Od režisérky žiadal posteľovú scénu, do ktorej obsadili Naďu Konvalinkvú

Pred niekoľkými týždňami mali Košičania možnosť vidieť v divadle Veritas českú divadelnú hru Moje teta, tvoje teta. Do nášho mesta ju "priniesol" jej režisér a herec v jednej osobe Václav Postránecký. Pri vyslovení jeho mena, má určite každý pred očami zasneženú rodinnú komédiu S tebou mně baví svět. Na jeho konte je však filmových úloh a filmových úspechov omnoho viac.

Hra Moje teta, tvoje teta nesie v sebe od začiatku do konca nemalú dávku humoru a pritom je "dojemnou podívanou". Hlavnou postavou je úradník Kemp. Okrem toho, že má obrovskú smolu, má aj problém so svojou sexuálnou orientáciou. No a aby toho nemal málo, má ešte tetušku, ktorá chce, aby ju pred smrťou zaopatril. Tá však svoj skon stále odkladá. Túto situáciu musí teda rýchlo riešiť.

V tejto hre V. Postránecký okrem toho, že hrá, sám seba aj režíruje. Na otázku, aké to je, odpovedá s úškrnom. "Ja som to urobil veľmi mazane. Nad sebou som mal totiž ´odborný dozor´ režiséra Tomáša Vondrovica. Nechcel však figurovať na žiadnom plagáte. Povedal, že je to moje."

Pred kamery sa dostal vďaka svojmu temperamentu a tomu, že všetkých v okolí poriadne hneval. Jeho o šesť rokov starší brat chodil do DizmAnovho rozhlasového súboru. Ich mamička rozhodla: Nech je od toho parchanta aspoň dva krát týždenne pokoj Honzíku, budeš ho brať so sebou... Tak tam starší Jan so sebou vodil aj mladšieho Vaška a okolie si naňho rýchlo zvyklo. Občas sa tam zastavili filmoví, divadelní a televízni režiséri, ktorí si odtiaľ vyberali detských predstaviteľov.

Prvý film, v ktorom V. Postránecký účinkoval, niesol názov Konec strašidel. Začal sa točiť už v roku 1949 a bolo to veľmi problematické, lebo do toho zasahovala politická garnitúra. Mal to byť výchovný film, ktorý organizoval deti do akýchsi prenatálne pionierskych a zväzáckych pozícií. Takže to nejaký čas trvalo, kým bol zostrihaný, definitívne schválený a pustený do kina v 1952. V roku 1949 prebiehali konkurzy a V. Postránecký mal vtedy len šesť rokov. Postava z tohto filmu mu však utkvela v pamäti napriek tomu, že sa nedostal do žiadnej hlavnej detskej role. Tento film si osobitne bude pamätať vďaka jednej "lavicovej" scéne, z ktorej si dodnes pamätá pieseň, ktorú spievali. "Stretol som sa tam so sestrou Láďu Pucholta a zvláštnym riadením osudu, sme sa stretli pri tom natáčaní v prvej školskej lavici. Spievame pesničku, ktorú spieva celá trieda, ale my dvaja sme špeciálne v zábere a spievame:

Kdo by se dneska bál

a kdo by utíkal,

když dáme ruce míru,

sme přece v zemi,

v zemi pionýru.

My s koštety a smetáky

vyženem všechny bubáky,

kdo by se dneska bál...

Takže ja som vlastne začínal vo filme ako spevák," hovorí V. Postránecký so smiechom po odspievaní jednej slohy piesne, ktorú si pamätá od svojich šiestich rokov. Televízni diváci si ho však celkom určite pamätajú z dnes už kultovej komédie S tebou mně baví svět. Traja oteckovia s deťmi v zasnežených horách, s výrokmi, ktoré prežili desaťročia. Tento film totiž beží na našich obrazovkách už skoro 30 rokov a stále sa teší veľkej obľube i sledovanosti. Ako je to možné, to si nedokáže vysvetliť ani predstaviteľ Michala Adámka. "To je záhada, ktorú nemá vyriešenú ani Marie Poledňáková. Ten film bol úspešný, lebo ľahko vzbudzoval empatiu u ľudí, ktorí si samých seba vedeli predstaviť v tých situáciách. Ale to, že to trvá už toľko generácií, v tom musí už byť niečo iné. Neviem čo. A keby som to vedel, tak vám to určite nepoviem, lebo by ste to napísali do novín, a tak by to vedeli všetci. Lebo to by bolo tajomstvo, ktoré by bolo veľmi dôležité," hovorí so smiechom.

Nie veľmi rád spomína na seriál Černí Baróni. On sám odslúžil na vojne v 60. rokoch poctivé dva roky. Veľmi zle teda niesol seriálové spracovanie. Hlavne preto, že nikto z hlavných predstaviteľov, vrátane režiséra Juraja Hertza, nebol na vojne. Z tohoto dôvodu to bol podľa neho úplný brak. "Oni si mysleli, že vojna bola nejaká sranda a že všetci dôstojníci boli blbci. No nebola to pravda. Bolo to strašné, ja som zažil veľa úmrtí, veľa tragédie na tej vojne. Zažil som tragické stretnutie tuposti dôstojníkov voči radovým vojakom i bezohľadnosť. Bol som pri tom, vozil som rakvy na pohreby. Oni mi povedali si herec, budeš niečo prednášať. No ja som nikdy na žiadnom pohrebe nedokázal zo seba vyraziť slovo, tvárou v tvár rodičom, pretože tie rakvy boli prázdne. Vojaci boli tak rozmasakrovaní, že do rakvy dávali iba ich vojenské mundúry. Takže ja považujem toto obdobie života našej spoločnosti za tragické. Bohužiaľ, tá skúsenosť je neprenosená. Kto to nezažil, nevie, čo to je a už sa to nedozvie."

Veselšie spomienky má na seriál 30 prípadov majora Zemana. Pôvodne tam mal hrať nejakú väčšiu rolu, no šikovne sa z nej "vyvliekol". Povedal, že už má niečo iné. Potom ho však chceli do filmu Bella Vista, ktorý sa mal točiť na Kube. No a keďže herec je veľkým milovníkom slnka, samozrejme, že túto rolu prijal. Situácia sa však nečakane otočila a paradoxne zasiahli Mestské divadlá Pražské, v ktorých vtedy účinkoval. "Jan Očenášek napísal hru priamo na mňa, tak nechceli, aby som šiel na Kubu. No a riaditeľ mi to teda nepovolil. Tak ma potom vo filme preobsadili. Z hlavnej role som bol presunutý do vedľajšej a tam som hral emigranta. A aj tak som šiel na Kubu. Bol som tam 14 dní a bol som za to vďačný. Zistil som, že som zrejme v minulom živote žil v trópoch a možno som bol divoch v okolí rovníka, lebo som sa cítil absolútne dokonale. Mám oveľa radšej slnko ako zimu, lyže nie sú moje zbrane," smeje sa. Pri spomienke na slávnu lyžiarsku scénu z filmu S tebou mně baví svět, ktorá skončila polámanou lyžou a pádom do "kadibudky", musíme iba súhlasiť...

Vo filmografii sa spomína aj film Líbáš jako Buh. Režisérka Marie Poledňáková, ho tam vyslovene chcela mať. Vravela, že údajne pre šťastie. Na výber dostal buď rolu primára nemocnice alebo riaditeľa školy. Vybral si to druhé. Určil si však malú podmienku. "Povedal som jej, že mi tam musí napísať posteľovú scénu. Ona mi ju napísala, ale ja som si bohužiaľ nestihol povedať, kto v tej posteli má byť. To som nedomyslel. Nakoniec sa vedľa mňa v tej posteli objavila Naďa Konvalinková, takže to bola posteľ, do ktorej by sa nevošiel už ani budík..."

V. Postránecky nie je hercom na papieri, no jeho srdce tomuto "kumštu" ostane upísané asi navždy. Nezačínal však hneď na doskách, ktoré znamenajú svet, na javisku totiž istý čas pôsobil ako javiskový technik "Spomínam si na to veľmi rád. Napriek tomu, že som sa v tej chvíli cítil mizerne, z dnešnej perspektívy je to jedna z najroztomilejších epizód môjho života. Už i preto, že som vtedy meral nejakých 160 cm a vážil asi 45 kíl, takže do mužného zjavu som mal ďaleko. No predstavte si, že som s touto vtáčou figúrou zvíťazil v anonymnom konkurze na ´oponára´ Libereckého divadla. V tejto disciplíne súťažia zásadne svalovci, aby dokázali rýchlo trhnúť tou oponou. Ibaže moja telesná váha bola v dokonalom súlade so závažiami v Libereckom divadle. Takže ja som vedel trhnúť od podlahy, zostal som visieť na povraze, a zvoľna som klesal," spomína so smiechom na tie časy. Tento kúsok po ňom nemohol žiadny z tých oponárov zopakovať, takže to bola jeho veľká pýcha. Okrem toho tam hral maličké roly v operách.

Svoju profesionálnu dráhu začal v roku 1960 v Slováckom divadle. "Na toto prvé divadlo mám najlepšie spomienky, lebo som bol najmladší, najkrajší a najšikovnejší. Všetko mi šlo, tak to si človek veľmi rád spomína," hovorí s úsmevom. Potom však musel odísť na vojnu, ktorú bol povinný absolvovať v základnej službe, to znamená dva roky. U tankistov... Mal tam ale drobnú úľavu, lebo jeho tankový pluk bol v Českých Budejoviciach. V Budějovickom divadle bolo totiž zvykom prizvať k spolupráci i narukovaných hercov. Po Honzovi Přeučilovi túto ponuku dostal aj mladý V. Postránecký. "Takže som mal úľavy, lebo som smel hrať v Juhočeskom divadle. To bolo druhé profesionálne divadlo v ktorom som hral, ale predtým som už mal podpísanú zmluvu do Štátneho divadla do Brna. Odtiaľ som šiel do Mestských divadiel Pražských a odtiaľ do Národného divadla, kde som teraz už 30 rokov."

Meno V. Postránecký sa spomína v množstve divadelných hier. Ani on sám nevie, koľko ich vlastne bolo. Jedinou osobou, ktorá by to vedela, je jeho mamička, ktorá je už 22 rokov mŕtva. Ona bola dokonalou archivárkou a mala presne spočítané, koľko natočil rozhlasových relácií a koľko filmov, či koľko naštudoval divadelných hier. Umelec však o sebe tvrdí, že je bordelár, a tak ten prehľad stratil. Dodáva však, že je celkom rád, pretože, ono je to jedno. "Ako som zistil, všetko sa zabudne a čo sa nezabudne, to je možno trošku zaujímavé pre úzko špecializovaných ľudí. Nemá to žiadnu vypovednú hodnotu. Pretože nikto z nás si už nemôže vychutnať, ako hral napríklad Eduard Vojan. Nemôže, pretože to nejde. A keď vám ho niekto ukáže v televízii alebo na filmovom páse, to už nie je ono, to už je skreslené, to nie je ten dojem. To človek musí pri tom byť. Takže ja si s tým vrásky nerobím, kašlem na to a je mi to úplne jedno. Nepočítam to a nechcem súťažiť. Nesúťažím, kto má viac, kto má menej, pretože viem, že každá tá nasledujúca práca bude dôležitejšia než tie ostatné."

V množstve divadelných hier teda stvárnil množstvo postáv. Mohol by menovať postavy, ktoré má rád, a ktoré mu prirástli k srdcu. Žiadna však viac, ako tie ostatné. Každú má rád pre niečo iné. Napríklad mal veľmi rád postavu Zilova vo Vampilovej hre Hon na kačice. Tiež s hrou Šťuka k obedu jazdí už 14 rokov v spoločnosti Květy Fialovej, Libuše Švormovej a Naďe Konvalinkovej. "Malo to cez štyristo repríz. To už sa po 14 rokoch vôbec nedá prirovnať k tomu, ako sme vtedy začínali. To predstavenie vyrástlo, my sme zostarli. Ja to milujem, lebo to predstavenie je taká živá kronika, svedok našich životov."

V. Postránecký je otcom dvoch detí a dedkom dvoch vnúčat. Hoci sú veľmi energickí, každou svojou návštevou mu robia veľkú radosť. "Tak to sú výbušniny. To sa po každej návšteve počítajú škody, ktoré napáchajú," hovorí so smiechom, no aj s láskou v hlase. Jedným dychom dodáva, že keby sa mal znovu narodiť, tak jednoznačne ako syn svojej dcéry. Pretože ona svoje dve ratolesti vychováva tak ukážkovo, že by si to hneď doprial.

Na otázku, či má nejaké životné krédo, sa V. Postránecký hlboko zamyslí. "Mám jedno, ale to je od Kvety Fialovej. Znie, že na starobu je vždy času dosť... A ono je to ozaj pravda. Človek si ju nesmie vpustiť do domu. Je to totiž nákazlivé a chytí sa rýchlo," dodáva s úsmevom.

Dátum narodenia: 8.9.1943

Vzdelanie: zámočník

Znamenie: panna

Relax: maľovanie, vnuci

Michaela HAJDUKOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári