Nepotrebuje na seba upozorňovať. Robí jej radosť žiť normálny život
Sopranistka Adriana Kučerová patrí k najmladšej generácii slovenských operných speváčok. Na svojom konte má viacero súťažných ocenení. Okrem iných získala 1. miesto spolu s ďalšími tromi cenami na prestížnej súťaži Hansa Gabora Belvedere vo Viedni v roku 2005. Na doskách Opery SND sa predstavila v Händlovej Alcine ako brilantná Morgana, v Brittenovom Petrovi Grimesovi ako Druhá neter a tiež v inscenácii Rusalky Antonína Dvořáka v postave Prvej žienky. V Košiciach sme ju mohli nedávno počuť spievať Mozartove árie na koncerte v Dome umenia.
V čase, keď Adriana študovala pedagogiku na vysokej škole v Banskej Bystrici, zaklopala na dvere ľudovej školy umenia a požiadala učiteľku, ktorá tam vyučovala spev, či by sa nemohla učiť spievať. "Mala som v tom čase dvadsaťdva rokov," spomína. "Našťastie, u spevákov je situácia trocha iná, čo sa týka veku. Tá pani učiteľka Mojžišová bola zvyknutá na to, že sa čaká na zmutovanie hlasu a podobne. Je pravda, že jej žiaci boli mladší ako ja, ale neprekážalo to jej ani mne. Nebola som na škole až takou ´raritou´. Boli tam dokonca aj starší študenti ako ja."
Počas posledného ročníka vysokej školy sa vráila späť na strednú školu na konzervatórium, takže študovala na dvoch školách súčasne. Rodičia a príbuzní si spočiatku mysleli, že je to len Adrianin rozmar, ktorý ju čoskoro prejde. "Mysleli si, že nedôjde k úplnej zmene môjho profesného zamerania. Nevedeli si predstaviť, že by som sa tak diametrálne odklonila od toho, čo som študovala niekoľko rokov. Viem, že tomu môjmu ´nápadu´ jednoducho nedôverovali a čakali, že ma to o chvíľu prejde." Ale mýlili sa, neprešlo. "Teraz sa, naopak, veľmi tešia."
Ak sa umelecký talent prejaví v detstve a budúca známa osobnosť sa prezentuje na súťažiach, prehliadkach i vystúpenia a aj inak dáva okoliu najavo, kam smeruje, aj to okolie je s tým zžité a berie cestu k cieľu ako samozrejmosť. Adriana sa síce zúčastňovala detských speváckych súťaží, ale jej okolie počas "neumeleckých" štúdií netušilo, že z nej bude známa operná speváčka.
"Mnohí ani doteraz nevedia, čo robím," smeje sa. "Ak naozaj nesledujú média a nezaujímajú sa intenzívne o klasický spev, nevedia o tom. Ak sa to medzitým dozvedeli alebo sa dozvedia, isto sú alebo budú veľmi prekvapení. Na druhej strane mám aj svojich kamarátov a priateľov, ktorí si to so mnou spolu ´odžili´." Ked bola malá, chcela byť učiteľkou alebo speváčkou. "Presnejšie buď učiteľkou alebo Darinkou Rolincovou," spomína s úsmevom. "To boli moje méty. V podstate sa mi oboje splnilo. Aj keď nie som Darinka Rolincová, speváčka som a učiteľstvo mám tiež vyštudované. Kto vie? Možno postupom času budem učiteľka spevu."
Jej profesia vyžaduje cestovanie po republike aj po svete. V Košiciach však bola prvý raz. Vraví, že zvyčajne si nájde čas, aby sa zoznámila s mestom, v ktorom vystupuje. "Práve tu v Košiciach sa mi to nepodarilo, pretože som bola navštíviť rodičov v Lučenci. Žijem v Bratislave a som rada, ak môžem využiť príležitosť a navštíviť ich."
Svet populárnej hudby sa laikom zdá predsa len odlišný od sveta opery a klasickej hudby. Nie je asi podľa očakávania, že dieča, ktoré sedí v džínach a tričku, sa odrazu zmení na dámu, ktorej spev ohromuje divákov. "Práve to sa mi páči ten kontrast. To, že na javisku som krásna, oblečená, vymaľovaná a dôstojná a potom v súkromí, mimo javiska som opäť ´normálna´. To oblečenie a úprava k opere prosto patrí. Operu považujem za vrchol dramatického umenia. Má naozaj veľkú vážnosť, preto si zaslúži tú úctu aj tým, ako je spevák oblečený a upravený. Teším sa, že to môžem robiť, ale na druhej strane sa mi páči chodiť aj v tých rifliach. Ľudia sa potom čudujú, že to je tá operná speváčka? A mne to robí radosť, že žijem stále normálny život, kde nepotrebujem na seba veľmi upozorňovať."
Často je aj na titulkách časopisov, ale vraj tým, že je na nich vymaľovaná, ľudia ju nespoznávajú. "Ani trafikant, od ktorého si kupujem časopisy a noviny, nemá šancu vedieť, že to som ja. Ani mu to nenapadne a ja som celá spokojná, že to tak je. Momenty slávy si vychutnávam inde. Ale, priznám sa, nemám rada slovo sláva, radšej by som to nazvala ´pozitívne momenty mojej práce´," smeje sa. Svet opery je svetom dám a gentlemanov. Rozdiel medzi svetom na scéne a realitou vraj nie je v jej prípade až taký markantný, pretože sa vraj pohybuje medzi dobrými ľuďmi. "Nestáva sa mi, že by som mala nejakú negatívnu skúsenosť s ľuďmi v reálnom živote. Iba ak z médií ku mne prichádzajú informácie, že nie je všetko na svete ´kóšer´. Ale to je niečo, čo ja osobne neovplyvním."
Okrem samotného koncertovania a vystupovania je príjemnou stránkou povolania opernej speváčky aj šatník plný krásnych šiat a rób. "Šaty mám vlastné a pred každým vystúpením si vopred rozmyslím, čo si oblečiem, v ktorých šatách budem na tom ktorom koncerte spievať. Šaty sa mi neustále šijú a pripravujú, ale na to mám ľudí, ktorí to zabezpečujú. Oni už majú moje miery a podľa nich šijú. V operných predstaveniach sú predpísané kostýmy, ktoré mi tiež ušijú na mieru. Ale tie sú majetkom divadla alebo operného domu." Stalo sa, že na predstavení v Paríži mala krásne šaty, ktoré veľmi túžila mať aj vo vlastnom šatníku, čo sa však nepodarilo. "Chcela som ich odkúpiť, ale povadali mi, že sa to nedá, že majú také regule. Je mi to fakt ľúto, lebo boli prekrásne. Boli medenej farby a vzadu plisované. No proste, nádherná róba," nezaprie v sebe ženu. "Teraz tam niekde visia, pretože to asi žiadna iná speváčka nedokáže obliecť."
Prevláda nesprávny názor, že operní speváci by mali mať určité telesné "proporcie" k tomu, aby bol ich spev kvalitný. Práve štíhla a útla postava Adriany tento mýtus vyvracia. "Nie je to pravdou, aj keď si to naozaj mnohí myslia. Tiež jestvujú mýty v tom, akí sú operní speváci ako ľudia. Že sú skostnatelí a vážni. Ani to nie je pravda. Sú veselí a spontánni, ako všetci. Je to ´bežná´ vzorka ľudí. Možno sú práve trochu odviazanejší. Ale ťažko mi je porovnávať, pretože vďaka mojej profesii neprichádzam veľmi do styku s ľuďmi v ´oblečkoch´ a ´kostýmkoch´. Nestretávam tých nervóznych manažérov, ktorých vidíme vo filmoch."
Diváci aj odborníci na Adrianinom speve oceňujú ľahkosť, s akou spieva. Jej spev pôsobí dojmom, že je to to najľahšie na svete. Ide z nej prirodzene, nenásilne. "Podľa mňa je najdôležitejšie, aby divák nenadobudol pocit, že sa ten spevák či umelec na tom pódiu trápi. To by tam nemalo byť. Keď sa trápi umelec na javisku, trápi sa aj obecenstvo." Preto sa Adriana snaží si svoju prácu užiť a spievať s radosťou, aby túto radosť pocítili cez umenie a cez jej spev aj poslucháči a diváci. "K tomu je potrebné ovládať techniku, ktorá nás neobmedzuje. Treba sa snažiť spievať veci, ktoré sú v spevákovom rozsahu, teda spievať repertoár blízky tomu ktorému hlasu."
V Košiciach Adriana vystúpila s áriami W. A. Mozarta, čo považuje za akúsi hlasovú očistu. "Asi každý spevák by si mal z času na čas zaspievať Mozarta, aby sa utvrdil v tom, že je všetko v poriadku. Mozartova hudba je asi najpriezračnejšia. Pri nej sa ukáže všetko. Každý, aj ten najmenší technický nedostatok. Aj interpretačný aj hlasový."
V jej práci je tiež dôležité uvedomiť si, že pri svojom vystúpení nejde prezentovať samú seba. Že umelec je niekto, kto prezentuje dielo, ktoré zložil niekto iný. "Som len akýsi sprostredkovateľ a vôbec nejde len o mňa, o moju osobu. Tento pocit mi pomáha aj k tomu, aby som neupriamovala svoju vlastnú pozornosť len na seba. Nesnažím sa mať pociť, že ja musím vyznieť najlepšie a to ma, spätne, oslobodzuje od obáv a možno aj trémy," priznáva. "Druhá vec, ktorá mi pomáha, je, že si uvedomujem, že všetci sme ľudia a všetci sme omylní. A keď sa niečo prihodí a nie je všetko na sto percent, vravím si, že to sa môže stať každému, či už stojí na pódiu alebo pracuje v inej profesii. Hlas je tak jemný nástroj, že sa môže stať kedykoľvek a čokoľvek."
Po každom výkone jej však beží hlavou film, v ktorom si premieta celé vystúpenie a zisťuje, či bolo všetko, ako malo byť, čo mohlo byť lepšie a kvalitnejšie. Čomu sa mala vyhnúť, kde nadýchnuť. "Občas si pripomínam, že nie som lekár, že ak sa niečo celkom nevydarí, tak kvôli tomu nikto nezomrie a to mi pomáha trochu odľahčiť napätie."
Adriana spievala na mnohých miestach, v mnohých krásnych sálach a divadlách, ktoré ju očarili. "V Salzburgu, v milánskej La Scale, v Paríži, v Mníchovskej štátnej opere, vo Viedni..." Spieva v taliančine, angličtine, nemčine, vo francúzštine. "Taliančina bola povinná na konzervatóriu, angličtinu a francúzštinu som mala už na strednej škole, takže o to to mám ľahšie."
Vraví sa, že ťažké je byť doma prorokom. S negatívnymi skúsenosťami, alebo s tým, že by ju na Slovensku opomínali, sa však nestretla. "Mám naozaj šťastie v tom, že si ľudia vážia moju prácu a sú ku mne milí. Nestretla som sa s tým, že by niekto operný spev znevažoval. Hlavne sa snažím ostať taká, aká som bola, s nohami pevne na zemi. Snáď nikoho neprovokujem k tomu, aby sa ku mne správal nejako nepekne."
Okrem spievania má Adriana vzťah k maľovaniu abstrakných motívov. Priznáva sa však, že už nemá toľko času sa svojej záľube venovať, ako tomu bolo počas štúdií. "Mám však prichystané farby, štetce, všetko, čo k tomu treba. Ak sa ma v rodine pýtajú, čo mi majú kúpiť na narodeniny, tak stále vravím, že farby alebo štetce. Lenže, bohužiaľ, teraz mám veľmi málo času sa venovať maľovanie intenzívne. Skôr je to sporadické, ale keď ma to ´chytí´, keď mám čas, tak namaľujem niekoľko obrazov naraz a potom opäť dva tri roky nič," priznáva sa.
Dátum narodenia: 24.2.1976
Znamenie: ryba
Miesto narodenia: Lučenec
Vzdelanie: VŠ pedagogická, VŠMU
Záľuby: maľovanie, čítanie
Jarmila REPOVSKÁ
Autor: KINÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
