Keď preňho nemali dres v národiaku,

išli ho zháňať do športového obchodu

Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia bol Ľubomír Švajlen najlepším slovenským hádzanárskym gólmanom. Vo federálnej bráne, za reprezentáciu ČSSR a ČSFR, odchytal 170 medzištátnych zápasov. Štartoval na dvoch olympiádach, v juhokórejskom Soule a katalánskej Barcelone, dvakrát hral na majstrovstvách sveta, v roku 1990 v Československu, a o tri roky neskôr vo Švédsku. Sedem rokov bol oporou špičkového maďarského klubu Fotex Veszprém, s ktorým získal sedem ligových titulov. Ôsmy pribudol do jeho zbierky iba nedávno, vo Švajčiarsku, kde pôsobí už pätnásť rokov...

Podal sa na otca, aj keď nie celkom. Kým Anton Švajlen sa vyžíval vo veľkej futbalovej bráne, jeho syn Ľubomír si ju trošku zmenšil, na hádzanárske rozmery. V Košiciach prešiel žiackou i dorasteneckou kategóriou, a dve sezóny chytal ligu za tunajšie áčko. "V tých časoch tu však bola veľmi silná konkurencia na brankárskom poste. Nebolo jednoduché presadiť sa vedľa Shejbala, Bakšu či Bětíka. Preto som privítal ponuku bratislavskej Červenej hviezdy, kde ma lákali na to, že budem chytať, lebo Jano Packa mal už tridsaťsedem rokov, a núkala sa mu možnosť ísť do zahraničia. Kým v Košiciach to bolo kto z koho, v Bratislave som sa nemusel báť, že si nezachytám. Prvú sezónu to bolo ešte s Packom, ale aj tak som dostával veľa príležitostí."

V Bratislave si odkrútil základnú vojenskú službu, ale aj keď tam po nej podpísal, po policajnej kariére v klube ministerstva vnútra nijako netúžil. "Nedopracoval som sa k žiadnej väčšej hodnosti, nás, hádzanárov, tam evidovali ako športových referentov. Kto chcel hodnosť, musel do policajnej školy. A ja som o to nemal záujem. Podpísať som síce musel, ale keď som prestupoval do maďarského Veszprému, hneď ma vyradili z evidencie, nebol s tým žiaden problém."

Funkcionárom Veszprému padol do oka už skôr, veď už mal na konte zopár štartov za národné mužstvo ČSSR, ale príležitosť osloviť ho prišla až v polovici sezóny 1991/92. "Boli sme s čeháčkou na turnaji vo Viedni, kde sme sa vo finále stretli práve s Veszprémom. Tam za mnou prišiel šéf ich klubu, či by som nechcel za nich hrať. Mal som už 28 rokov, a s Červenou hviezdou sme na tom boli veľmi dobre. S mladým družstvom sme sa v Pohári víťazov pohárov prebojovali až medzi posledných štyroch, kde nás vyradil CSKA Moskva. Ale príležitosť na angažmá v zahraničí, navyše v takom známom klube ako Veszprém, bola lákavá."

Vo Veszpréme bol sedem rokov brankárskou jednotkou, v reprezentácii musel o dres s číslom 1 bojovať s legendou pražskej Dukly Michalom Bardom. Z tej pozície sa mu ho podarilo vytlačiť počas barcelonskej olympiády v roku 1992. "Bol to pre mňa jeden z najvydarenejších turnajov. Skončili sme ôsmi, a mňa vyhlásili za tretieho najlepšieho brankára, po Švédoch Svenssonovi a Olssonovi."

Vo vynikajúcej forme sa predstavil aj o rok neskôr, na majstrovstvách sveta vo Švédsku. "Aj keď republika bola už rozdelená, hrali sme tam ešte pod hlavičkou ČSFR. Prirodzene, Česi, ako nástupnícka krajina, mala v poslednom spoločnom národiaku prevahu, ale mohli hrať zaň ešte aj Slováci. Vo Švédsku sme boli iba štyria. Obsadili sme siedme miesto, keď sme dokázali v skupine remizovať so Španielskom, čo bol skvelý výsledok. Mohli sme skončiť aj vyššie, keď sme v ďalšej fáze turnaja porazili Švajčiarov. Lenže tí nečakane zvíťazili aj nad Španielmi, a išli ďalej namiesto nás."

Vo Veszpréme mal pestrý hádzanársky život, sotva by bola niekde inde príležitosť hrať rok čo rok Európsky pohár majstrov. Ale jeho angažmá u južných susedov nebolo na doživotie. "Mohli tam hrať iba dvaja cudzinci. Náš sponzor Nike, jeden bohatý Maďar, kúpil v sezóne 1994/95 celý kubánsky národiak. S tým, že budú môcť celý rok u nás trénovať a hrať prípravné zápasy. A potom tých hráčov predával po jednom-dvoch maďarským klubom. U nás boli zrazu štyria cudzinci na dve miesta." Vlastne traja na jedno, keďže Švajlenova pozícia brankárskej jednotky bola zdanlivo stabilná. V inom klube sa však celkom dobre vyvíjala kariéra ich mladého brankára, takže to vyriešili trochu šalamúnsky - jeho stiahli naspäť, a slovenskému brankárovi dali výpoveď. "Aby sa uvoľnilo miesto pre jedného cudzinca. Báli sa však, aby som neodišiel ku domácej konkurencii, tak mi vybavili prestup do Švajčiarska..."

Neboli to dobré roky ani pre novovzniknutú slovenskú reprezentáciu. "Nebolo to spravodlivé, že na rozdiel od Čechov, my sme padli až úplne na dno, a museli sme ísť naspäť cez rôzne kvalifikácie. A keď sme sa odtiaľ dostali, v play off sme vždy narazili na silnejšieho súpera, proti ktorému sme nemali šancu. Po rozdelení Československa tu totiž bolo päť či šesť veľmi dobrých hádzanárov, ale tí ostatní zaostávali o dve až tri triedy. Keď sme hrali spolu s Čechmi v jednom mužstve, boli sme silní, ale po osamostatnení už tak naša reprezentácia nefungovala. Chýbala mládež, a kým vyrástla nová generácia, prešlo viac ako desať rokov."

Hrať za národné mužstvo bolo skôr obetou ako vyznamenaním. "Slovenský hádzanársky zväz bol veľmi chudobný, nemal na to, aby hráči chceli reprezentovať. V 98-mom som ešte prišiel na nejaké prípravné zápasy s Francúzmi, ale videl som, že ďalej to nemá zmysel. Podmienky neboli adekvátne tomu, čo si vyžadovala reprezentácia. Nevravím o nejakých financiách, pretože ja som tam na ne nebol odkázaný. Všetko sa šilo horúcou ihlou. Spomínam si napríklad na problém s dresmi. Raz ma novinári skritizovali, že v bráne národného mužstva som nastúpil vo svojom vlastnom drese. Keď som povedal, že nemôžem chytať predsa holý, lebo iný nemám, narýchlo sme išli do obchodu nejaký dres kúpiť. Tuším, to bola značka ´hummel´, a ja som si mal vybrať farbu..."

Švajčiari sú známi tým, že cudzincov nevítajú s otvorenou náručou, ich odmeranosť a neprístupnosť je vari rovnako chýrna, ako tie ich syry či hodinky. "To je pravda. Oproti tomu, čo som zažil v Maďarsku, je to extrémny rozdiel. Kým tam vás ľudia zdravia na ulici, potľapkávajú po pleci, všade ste vítaný, vo Švajčiarsku ťa nepoznajú ani tí, s ktorými sa denne stretávaš v športovej hale, ktorí sú tam zamestnaní. Keď človek niečo ukáže, tak si ho všimnú, ale inak sú Švajčiari strašne rezervovaní, voči každému. Aj keď prídu na hádzanú, tak tam sedia ako v kine či divadle, ani na športovom podujatí nedajú von zo seba emócie. Samozrejme, vo Švajčiarsku sa dá dobre zarobiť, ale každý musí za svoje peniaze podať adekvátny výkon. Priemerný človek nemá šancu získať dobrú robotu."

Vynikajúcemu slovenskému brankárovi ju ponúkli najskôr v klube Grasshoppers Zürich, vážili si ho aj v Schaffhausene, ba i v národnom tíme, kde si vyskúšal vrtkavé trénerské povolanie na lavičke juniorky, i ako asistent trénera a tréner brankárov švajčiarskeho áčka. Momentálne sa mu darí pri reprezentačnej 21-ke krajiny helvétskeho kríža, i v pozícii asistenta trénera na klubovej lavičke Amicitie Zürich. "Po hádzanárskej stránke bol môj príchod do Švajčiarska trošku krokom späť, pretože vo Veszpréme sa stále niečo dialo, hrali sme kopu ťažkých zápasov nielen v lige, ale aj na medzinárodnej scéne, no nemôžem povedať, že by som tam nebol spokojný."

Do Švajčiarska nešiel s tým, že by sa tam plánoval usídliť natrvalo. Ale žije tam, aj s rodinou, už viac ako desať rokov. "Pôvodný zámer nebol vôbec taký, išlo nám hlavne o to, aby sa deti naučili dobre po nemecky." Syn Michal má už dvadsať rokov, a hráva pod otcovým vedením už v prvom mužstve Amicitie, i švajčiarskej reprezentácii do 21 rokov, dcéra Alexandra je o šesť rokov mladšia, a skúša to s oranžovou loptou na basketbalovom ihrisku. "Či má talent ako Mišo? Ťažko povedať, lebo ja sa na nich dívam dosť prísnymi trénerskými očami. Mišo patril medzi najlepších už v reprezentačnej sedemnástke, devätnástke, ba i teraz v dvadsaťjednotke. Aj preto, aby mohol hrať v tunajších mládežníckych výberoch, dostal švajčiarske občianstvo. On jediný, z celej rodiny, má dvojité občianstvo. Pre nás, aj keď tam máme povolenie žiť, to v dnešnej dobe už nemá zmysel. Okrem volebného práva máme totiž také isté práva ako všetci Švajčiari."

S aktívnou kariérou sa Ľubomír Švajlen rozlúčil už dávnejšie, ale ešte vlani našiel odvahu, aby sa postavil do brány Amicitie Zürich, a pomohol jej k majstrovskému titulu. Preňho bol vo Švajčiarsku už tretí v pozícii trénera, dvakrát predtým sa tešil z majstrovskej trofeje v Schaffhausene. "Trénerskú kariéru som začal pri juniorskej reprezentácii do 19 rokov, odkiaľ som prešiel k dvadsaťjednotke, kde som doteraz. Ako asistent trénera a tréner brankárov som bol so švajčiarskym áčkom na dvoch európskych šampionátoch, v Slovinsku, i doma, vo Švajčiarsku."

Vraj neodmietol pomoc ani Slovensku, keď sa jeho národný tím prvý raz v histórii prebojoval na európsky šampionát. Práve pod Alpy, kde Ľubo už nejaký ten rôčik býva. "To určite nie, nikto odo mňa nežiadal, aby som im pomáhal. Akurát jeden slovenský novinár, ktorý sa zabudol včas akreditovať, mi volal, či by som mu s tým nevedel nejako pomôcť. Samozrejme, že som neodmietol. Ako sa vodí slovenskej hádzanej, viem len z internetu, pozriem si výsledky, kto má akého trénera, prečítam si o nejakom prestupe. Prirodzene, zaujímajú ma aj Košice, veď v tamojšej juniorke hrá aj bratov syn Martin."

Ani jeho synovec, ani syn Michal, nejdú v jeho brankárskych stopách. "Aj keď Mišo sa sem-tam do brány postaví, a celkom mu to v nej ide. Možno by aj chcel byť brankárom, ale v dvadsiatich rokoch je na to už trošku neskoro." Ani nie je dôvod, keď na strednej spojke rastie v Zürichu Švajčiarom budúci reprezentant...

Jeho otec sa netají tým, že má ambície byť raz trénerskou jednotkou. V Amicitii Zürich mu v tom zatiaľ bráni srbský rodák Kostadinovič. "Neviem, čo spraviť, aby som ho z tej stoličky konečne dostal," smeje sa Ľubo. "Samozrejme, že mám ambície byť prvým trénerom nejakého ligového družstva, ale trh vo Švajčiarsku je veľmi malý. Len naša Amicitia a Kadetten Schaffhausen majú na to, aby zaplatili zahraničného trénera a hráčov. Ostatné mužstvá majú minimum cudzincov, a robia to na poloprofesionálnej báze. Kadetten majú všetkých hráčov profesionálnych, my desať či jedenásť."

Medzi nich patria i dvaja slovenskí reprezentanti, Radoslav Antl a Tomáš Straňovský. Košický odchovanec nepopiera, že tak trošku to bola aj jeho robota. "Určite, že v sprostredkovaní som mal prsty, vedeniu klubu som spomenul tie mená, keď sa pýtali na nejakých hráčov, ale všetky podmienky si už dojednávali oni sami."

Keď sa, pyšní na úspech Slovenska, vrátili do Zürichu z majstrovstiev sveta v Chorvátsku, tréner si ich trochu doberal. "Povedal som im, že tam mohli skončiť aj lepšie. Ale najviac si ich podal klaun našej kabíny, Nór Frank Löke. Robil si z nich srandu, že s nimi prehrali v zápase o 9. až 10. miesto, a to je vraj najväčšia hanba, akú tam mohli Slováci utŕžiť. Pred odchodom na šampionát sa stavili, že pôjdu odtiaľ domov ako poslední, že Nóri so Slovákmi sa stretnú až vo finále. Smiali sme sa im, ale napokon sme im to uznali, že hrali o prvé miesto, lebo keď si odmyslíte tú nulu z desiatky, tak zostane jednotka..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári