III. PRIAMA VOĽBA UŽ NEBUDE NA TÉMU MENŠIEHO ZLA
Priama voľba prezidenta, ku ktorej nás na 21. marca srdečne pozýva sedem skvelých kandidátov, sa dostala do politického systému Slovenska asi podobne, ako slepé kura na ples v opere. Alebo Ján Počiatek k titulu najlepší minister financií Európy 2008. Teda riadením nevyspytateľných okolností.
Darovať toto hlasovanie ľudu si vymyslela opozícia proti Mečiarovi v roku 1997 ako agendu, na ktorej sa zvezie k víťazstvu. Toto dedičstvo, vpísané do rodného listu, si priama voľba uchovala celých desať rokov: Dvakrát bola o Mečiarovi.
S výhradou svedomia
A o "menšom zle", ktoré ho v druhom kole dvakrát porazilo. Aj s výdatnou podporou voličov, ktorí by víťaza, či už sa volal Schuster alebo Gašparovič, nikdy nevolili, keby bol jeho súperom ktokoľvek iný. Napokon s vetou, že Mečiara by v druhom kole porazilo aj vrece zemiakov, sa čitatelia Korzára stretli už pred desiatimi i piatimi rokmi. A keďže to vrece bolo referenčnou latkou, môžeme pokojne povedať, že zo všetkých typov volieb, ktoré sa od začiatku demokracie na Slovensku vyskytli, dopadajú práve prezidentské akosi najšerednejšie. Minimálne v tom zmysle, že niet iného hlasovania, po ktorom by malo toľko ľudí výhradu svedomia voči rozhodnutiu, ktoré urobili.
Je fajn, že platnosť "prvej aerodynamickej vety" slovenskej politiky, teda o tom vreci, na tretí pokus už nemusíme a nebudeme testovať. Vďaka Mečiarovej sebareflexii. Avšak garancia to nie je na nič. To, že si odpustil tretiu porážku, je síce najvýznamnejšia zmena tejto kampane, ale sama osebe len podmienka nutná, ale nie dostatočná na prielom. (Kováč), Schuster a Gašparovič už totiž stihli vytvoriť modernú prezidentskú tradíciu na Slovensku. A teda i širšiu (nie intelektuálnu) predstavu, ako má hlava vyzerať a čo od nej očakávať.
Hlava bez končatín
Prezidentská funkcia je na Slovensku "slabá", teda symbolická. Zásadné kompetencie mimo niektorých menovacích (predovšetkým Ústavný súd, vôbec najdôležitejšia právomoc) nemá, takže keby bola zrušená, ani by sme si nevšimli. Napokon, rok medzi Kováčom a Schusterom sme opustený palác zažili. Bez vážnejších komplikácií, hoci časy boli turbulentné končil Mečiar vo vláde. Vetovanie zákonov sa môže zdať ako kompetencia tiež významné, keďže na Slovensku treba vyššie kvórum na jeho prelomenie (76 hlasov). Avšak pokiaľ sa veci nepreženú, ako to praktizoval Schuster, ktorý z toho urobil extrém, tak v záplave zákonov, čo sa prijímajú, je právo veta skôr zanedbateľné.
Štátna hlava je vo väčšine parlamentných demokracií, kde nie je hlavou výkonnej moci (USA, Francúzsko), skrátka čosi ako výsostný znak. Asi ako chodiaci doplnok vlajky, hymny, atď. Česká tradícia Masaryk, Havel, Klaus teda autorít s výrazným presahom do morálneho i intelektuálneho života, domácej i svetovej politiky, je skôr výnimkou. Kľúčová neformálna funkcia, cez ktorú sa prezident republiky vníma, je reprezentatívna. Najmä navonok.
Prezident a jeho latka
Z toho vyplýva isté minimum zručností (kompetencií), ktoré by mali byť samozrejmosťou do tohto úradu. Napríklad, len ako slovenské špecifikum je možné zaznamenať, že na stolec sa mohol dostať aj človek neovládajúci jeden cudzí jazyk... Medzi elementárne predpoklady, aby dôstojne zastupoval krajinu, patrí tiež akýsi základný rozhľad, povedzme na úrovni priemerne zorientovaného čitateľa novín, o veciach sveta. Prezident Slovenska by mal napríklad vedieť, ako sa presne volá zmluva, o ktorej celá Európa tri roky rozpráva. Ešte i vtedy, ak názov mesta, podľa ktorého je pomenovaná, veľmi pripomína štát na druhom konci Stredozemného mora... Totálny skrat, aký by sa v hlave štátu nikdy nemal prihodiť, tiež je vyhlásiť na zasadnutí Rady Európy, že Rada Európy by mala byť zrušená, lebo akosi uplynul jej čas... (Iná vec je kus pravdy v tejto vete). A ak už sme takí priatelia Srbska (že odmietame zvrchované Kosovo), nebolo by od veci, keby si ho pán Hradu neplietol, a ešte pri príležitosti štátnej návštevy, s Chorvátskom.
Ďalšou "zručnosťou", ktorá by v najvyššej ústavnej funkcii mala byť samozrejmá, je základná morálna a politická integrita. Napríklad, zvlášť ak je občianskym povolaním právnik, by na prezidentovi nemal visieť ani tieň podozrenia, že hlasoval za zákony v rozpore s Ústavou. Takisto by z pôsobenia v nejakej bývalej vysokej funkcii nemal byť zodpovedný za explicitné neprávosti. A ešte navyše takého druhu, ktoré obraz štátu v zahraničí veľmi poškodili, dokonca až do tej miery, že takmer zmeškalo všetky integračné vlaky...
No. To nie je žiadna kampaň proti Ivanovi Gašparovičovi. Ani náhodou. To sú skutočne a veľmi telegraficky len bazálne kritériá, aké by prvý muž (žena??) slušného a demokratického štátu mal, a to takpovediac ľavou zadnou, napĺňať.
Porucha kyvadla
Dvadsať rokov po prevrate je Slovensko politicky polarizovanou krajinou, ktorá podľa "kyvadlového princípu" má vo výkonnej moci už skúsenosť s predstaviteľmi aj ponovembrových (KDH, SDKÚ, SMK, predtým VPN, DS, ODÚ), aj prednovembrových (SDĽ, HZDS, SNS, ZRS, Smer) elít. Aj keď je faktom, že odlíšiť jedných od druhých je stále problematickejšie, a v oboch čriedach sú aj biele vrany, aj čierne ovce (ale najmä šedé myši), táto os štiepenia je kľúčová v slovenskej politike. Neexistuje žiadna iná, podľa ktorej by sa dala vytvoriť zrozumiteľná a nefalošná bipolarita, existujúca na iných politických scénach.
Funkcia prezidenta je najvyššia a od vzniku štátu tiež jediná pozícia, na ktorej "kyvadlová diplomacia" voličov ešte nezafungovala. Raz politickým paktom v parlamente a dvakrát priamo občanmi bol hlavou štátu zvolený komunista. Hoci optikou delenia moci tieto verdikty veľa neznamenali, práve preto, že ide o post s veľkým symbolickým presahom, tieto voľby nemajú vyšší vklad ako ten, aby bol zvolený nekomunista. Ak už nič iné, tak toto okrúhle výročie je ako stvorené, aby členom strany so zločinnou praxou i ideológiou vzalo monopol na najvyššiu funkciu v štáte.
Do tyla boľševika
Ani mocensko-politicky však nie je táto priama voľba bezvýznamná. Aj keď hegemóniu Fica do júna 2010 nič nenaruší, psychologický zlom a nový impulz do politiky môže vniesť prehra kandidáta, s ktorým sa sám na bilbórdoch spojil. Týmto krokom dobrovoľne priznal najtesnejšiu politickú väzbu. Na tom nie je nič zlé, naopak blahorečme, že ktosi mal odvahu počmárať gýč "nadstraníckosti". Podstatné je iné: Smer a jeho predseda dnes žijú z vládneho marketingu a stĺpčekov preferencií, ktoré vyžarujú zdanie všemohúcnosti a neohroziteľnosti. To imponuje davom, ktoré rozumejú sile lepšie ako čomukoľvek inému. Tým, že Gašparoviča adoptoval za "svojho", sa však riziku porážky a teda zničenia tohto obrazu vystavil aj Fico osobne. Každý jeden záber Radičovej na Hrade by Slovensku pripomínal, ako Fico prehral.
O slovenskej opozícii sa traduje, že je v takom bankrote, že jej už ani svätená voda s kečupom pomôcť nemôže. Ani klystýr trikrát za deň, ani šrotovné na hlavu vyslúžilého predsedu... Avšak čelná zrážka v tejto priamej voľbe je po veľkej svetovej kríze príležitosť číslo dva na zázrak. Niežeby im ho človek doprial, ale dvadsať rokov po prevrate naozaj nevidieť podstatnejší obsah, čo by mohli urny vydať, ako parádna rana do tyla boľševika.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
