"Veľký tenis sa hrá až v prvej stovke,

a ja v nej zatiaľ ešte nie som"

V roku 2006 vyhrala svoj prvý turnaj pod hlavičkou Medzinárodnej tenisovej federácie (ITF) v chorvátskom mestečku Bole, v nasledujúcich dvoch sezónach pribudlo na jej konto ďalších šesť singlových prvenstiev, a vlani v auguste ju vyhlásili za najlepšiu hráčku mesiaca ženského tenisového okruhu ITF. Z agentúr sme vedeli o jej úspešnej ceste kvalifikáciou na prvý tohtoročný grandslamový turnaj v Melbourne, ale jej meno sa dostalo do pozornosti našich tenisových fanúšikov až začiatkom februára, keď po boku Daniely Hantuchovej a Dominiky Cibulkovej absolvovala premiéru vo fedcupovom tíme Slovenska. Dvadsaťjedenročná košická rodáčka Lenka Wienerová sa momentálne teší zo 167. miesta na rebríčku WTA, a nevie sa už dočkať návštevy legendárneho tenisového chrámu Roland Garros v Paríži, kde by sa chcela, prvý raz v živote, prebojovať do "pavúka" hlavného turnaja.

Rodičia, mama Erika a otec Jaroslav, obaja telocvikári, ju do tenisu nenútili. "Nedali mi do rúk raketu, a povedali - choď hrať tenis. Ja som si stále robila to, čo som chcela. Obaja, aj s mojím o dva roky starším bratom Jaroslavom, sme takí, čoho sa v športe chytíme, to vieme robiť." On je solídny futbalista i športový strelec, ona cíti lásku nielen k tenisovej rakete, ale aj k futbalovej lopte. "Aj keď mám futbal veľmi rada, nikdy pre mňa nebol viac ako tenis. Zapáčil sa mi vtedy, keď som už trénovala tenis v košickom klube Mladosť. Pri tenisových kurtoch, na futbalovom ihrisku, som denne vídavala naháňať loptu baby. Stále ma to medzi nich lákalo, zahrať si futbal s nimi, i s chalanmi." Prijali ju medzi seba hneď ako sa prišla pozrieť na ich tréning. Mala sotva sedem...

Išlo jej oboje, ale nikdy neuvažovala o tom, že by futbal bol pre ňu dominantnou športovou disciplínou. "Vyskúšala som si ho, ale pre mňa to bolo iba akési odreagovanie popri tenise." Aj keď ju, o pár rôčkov neskôr, vybrali do juniorskej futbalovej reprezentácie. "Bolo to posledný rok v Košiciach. Tu som hrala vždy v útoku, ale v reprezentácii som mala miesto v zálohe. V tom čase som však dostala ponuku ísť do Národného tenisového centra v Bratislave. Mala som šestnásť rokov, a pre mňa to bola veľká výzva. Lopta musela ísť bokom. Dúfam, že som sa rozhodla správne. Ale priznám sa, futbal mi stále chýba. Nemám si ho však s kým zahrať. Akurát Magda Rybáriková je celkom šikovná futbalistka. K futbalu sa však teraz nedostanem už ani v rámci relaxu. No ktovie, keď sa mi nepodarí uspieť v tenise, možno sa k nemu raz vrátim," smeje sa mladá tenistka.

Aj keď sa na ženskom svetovom rebríčku posúva stále vyššie a vyššie, nehovorí ešte o veľkom tenise. "Ten sa začína hrať až vtedy, keď ste v prvej stovke. A ja tam ešte nie som."

Už sú však preč časy, keď vyhrávala turnaje za diplom, pohár či medailu. Po víťazstve v chorvátskom Bole začalo rásť aj jej tenisové konto. "Na tie svoje prvé víťazstvá si už ani nespomínam, boli to len také menšie turnaje na východe. Prvé peniaze som dostala až v roku 2006, za prvenstvo na turnaji v Bole. Najskôr som prešla kvalifikáciou, kde som vyhrala tri zápasy, a vo finále hlavnej súťaže som zdolala Bosnianku Stojičovú. Bol to desaťtisícový turnaj, a mne, ako víťazke, sa ušlo tisíc dolárov." Lenka však nepatrí medzi tenisové fifleny, čo hneď utekajú do najmódnejšieho obchodu, aby ich tam minuli. "Samozrejme, že som tie peniaze obetovala na tenis, a nie na nejaké značkové oblečenie."

O "údržbu" svojho bankového konta sa stará sama. "Lebo rodičia sú príliš ďaleko, aby mi s tým pomáhali. Zatiaľ som si tenisom zarobila šesťdesiattisíc dolárov, samozrejme v hrubom. Na WTA tie zárobky hráčok evidujú presne, aj ich zdaňujú..."

Čosi zhltne ubytovanie v Bratislave, a veľa ide aj na cestovné výdavky po svetových turnajoch. "Od príchodu do Národného tenisového centra v Bratislave bývam v hoteli. Posledné dva roky spolu s Dominikou Nocárovou. V Dome športu to síce nie je žiaden luxus, ale čosi to predsa stojí. A teraz si to už musím platiť sama."

Z doterajších triumfov si slovenská reprezentantka najviac cení vlaňajšie víťazstvo na 50-tisícovom turnaji v srbskom Paliči. Aj keď o niekoľko dní neskôr, v poľských Katoviciach, triumfovala v singli i debli. "Lebo v Paliči som hrala fakt dobre. Bolo to pre mňa veľmi vydarené obdobie, vyhrala som tri turnaje po sebe, v Paliči, Katoviciach i Rousse. Bolo to super, nečakala som, že sa mi to podarí."

Pozoruhodný úspech mladej Slovenky kvitovala aj Medzinárodná tenisová federácia, ktorá ju vyhlásila za najlepšiu hráčku mesiaca ženského tenisového okruhu ITF. "Nekoná sa však žiadne slávnostné vyhlásenie, nedostanete žiadnu cenu, vedenie ITF to iba oznámi, kto je najlepšou hráčkou mesiaca. Ale boli to veľmi príjemné pocity, keď som sa to dozvedela."

Aj keď ju začiatkom tohto roku nominovali do fedcupového tímu Slovenska na zápas II. svetovej skupiny v Bratislave proti Belgicku. "Môžem povedať, že tú nomináciu som tak trochu aj čakala. Moje individuálne singlové výsledky totiž naznačovali, a ja som dúfala, že by som sa v nominácii slovenského družstva mohla objaviť, takže, nebola som až taká prekvapená, keď som sa dostala do zostavy. No zahrať si vo Fed Cupe, navyše pred domácim publikom, bol pre mňa veľký zážitok."

Už päť rokov žije a trénuje v Bratislave pod vedením profesionálnych trénerov Národného tenisového centra, ale na klub, v ktorom sa naučila ako správne držať tenisovú raketu, nedá dopustiť. "Stále som členkou košického klubu Mladosť, a na tom sa nechystám nič zmeniť. Je to moja srdcová záležitosť, pretože ľuďom z tohto klubu vďačím za veľa. Najmä trénerovi Maťovi Jedinákovi, ktorý ma viedol, až do odchodu do Bratislavy, najdlhšie. On ma naučil vlastne všetko." Aj keď ešte nemôže povedať, že tenisovú abecedu ovláda stopercentne. "Za svoju silnú stránku považujem najmä forehand, naopak, mojou najväčšou slabinou je asi backhand. Ale nie je to tým, že by mi pri tom údere chýbala sila."

Techniku tenisových úderov sa učila najmä od svojich veľkých mužských vzorov. "Aj keď na začiatku, keď som s tenisom ešte len začínala, bola mojím vzorom Steffi Grafová. No potom to boli väčšinou muži, Andre Agassi či Roger Federer. Viem, že nedávno o ňom vyšla knižka. Azda mi vyjde čas na to, aby som si ju prečítala. Kúpiť si ju asi nekúpim, ale aspoň si ju od niekoho požičiam."

V Košiciach mala pod nohami väčšinou antukový povrch, ale prechod na "Hard Court" či nejakú "umelinu", ktoré majú v tenisovom svete v posledných rokoch čoaraz väčšiu prioritu, jej nerobí žiadne problémy. "Mojím obľúbeným povrchom je, respektíve bola, antuka. Čoraz lepšie sa totiž cítim na ´harde´. No neviem, ako by som to zvládla na tráve, pretože na nej som ešte nikdy v živote nehrala."

V Južnej Amerike, odkiaľ sa nedávno vrátila, si užila antuku i tvrdý povrch. Oranžové ponožky mala po turnajoch v kolumbijskej Bogote i mexickom Acapulku, v Monterrey, kde sa po vypadnutí v prvom kole hlavnej súťaže s Ukrajinkou Koryttsevovou s juhoamerickým kontinentom lúčila, si zodrala tenisky na "betóne". "V Južnej Amerike som bola prvý raz pred troma rokmi. Vtedy som absolvovala turnaje v Čile, Argentíne a Uruguaji, takže Kolumbia a Mexiko bolo pre mňa čosi nové. Môžem povedať, že cestovanie ma veľmi baví, ale na spoznávanie krajín, niečo si tam aj pozrieť, nie je na tých cestách čas. Ani ma to veľmi neláka. Z mesta, kde sa turnaj hrá, vidím väčšinou iba hotel a tenisový klub."

Po svete cestuje sama, ale strach nemá. "Ani z lietania, to je v pohode. Ísť niekde sama mi nerobí žiaden problém, no keď v nejakom neznámom meste zablúdim náhodou do tmavej uličky, priznávam, že mi nie je všetko jedno. Aj na hoteli som väčšinou sama, ale som rada, keď mám nejakú tenisovú spoločníčku, aspoň čosi ušetrím na ubytovaní..." smeje sa Lenka. K tomu, aby sa skamarátila s nejakou súperkou, jej pomáha angličtina. A to je univerzálny tenisový jazyk. "Po anglicky som sa naučila skôr na tých turnajoch ako v škole. Nevravím, že tak rozprávam perfektne, ale určite sa dohovorím." A vraj by zvládla aj nejaký rozhovor, keby ho od nej žiadali médiá hladné po nových tenisových hviezdičkách. "Zatiaľ ich však veľa nebolo. Veď ešte nie som taká hráčka, aby sa o mňa trhali novinári či televízia."

Po návrate z Južnej Ameriky sa doma príliš neohreje. Už v pondelok vyráža na 25-tisícový turnaj do egyptskej Káhiry, a po ňom má namierené do Talianska. Opäť jej nevyjde čas, aby navštívila rodičov v Košiciach. "Je to naozaj sviatok, keď sa mi podarí prísť domov. Minulý rok to bolo len dva či trikrát. Väčšinou sa do Košíc dostanem aspoň na Vianoce. To sa vždy mamka pýta, čo mi má navariť. Ale už som si zvykla aj sama, v tom som určite sebestačná. Neviem síce všetko, ale pre vlastnú potrebu si dokážem navariť."

Aj po posledných Vianociach sa z domu ponáhľala, aby sa dobre pripravila na prvý Grand Slam v kariére. V Melbourne ju delil od hlavnej súťaže iba malý krôčik, a aj keď stroskotala už na konci kvalifikácie, ponoriť sa aspoň na pár dní do atmosféry grandslamového turnaja bol to pre ňu mimoriadny zážitok. "Bolo to niečo úžasné. Atmosféra Australian Open sa s tými turnajmi, na ktorých som doteraz štartovala, vôbec nedá porovnať. Takú super organizáciu som ešte nezažila. Bohužiaľ, domov som letela hneď na druhý deň po mojej prehre vo finále kvalifikácie. Na ten termín som totiž vopred mala zaistenú letenku." Pred cestou na prvý Grand Slam v živote sa jej ani nesnívalo, že by mohla atakovať pozície v "pavúku" melbournského turnaja. "Škoda, veľmi rada by som bola, keby som si mohla pozrieť aspoň zápasy prvého kola. Ale nič sa nedalo robiť."

Azda sa jej to podarí na jarnom Grand Slame v Paríži, tohtoročný French Open je pre ňu veľkou výzvou. Aby tam opäť mohla štartovať v kvalifikácii, znamená neklesnúť príliš nízko v ženskom svetovom rebríčku. "Práve na základe mojich výsledkov z vlaňajšieho augusta mi tam zatiaľ prakticky nič nepadá. V rebríčku WTA treba byť do 220. miesta, aby ste mohli štartovať na grandslamovom turnaji." A túto podmienku Lenka v pohode spĺňa.

Ba, túži posunúť sa v rebríčku aj vyššie, až do prvej stovky, aby, ako sama vraví, začala hrať veľký tenis. "Aby som spoznala tie pocity. Určite je to moja veľká túžba preniknúť raz do prvej stovky, ale je tam veľká konkurencia. Zatiaľ je mojím hlavným cieľom zahrať si na Grand Slame v Paríži, kde by som sa chcela pokúsiť prebojovať z kvalifikácie do hlavnej súťaže. Ale trúfla by som si aj na Wimbledon, pretože je to najkrajší a najprestížnejší turnaj zo všetkých Grand Slamov. I keď neviem, ako by som sa s tou trávou vysporiadala."

Bohuš MATIA

Autor: KINÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári