Triedy neoznačili od prvej po piatu. Žiaci poznajú tú svoju podľa fotiek

Keď sa pozriete na väčšinu z nich, máte pocit, že ide o obyčajné deti. Vedia sa smiať i smútiť, no predsa je na nich niečo zvláštne. Niektoré vôbec nehovoria, iné si nevedia zaviazať šnúrky. Ak sa na nich dívajú rodičia, majú v očiach zvláštny smútok, cudzí ľudia často odsúdenie. Tieto deti nie sú chladné, ani nepríčetné, iba žijú vo svojom vlastnom svete, do ktorého vpustia iba málokoho. Súkromná základná škola s materskou školou pre žiakov a deti s autizmom v Myslave sa od septembra 2008 stala ich druhým domovom.

"Autistické dieťa je veľmi zvláštne dieťa," hovorí riaditeľka Mgr. Anna Uchnárová. "Má problémy vo vytváraní vzťahov i komunikácii, nevie nadväzovať kontakty ako bežní ľudia alebo ich nadväzuje inak a pre nás možno neprimerane. Niektoré také detičky vôbec nehovoria, niektoré komunikujú iba posunkami a sú aj také, ktoré iba opakujú. Opýtate sa ho Chceš jesť? a ono neodpovie, iba otázku zopakuje. Nedokáže skutočne povedať, čo chce."

Autistické deti majú vlastné výrazy na jednotlivé veci. V praxi to znamená, že nedokážu pochopiť, že pohár môže byť sklenený, plastový... Pre nich je pohár len jeden, druhý bude už inak pomenovaný. "Počula som, ako niektorí hovoria o týchto deťoch, že to sú tie, čo zvyknú byť agresívne. Tie, čo na verejnosti len kričia, pľujú a kopú, čo ale vôbec nie je pravda. Keby bola verejnosť viac informovaná, nemohla by to tvrdiť. Bežné dieťa by povedalo, že je tam hluk a veľa ľudí, že ho z toho bolí hlavička. Toto dieťa, to však nevie takto povedať, preto reaguje podľa nás neprimerane. Tieto deti majú radi stabilitu, nemennosť. Môže sa stať, že dieťa sedí v autobuse vždy na tom istom mieste a zrazu je to miesto obsadené. Bežné dieťa situáciu pochopí a sadne si inam, autistické to takto nezvláda," vysvetľuje Mgr. Uchnárová.

Hneď po vstupe do myslavskej školy si človek uvedomí, že nejde o bežné deti. V tejto škole totiž nepoznajú zvonček. Triedy nie sú označené ako prvá, druhá, až deviata. Sú označené fotkami detí, aby sa ľahšie zorientovali. Vo vnútri je zariadenie ako v materskej škole a deti tam majú aj pohovku, aby si mohli oddýchnuť. Škola je rozdelená na materskú, základnú a praktickú. Dieťa tu strávi svoj život od 4 do 18 tich rokov. Všetko je pomalšie a pokojnejšie ako v bežnej škole. Je tu 39 detí v piatich triedach.

Žiakov do jednotlivých tried by sme mohli ťažko rozdeliť podľa veku. V niektorých oblastiach totiž môžu byť deti na úrovni fyzického veku, no napríklad v komunikácii zastali na úrovni ročného dieťaťa. Preto sa nedajú zoradiť podľa veku. Deti musia byť spájané podľa toho, či sa spolu znesú, či sa dokážu spolu učiť. Tak sa môže stať, že v jednej triede je dieťa prvák so šiestakom. "Vyučovanie začína ráno o ôsmej, no niektoré deti prichádzajú aj o hodinu neskôr. Hlavne tie, ktoré majú v noci problémy so spánkom, čo je u týchto detí bežné. Hodina má 45 minút, ale neučia sa po celý čas. Vyučovanie prebieha v blokoch spolu s prestávkami. V praxi to teda vyzerá tak, že dieťa sedí a vykonáva určitú činnosť napríklad päť minút, potom vstane a vykonáva inú činnosť. Stále mu treba vysvetliť, čo má robiť, ako to má robiť a ako dlho."

Také deti je potrebné naučiť všetko. Aj to, čo si myslíme, že by malo ovládať, ono neovláda. Bežné dieťa príde ráno do školy, pozdraví sa, vie ísť samo na záchod, umyje si ruky. Pre autistické deti sú to činnosti, ktoré budú vedieť, až keď sa to naučia. To isté platí aj pri predmetoch. Bežné dieťa sa naučí čítať hláskovaním, potom slabikovaním a spájaním slabík do slov. Autistické nie. Jeho čítanie je globálne. Celé slová, vety. Preto je potrebné vyučovanie "rozkrokovaním". Dieťa vždy musí presne vedieť, čo má robiť, ako to má robiť a koľko má na to času. Každú činnosť, ktorú sa dieťa učí je potrebné rozdeliť na menšie kroky. Možno je to ťažké uveriť, no tieto deti veľmi dobre zvládajú aj iné veci. Fotografický krúžok či triedenie odpadu. V ich rozvrhu hodín sú aj terapie. Konkrétne hippoterapia (liečba s koňmi), kanisterapia (liečba so psami) a ergoterapia (liečba prácou).

Autistické dieťa sa bohužiaľ nikdy nevylieči. Môžu sa iba zmierniť niektoré prejavy nežiadúceho správania. Dokonca nám nie sú známe ani príčiny vzniku tejto poruchy. "Tieto deti sú napriek tomu skutočne krásne. Jedna odborníčka o nich napísala, že sú to deti, ktoré majú výraz mlčanlivej múdrosti. Práca s nimi je psychicky veľmi namáhavá, no i veľmi krásna." dodáva riaditeľka Mgr. Uchnárová.

Autizmus je pervazívna (prenikavá, postihujúca základné vývinové oblasti), celoživotná porucha vývinu, ktorá sa prejavuje v narušení správania i komunikácie. Deti s autizmom potrebujú špeciálne vzdelávanie a výchovu. Dospelí s autizmom, celoživotnú starostlivosť zo strany rodiny, alebo inštitucionálnu starostlivosť. Autista má ťažkosti s rozoznaním a pochopením myšlienok, emócií, túžob a zámerov svojich a iných ľudí. A práve preto nie je schopný svoje reakcie prispôsobiť požiadavkám okolia. Toto je "definícia" ktorú si môžete prečítať vo väčšine odbornej literatúry. No tiež tam nájdete ľudí, ktorí aj s touto poruchou dokázali "veľké veci". Medzi známych autistov patrí napríklad aj Albert Eistein, či Issac Newton.

Natálka od dvoch rokov nerozpráva, ale puzzle zloží aj bez obrázka

Predstavte si, že vaše skoro dvojročné dieťa už krásne rozpráva, zvláda básničky aj pesničky. Vy máte obrovskú radosť a ste naň pyšní. Zrazu však príde ticho. S touto situáciou sa museli naučiť žiť rodičia siedmačky Natálky Kundrátovej. "Mala vtedy asi dva roky," spomína Natálkin otec Pavol. "Dovtedy rástla normálne a primerane svojmu veku aj rečovo. No postupne rozprávala menej a menej, až úplne prestala. Okrem toho sme si u nej začali všímať niektoré autistické črty. Čím bola Natálka staršia, tých čŕt pribúdalo. Napríklad mala obdobie, keď miesto, z ktorého vstala, po sebe pohladkala. Alebo zvykla nazrieť do určitej izby. Rodičia ju napríklad poslali do kuchyne, no ona predtým musela nazrieť do inej izby, až potom poslúchla. A takých zvláštnych situácií boli desiatky.

Rodičia usúdili, že niečo nie je v poriadku, preto ju vzali k lekárke. Tá spočiatku tvrdila, že to nie je autizmus, hoci tam nejaké prvky boli. Počas tohto obdobia chodila Natálka do bežnej materskej školy. Tam však mala problémy. Nevedela sa začleniť, dokonca bila deti. Po škôlke začala chodiť na Špeciálnu základnú školu na Vojenskej ulici, no ani tam jej nebolo lepšie.

Pokojnejšia je až v Základnej škole pre autistické deti. Pravdepodobne cíti, že je medzi "svojimi". "Obaja s manželkou sme to dosť ťažko niesli. A hlavne manželka. Je to na celý život. No život ide ďalej a nič sa nedá robiť. O ústave sme však ani neuvažovali. To v žiadnom prípade."

V škole je Natálka bystrá. Napriek tomu, že slovami nepovie, čo chce, má iné danosti. Miluje kreslenie a puzzle. To sú dve činnosti, pri ktorých vydrží najdlhšie. Ak pred ňou vysypete puzzle a nedáte jej vodiaci obrázok, nevadí. Ona si ho poskladá aj bez neho. Pritom mnohí "zdraví" ľudia majú problém poskladať puzle aj s farebnou predlohou...

Na škole sa Natálke páči. A nie len jej, ale aj rodičom. "Predpokladám, že je to lepšie, keďže je tu aj praktická škola. Je tu aj učiteľka, ktorá ju mala od prvej triedy na Vojenskej ulici. V kolektíve je obľúbená, hoci sú všetci prváci a ona siedmačka. Keďže sú tie deti malé, majú pred ňou rešpekt."

Natálkina rodina to má ťažké aj so svojim okolím. Susedia vedia, no nepovedia, pomyslia si. "Niekedy je to pre nás lepšie. My sme sa s tým naučili žiť. Naučili sme sa zistiť čo Natálka chce, hoci nerozpráva. Našťastie je veľmi samostatná. Keď chce napríklad piť, vie si sama naliať," dodáva P. Kundrát.

O autistoch sa zvykne hovoriť, že majú akoby svoj vlastný svet. U Natálky to tak celkom nie je. Každé dieťa je iné, no ku každému rovnako si treba nájsť cestu.

Matúš nevie spočítať koľko je 1 + 2, ale z hlavy "vysype" celý kalendár

Na prvý pohľad bežné 11-ročné dieťa, ktoré keď otvorí ústa, zasype vás otázkami. Zaujímajú ho čísla, kalendáre a dátumy. Taký je Matúš Halás, ktorý bol do dvoch rokov úplne bežné dieťa. "Všimla som si, že sa hrá inou formou," hovorí mama Monika. "Mal napríklad pomyselnú čiaru, chodil tam a napäť. Vôbec sa nehral s hračkami, nezaujímali ho. Jeho hračkou bola drogéria. Tiež začal robiť stereotypné veci. Najprv som si preštudovala literatúru, potom sme šli na neurológiu, kde lekárka potvrdila atypický autizmus. Nie úplný, ale povedala, že nemôže chodiť do bežnej školy."

Prvý rok chodil Matúš do bežnej triedy v škôlke, potom do špeciálnej triedy. Tam boli deti z detského domova, neprispôsobivé alebo také, ktoré nevedeli rozprávať. Z tejto škôlky pokračoval, ako väčšina takých detí na Vojenskú ulicu do Špeciálnej školy. Tam však mal časté záchvaty hnevu, ktoré odkedy chodí na Základnú školu do Myslavy, už nemá.

Matúš má veľmi dobrú pamäť. Je však ťažké uveriť, že dieťa, ktoré ovláda naspamäť kalendár, má problém s obyčajnými vecami. Nevie sa obliecť, zapnúť si gombíky, a možno sa nikdy nenaučí násobilku. Španielskou dedinou je pre neho aj obyčajný príklad 1 + 2. Jednoducho to nepochopí. Stačí však, ak mu poviete meno a v sekunde povie, kedy máte meniny. Akoby nosil kalendár v hlave. Tiež, ak sa dozvie váš dátum narodenia, hneď vypočíta, koľko máte rokov. Alebo mu jednoducho poviete hociaký dátum spred dvoch rokov a on povie, aký to bol deň v týždni.

Hoci s kalendárom v hlave sa môže zdať, že Matúš je malý génius, jeho rodičia asi neniesli ľahko fakt, že je autista. "Už teraz to vnímam úplne v pohode. Ale predtým... často som plakala," vraví mama. "Prečo je taký? Či sa niečo stalo pri pôrode, či genetika. Bála som sa, že to bude v takom štádiu, že sa s ním nepohnem z domu, že nebudeme môcť ísť na kúpalisko, na výlet, že musíme byť len doma. Hlavne preto, lebo kým bol malý, mal výbušné stavy a sám sa poškodzoval. Toho som sa bála. No už si neviem predstaviť, že by bol iný."

Keď bol Matúš malý, ľudia naňho zazerali, lebo stále robil to isté. Napríklad si stále hádzal loptu. Alebo išiel k cudziemu stolu a odpil si z piva. Pre jeho mamu bolo ťažké mu to zakázať. Ľudia hovorili, že si nevie dať pozor na dieťa a že čo je to za matku. Takéto slová by boleli každého rodiča. Matúš je však zlaté dieťa, ktoré nie je ťažké si obľúbiť.

Stranu pripravila: Michaela HAJDUKOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári