Nevie, čím to je, ale Slovensky sú k nemu priateľskejšie, než muži

Žiť v cudzej krajine, v inom prostredí a inej kultúre, je určite ťažké. Dnes už ľudí z rozličných krajín spája všeobecná znalosť svetových jazykov ako napríklad angličtiny. No niekedy nepomôže ani to. Najťažšie je to najmä vtedy, ak človek síce angličtinu ovláda, no žije v krajine, v ktorej nie je príliš rozšírená. Životu takýchto ľudí tak často chýba šmrnc či kamaráti, trápi ho nuda i samota. Ten určite pociťuje aj 30-ročný Nigérijčan Chosy Ibu, ktorý už zhruba rok žije a pracuje v Košiciach. Napriek počiatočnej opatrnosti a ustráchanosti nám čo - to o svojom živote prezradil.

Chosy pochádza z južnej časti Nigérie. Táto krajina má za sebou dlhú a bohatú, ale aj krutú históriu. Dnes funguje ako Nigérijská federatívna republika, skladajúca sa nieln z 36 štátov, ale aj 257 národov a etnických skupín. Centrom je hlavné mesto Abuja, ktoré sa označuje za veľmi dynamické mesto, ktoré má pred sebou ešte veľkú budúcnosť.

"Ja som sa narodil v južnej oblasti. Je to veľmi zložité. Oblasti, štáty a územné celky tam prešli mnohými zmenami. Ja pochádzam zo štátu IMO, konkrétne z mesta ORLU. Štát IMO je mladý. Len pred zopár rokmi sme získali nezávislosť a vyhlásili autonómiu. V súčasnosti teda síce patríme do Nigérie, no sme nezávislým štátom, s vlastnými kongresmi, správou, zákonmi," opisuje Chosy zložitú politickú situáciu vo svojej krajine.

Nigéria je veľkou krajinou a tak ako aj v iných afrických krajinách, aj jej populácia sa skladá z množstva národov. "Ja pochádzam z kmeňa, ktorý žije na juhovýchode krajiny. Nazýva sa Igbo. Je to kmeň alebo komunita, ktorá žije pohromade, má svoje špecifické zvyky, svoju špecifickú tradíciu a kultúru." Slová ako kmeň alebo komunita sú však pri Igbo pomerne zavádzajúce. Za Igbov sa totiž pokladá približne 18 až 20 miliónov Nigérijčanov. Igbo teda treba označiť za etnikum.

Chosyho otec bol v Nigérii učiteľom, mama sa po dokončení školy venovala výchove svojich detí. "Mám aj niekoľkých bratov, niekoľko sestier. Niektorí študujú v Anglicku, dve sestry ostali žiť v Nigérii, vydali sa a majú deti. Myslím, že si všetci žijeme šťastným a spokojným životom." Samotný Chosy nemal so životom v Afrike žiadne problémy. "Nigéria je mojou domovinou. Možno to znie čudne, no pre černochov je ich domovina väčším putom ako pre iné rasy. Veľmi milujem moju krajinu a nikdy som na ňu nedal, ani nedám dopustiť. Je síce pravda, že situácia v Nigérii nie je úplne ideálna. Krajina má bohatú históriu a je bohatá na nerastné suroviny. Vláda však podľa môjho názoru zvolila zlý spôsob rozdeľovania financií, lebo do rozvoja sa neinvestuje nič. Stredná vrstva u nás prakticky neexistuje. Chudobní sa stávajú chudobnejšími, bohatí bohatšími."

Po ukončení základného vzdelania sa ho Chosy rozhodol doplniť o vysokoškolské. S týmto zámerom odcestoval do federálneho nigérijského štátu Enugu. Na univerzite s názvom Enugu State University of Science and Technology (ESUT) po piatich rokoch vyštudoval počítačové inžinierstvo. K tomu kroku ho dotlačil otec, ktorý bol učiteľom a rovnako postupoval aj pri ďalších súrodencoch.

Hoci bol Chosy so svojim životom v Nigérii spokojný, stále sa pokladal za človeka, ktorý potrebuje veľa cestovať a spoznávať nové krajiny. "Po ukončení vysokej školy som teda vycestoval do Kanady, kde som strávil vyše rok. Páčilo sa mi tam a našiel som si dobrú prácu pri počítači. No po čase mi začal chýbať domov a musel som sa vrátiť do Nigérie."

Onedlho na internete objavil ponuku jednej z počítačových firiem, pôsobiacich aj na Slovensku. Post, ktorý ponúkala, sa rozhodol prijať a koncom októbra 2007 vycestoval do Bratislavy. "Nemôžem povedať, že rodičia boli z môjho rozhodnutia smutní alebo podobne. Mali však o mňa veľký strach. O Slovensku som toho nevedel veľa ani ja. Vedeli sme len to, že je to krajina z bývalého socialistického bloku. Spájali sme si ho s bývalou Juhosláviou a Československom, no nevedeli sme, čo ma tu bude čakať."

Na Slovensku si však Chosy vydýchol. Keď sem pricestoval, pochopil, že ide o bežnú európsku krajinu. "Bolo to však zvláštne. Od prvých chvíľ som si všímal, že Slovensko je malou krajinou a nie všetko tu funguje tak, ako by malo." Videl aj evidentné rozdiely v mentalite ľudí. "Netýka sa to však len Slovákov. Badal som to aj v Kanade. Ak porovnám Nigérijčanov s ľuďmi z Európy alebo z iných kontinentov, musím povedať, že moji krajania sú omnoho vrúcnejší. Aj na Slovensku je väčšina ľudí kamarátska, no je rozdiel, či sa tak jedinec správa zo zdvorilosti alebo to naozaj vychádza z jeho srdca."

V Bratislave pracoval Chosy len niekoľko týždňov. Potom sa nariadením firmy presťahoval do Košíc. V nich sa mu žije dobre, pochvaľuje si ich a svoje rozhodnutie presťahovať sa k nám neľutuje. "Stále často cestujem, no väčšinu času trávim v Košiciach. Pracujem tu ako počítačový technik a motivačný pracovník spomínanej firmy." V správaní ľudí ho Košičania príjemne prekvapili. Milšie a priateľskejšie k nemu boli najmä dievčatá. "Ženy sú ku mne omnoho milšie ako chlapi. Neviem, čím to bude. To, že sú ku mne priateľské ženy je niekedy samozrejme príjemné, no občas mi to vadí," hovorí s potmehútskym úsmevom.

Prvým vážnym problémom po príchode na Slovensku bola pre Chosyho jazyková bariéra. Sám preto prejavil záujem študovať slovenský jazyk a pokúsiť sa takouto formou priblížiť tunajším ľuďom. "Po čase sa však môj elán schladil. Slovenčina je pre mňa neopísateľne náročná a mám s ňou veľké problémy. Preto som sa myšlienky naučiť sa tento jazyk aspoň na čas vzdal a komunikujem angličtinou. Doma však stále študujem nejaké tie slovíčka, snažím sa čo to pochytiť aj od známych, či z televízie."

Najviac ho ale trápi to, že sa v necíti dobre v práci. "Ľudia na ulici sú ku mne milí, no moji vlastní kolegovia nie. Neviem, čím to bude, no stále sú akýsi odmeraní a rezervovaní. Niekedy mi to pripadá vyslovene tak, že ma nemajú radi. Je mi to veľmi nepríjemné a bolí ma to." Nevysvetľoval by si to pri tom svojim postom vo firme. Slováci sú vraj trocha hanbliví a možno im chýba odvaha osloviť človeka pochádzajúceho z Afriky. Nespája to však s tým, že je černoch. "Ľudia na Slovensku nesúdia podľa rasy. Skôr ide o to, že si všímajú môj jazyk. Počujú, že nerozprávam slovensky a preto sa ma akoby báli. Vytvárajú tak vo mne pocity cudzinca, čo nie je dobré. Ak príde nejaký cudzinec do Nigérie, naši ľudia začnú rozprávať takým jazykom, aby si rozumeli nielen medzi sebou, ale aj s cudzincom. Chcú, aby sa cítil ako doma." Takýto prístup mu na Slovensku jednoznačne chýba.

Kvôli kultúrnej a jazykovej bariére sa Chosy často cíti akoby odrezaný od zvyšku slovenského sveta. "Ak mám voľno a chcem sa zabaviť, nemám s kým. Nemá mi kto zavolať, spýtať sa, ako sa mám, prípadne ma navštíviť. Väčšinu voľného času teda trávim zavretý v mojom dome, kde robím niečo s počítačom, prípadne čítam knihy," hovorí smutne. "Balenie" dievčat mu nerobí problémy. "Slovenky sa mi veľmi páčia. Neviem, čím to je, ale aj ony sa o mňa pomerne intenzívne zaujímajú. Ak som sa chcel zoznámiť s nejakým dievčaťom, nemal som žiadny problém. Ak sa však pokúsim rozvinúť vážnejší vzťah, je to už ťažší oriešok. Vtedy sa už prejavuje tá jazyková a kultúrna bariéra."

V bežnom spoločenskom živote dokáže cudzinec žiť na Slovensku takmer rovnocenne ako domáci. "Keď potrebujem nakúpiť, už viem, kde mám ísť. Poznám niekoľko obchodov, ktorých personál ovláda základy angličtiny. Už ma poznajú a vedia mi pomôcť." Pri niektorých činnostiach však predsa vidí rezervy. "Zábavné bolo, keď som šiel na poštu. Nápisy na okienkach boli len v slovenčine. Nevedel som teda, kam mám ísť. Keď som sa to pokúšal zistiť od okoloidúcich, nikto mi nerozumel. Bolo to skôr zábavné ako nepríjemné. Vysvetľovali sme si to potom rukami, nohami," spomína s úsmevom.

Životný štýl Košičanov a Slovákov sa vraj výrazne nelíši od životného štýlu ľudí z iných krajín, ktoré Chosy navštívil. "Snáď jediným rozdielom je akási plachosť Slovákov. Často vidím, že sa ma chcú niečo spýtať, no neveria si. Vidno to však aj v ich vzájomnom správaní, či napríklad na takej banalite, že keď som v klube, ľudia sa nevedia uvoľniť a zabaviť." Okrem iného vadí Ibuovi napríklad "hrozná" a dlhá zima. V Nigérii totiž majú priemernú teplotu počas celého roka 27 stupňov.

O rasových problémoch v Košiciach, či napríklad o prípade napadnutia americkej černošskej basketbalistky mu hovorili známi. On sám však nepociťuje nejaké nebezpečenstvo spojené s touto tematikou. "Nikdy som žiadny strach alebo problém nemal. Keď chodím po uliciach, niekedy prejdem aj okolo nacionalistov, no nikdy sa mi nestalo, aby na mňa čo i len krivo pozreli. Raz som sa v klube dokonca s jedným rozprával. Nemal so mnou žiadny problém."

Chosy tvrdí, že Nigéria mu chýba a je mu za ňou veľmi smutno. Situáciu zhoršuje aj fakt, že tu nemá mnoho priateľov a väčšinu času trávi osamote. Preto domov často telefonuje a takmer každý deň sa porozpráva s bratom. Samotu mu sem tam pomôžu zažehnať aspoň jeho africkí známi, žijúci v Košiciach. "Už dlhšie sa poznám s jedným Kamerunčanom, s ktorým sme sa spoznali v kostole. On ma neskôr zoznámil s istým nigérijským študentom. Najmä s ním mi je príjemne. Môžeme sa rozprávať o našej krajine a najväčšou výhodou je to, že môžeme používať náš jazyk," veselou tvárou odľahčil rozprávanie o jeho situácii.

Rodičia ani súrodenci ešte Slovensko nenavštívili a neplánujú to ani v dohľadnej dobe. "Aj to mi sťažuje situáciu. V Košiciach by som chcel ostať žiť. Je to príjemné útulné mesto, no ako som už spomínal, existuje tu niekoľko vecí ktoré ma nútia uvažovať o odchode. Ak to na pracovisku neklape, kazí to človeku celú náladu. V práci totiž trávi väčšinu svojho času. Ak chcem v Košiciach ostať teda musím najprv vyriešiť spomínaný problém s mojím pracovným prostredím."

Všetky ostatné plány do budúcna spája so svojou profesiou. Firmu, v ktorej pracuje, má rád a tvrdí, že všetko, čo má, mu dala ona. Chcel by teda pokračovať v jej rozvoji. "Pracujem aj ako motivačný pracovník. Touto cestou by som chcel ľudí veľa učiť a napísať nejaké odborné knihy. Z tých bližších plánov je to zas získanie titulu PhD," uzavrel svoje rozprávanie Chosy Ibu.

Tomáš LEMEŠANI

Autor: Po prieskume prídu dotazníky

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári