálne aktívne sopky. "Ja som bola na severnom ostrove, ktorý je skutočne prekrásny, no južnému sa nevyrovná. Južný ostrov sa označuje aj ako ´krajina Pána prsteňov´. Sú tam len hory, more a sneh, čo je perfektná kombinácia."

Očiam lahodiace prostredie, veselí príjemní ľudia, nestresujúca škola... Čo viac si teenager môže priať? "Ľutujem, že som sa k tomu dostala tak neskoro. Kiežby som na Novom Zélande študovala od prvého ročníka strednej školy," smutne poznamenala Petra, ktorá po pár týždňoch v Košiciach odletela do Anglicka, kde ju už čakalo vysokoškolské štúdium. "Spoznala som tam množstvo ľudí, s ktorými som neustále v kontakte. Týka sa to rodiny, ktorá sa ma hostila, ale aj profesorov. S najlepšou priateľkou, ktorú som si tam našla, sme si vybrali rovnakú vysokú školu v Anglicku, takže do cudziny tentoraz už nepôjdem na vlastnú päsť. S ostatnými kamarátmi z Nového Zélandu sme si o pár rokov sľúbili aspoň stretnutie v niektorej európskej metropole. Nech žije internet!"

Ako si teda predstavuje svoj život v blízkej budúcnosti, po zanechaní skvelého života v Aucklande? "Prvý raz v živote mám pocit, že môžem dosiahnuť všetko to, po čom túžim. Okrem žážitkov som si ´ako suvenír´ odniesla aj sebadôveru, ktorá mi na ´Šrobárke´ vždy chýbala. Nepatrila som totiž k excelujúcim študentom, ale už som zistila, že známky nie vždy vypovedajú o schopnostiach jednotlivcov. Nebojím sa ísť za svojimi snami, ktoré by som pred pár rokmi považovala za nerealizovateľné, ba až výsmechuhodné." Odporúča teda Petra taký pobyt študentom, ktorí váhajú, ale stále sa nedokážu rozhodnúť? "Jednoznačne áno."

Veronika LEČKOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári