Škótsku, Francúzsku i Taliansku a koncom minulého roka aj v Mexiku. Práve o zážitkoch z tejto cesty sme sa s L. Knotekovou pozhovárali.

Ísť spievať do Mexika sa Lucii podarilo vďaka dvom veciam jej nádhernému a kvalitnému spevu a tiež manželskému páru so Slovenska, ktorý tam koncerty rodákov každoročne a celoročne organizuje. "Boli sme pozvané ako trio. Okrem mňa, ako spevu, tam bola Julka Grejcáková - klaviristka a Tereza Novotná - huslistka. Pozvali nás spomínaní manželia. Emigrovali zo Slovenska ešte za totality a keďže on bol hudobník, rozhodol sa sprostredkovávať Mexičanom stretnutia so slovenským umením. Stále tam chodia rozliční umelci a tentoraz sme to boli my. Robia si tam koncerty a malé festivaly po viacerých miestach v Mexiku. Venujú sa tomu celý rok."

Mexiko si predstavujeme ako krajinu sombréra, ponča a púšte. Ťažko uveriť, že tamojší ľudia majú záujem o európsku vážnu hudbu. "Koniec koncov to tak aj je. Ale tí ľudia na tieto koncerty radi prichádzajú. Či už boli v kultúrnom dome, kostole či v divadle... Všade sme mali plné hľadiská ľudí. Boli úžasní a bezprostrední. Bolo to neopakovateľné a vďačné publikum. Možno je to aj tým, že pre nich je vzácnosťou, ak k nim zavíta nejaký umelec z Európy." Európanov si vraj predstavujú ako krásnych, múdrych, atraktívnych. "Mala som často pocit, že Mexičania si myslia, že sa tu máme všetci fantasticky, že sme všetci bohatí a úžasní. Európu majú dosť zidealizovanú. Dokonca aj mladé dievčatá vyhľadávajú možnosť vydať sa buď za Američana zo štátov alebo za Európana, aby mohli z Mexika odísť."

Počas trojtýždňového turné absolvovali Slovensky 12 vystúpení. Za divákmi museli občas cestovať aj sedem hodín. "Niekedy to bola len hodina, inokedy viac. Išli sme však v klimatizovanom aute len my tri a manželia - organizátori, takže sme to mali ako výlet. Do večerného vystúpenia sme si stihli oddýchnuť, pozrieť mesto, i rozospievať sa. Po koncerte sme sa mohli pohodlne vyspať a ísť ďalej. Bolo to krásne a bez stresu. Niekedy sme v jednom meste, naopak, ostali aj tri dni. Navyše tam bolo teplo a optimálna vlhkosť vzduchu, čo bol balzam na moje hlasivky. Preto sa mi spievalo vynikajúco."

S batožinou si L. Knoteková starosti robiť nemusela. Keďže koncerty boli na rôznych miestach i v rôznych mestách, vystačila si s niekoľkými šatami. "Tým, že sme dopredu vedeli, aký program nás čaká, nemuseli sme nejako zvlášť striedať šaty na vystúpenia. Každá z nás si zobrala dvoje skladných a nekrčivých šiat a k tomu niečo teplejšie, pre istotu." Spievali aj v meste dvetisíc metrov nad morom, kde zažili poriadnu zimu. "Bolo to v meste Zacatecas, kde sme spievali v akejsi športovaj aréne. Naozaj sme tam dosť mrzli. Ale to bolo len ojedinelé, inak tam bolo krásne a tepľúčko."O to horší bol vraj návrat na Slovensko, kde ich čakala poriadna zima. "Vystihli sme práve tie tri chladné dni v decembri. Aj keď som mala so sebou sveter a nejaké teplé nohavice, nestačilo to a tá zmena bola hrozná."

Najväčší úspech medzi publikom mali zo všetkých skladieb čardáše. "Kolegyňa hrala Montiho čardáš na husliach, ja som spievala vstupnú pieseň z Čardášovej princeznej. Sú to všetko živé a strhujúce skladby. Obrovský úspech mal aj Mačací duet, ktorý je pôvodne pre soprán a alt. Ale tým, že sme boli len soprán a husle, tak tie husle nahradzovali alt. Upravili sme si to aj herecky, takže ľudia sa smiali, bavili, tlieskali. To sme väčšinou dávali aj ako prídavok."

Spievať pre takéto publikum je vraj fantastický pocit. Občas videla z pódia, že sa s ňou obecenstvo aj nadychuje a prežíva všetko, čo sa deje na scéne. "Po každom koncerte sme mali stading-ovation. To si nevymýšľam, to je fakt pravda. A po koncerte prišli stále niekoľkí z divákov. Chceli podpisy, kupovať cd-čka, fotili sa s nami. Bolo to nádherné. Do Mexika by som sa mala znova vrátiť presne o rok a už dnes sa veľmi teším", dodáva Lucia Knoteková.

jr

Autor: Najväčší úspech mali čardáše

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári