najnovšom filme nazrel do života súčasníkov. Drámu i humor dneška skĺbil režisér Miloslav Luther v tragikomédii Tango s komármi, ktoré si v slovenskej predpremiére vychutnali práve košickí diváci.
Pri natáčaní filmu Tango s komármi ste sa po prvýkrát pracovne stretli s vašim bratom, kameramanom Igorom Lutherom, ktorý spolupracuje so svetoznámymi režisérmi. Aký to bol pre vás zážitok?
- Už smer raz spolupracovali na jednej reklame. To však bola len zábava a dokonale sme si to užívali. Celý život som však rozmýšľal, ako to zorganizovať, aby sme mohli spolu natočiť nejaký film. Aj to bol dôvod, prečo som sa pri tejto snímke rozhodol vziať na svoje plecia aj produkciu. Chcel som mať totiž istotu, že to, čo mu sľúbim, dokážem aj zabezpečiť a nebudem sa musieť na nikoho spoliehať. Igor prejavil veľkú mieru tolerancie, prispôsobivosti a uskromnenia sa a moje podmienky prijal. Bolo to pre mňa veľké poučenie, pretože som si uvedomil, že sa dá pracovať aj v tzv. nízkorozpočtovom režime. Že kto vie, ten vie a nepotrebuje na to drahú techniku, veľké množstvo materiálu, či mnoho dní.
Váš brat žije od roku 1968 prevažne v Nemecku a vďaka tomu spolupracuje s najlepšími svetovými režisérmi, natáčal oscarový film Plechový bubienok. Keď vidíte, kam to dotiahol, nie je vám ľúto, že ste neemigrovali s ním?
- Samozrejme, červík pochybností je vždy. Človeku občas blysne hlavou otázka, čo by bolo, keby. No ja nerád rekapitulujem, skôr sa dívam dopredu a nikdy som neoľutoval, že som ostal tu, pretože som dostal krásne príležitosti. Jednak som mohol vyštudovať, čo som chcel a tiež som mal možnosť natočiť množstvo kvalitných televíznych filmov, sérií, hraných filmov. Je pravda, že som často musel zaťať zuby a naučiť sa nájsť si svoju cestu cez kompromisy a uskromnenie sa, no keď som o tom s bratom hovoril, zistil som, že on musel to isté. Rozdiel nie je v kvalite, ale v kvantite. V tom, že o čo viac peňazí je na západe, o to viac možností je tam. Ale skutočné podmienky na tvorbu v zmysle umeleckom a duchovnom sú skoro rovnaké. Vždy ide o to, či človek vie, čo chce robiť, ako to chce robiť a či vytrvá vo svojom cieli a nenechá sa odviesť k niečomu inému.
Prečo ste vlastne neemigrovali, keď vás volal so sebou?
- Pretože som bol v prvom ročníku na škole, ktorú som chcel študovať a práve v tom čase som sa zoznámil so svojou manželkou, s ktorou žijem dodnes. Takže keď ma volal so sebou, vravel som mu: "Ty si síce už usadený kameraman, ale čo budem robiť ja? Asistenta? Nebudem mať školu. Budem ti na krku? Alebo si budem hľadať nejakú zložitú cestu?" Možno by to tam bolo bývalo jednoduchšie ako v Československu, no v tom okamihu som veril, že moje miesto je tu. Dodnes si myslím, že moje miesto je na Slovensku a nikde inde.
Obaja s bratom ste umelci. Máte ich v rodine ešte viac?
- Naša nebohá mamička robila v Mestskom dome kultúry a osvety v Bratislave, kde sa venovala folklóru a záujmovým krúžkom. Odtiaľ pramení naša náklonnosť k umeniu. Blízko k nemu má aj náš ďalší brat, ktorý pôsobí na akadémii vied ako etnograf a robí etnografické videofilmy. A moje dcéry študujú antropológiu a druhá dejiny umenia. Takže sme v tejto oblasti ostali všetci, hoci som ich vystríhal, že nebudú mať pohodlný, ani bohatý život. No ony povedali, že radšej chcú mať zaujímavý a hodnotný život.
Aký život máte vy?
- Vzrušujúci so stálou zmenou. Môj život ma núti vždy znovu a znovu sa pozerať nielen okolo seba, ale aj do seba - kto som, čo som a či som taký, aké hodnoty a ciele cez svoje filmy vyjadrujem. Či to ľudské je aj vo mne a ako je to okolo mňa.
Ste známy svojou odvahou obsadiť do svojich filmov aj nehercov. Takto ste obsadili napr. Janu Krausovú (Život bez konca), ktorá bola pôvodne výtvarníčka, či manekýnku Adrianu Tarábkovú do rozprávky Kráľ Drozdia brada. Je vzrušujúce objavovať a obsadzovať ľudí, ktorých by iní neobsadili?
- Určite je v tom isté objaviteľstvo i vzrušenie z toho, akoby som niekoho stvoril. Réžia je postavená na tom, že znovu vytváram svet, pretože film je obraz sveta. A čo sa týka postáv, nikdy som nemal zábrany dávať vedľa seba špičkových hercov s úplnými začiatočníkmi, nehercami, pretože si myslím, že herectvo musí v človeku byť. Dramatický potenciál musí mať v sebe, nemôže sa ho naučiť. Potom je jedno, či vyštudoval školu, alebo nie. Samozrejme, vyštudovaný herec je ten, ktorý svoje majstrovstvo, talent a predpoklad dokáže rozkryť v bohatom vejári rôznych postáv. Neherci majú zúžený výber. Môžu hrať vždy viac-menej sami seba. U neherca je preto dôležité trafiť, či je to on, koho má stvárňovať.
S Adym Hajdu a Romanom Luknárom ste spolupracovali už na filme Chodník cez Dunaj. Po 20-tich rokoch ste sa opäť vrátili k spolupráci s touto dvojicou... Prečo ste vo svojom novom filme stavili práve na toto duo?
- Bolo mi ľúto, že nemáme príležitosť spolupracovať častejšie, pretože títo dvaja sú podľa mňa typickí súčasníci so všetkými pozitívami i negatívami.
To znamená?
- Že ako je v Adym bláznivé hrdinstvo, tak je v ňom aj istá slabosť a opatrnosť. Ako je v Romanovi istá tvrdosť, je v ňom aj nežnosť. Tá ambivalentnosť, protirečivosť toho ako vyzerajú, ako sa prejavujú a akí vnútorne sú, to je podľa mňa pre dramatické umenie najkrajšie a najzaujímavejšie.
Vo vašom najnovšom filme Tango s komármi cítiť, že ženy vnímate ako silnejšie pohlavie...
- Ony aj jednoznačne sú silnejšie pohlavie! Už biologicky je dané, že musia ochraňovať a zároveň hájiť a vybojovávať priestor pre tých, ktorých ochraňujú. Ony život prinášajú, ale aj chránia a vytvárajú preň čo najlepšie podmienky. Muž má civilizačným vývojom stále akoby menej úloh. Už nemusí bojovať, už musí len špekulovať.
To je ale pre ženy dosť smutné. Na ich pleciach je neraz toho priveľa.
- A preto si myslím, že ženy dospejú do okamihu, keď pochopia, že musia mužov donútiť byť tým, čím majú byť. Musia prísť na to, že nestačí, aby sa ony emancipovali a presadili, ale aby trošku emancipovali aj mužov.
Prečo by mali mužov emancipovať ženy?
- Lebo muži niekedy zabúdajú, čo je ich úloha.
Čím to je?
- Tým, že ženy opatrujú a ošetrujú aj mužov.
Je vám osobne príjemné byť opatrovaný?
- Samozrejme, veľmi. (Smiech) Mám dve dcéry a manželku, ktoré sa o mňa veľmi dobre starajú. No zároveň sú na mňa aj náročné. Ženy by mali nútiť mužov, aby sa o seba vedeli lepšie postarať.
* * *
Profil Miloslav Luther (14.8.1945)
n vyštudoval réžiu na FAMU v Prahe (1968 - 1973)
n pracoval v Spravodajskom filme, od roku 1975 v televízii a od roku 1985 ako režisér Slovenskej filmovej tvorby.
n natočil televízne filmy Mário a kúzelník, Triptych o láske, Nebezpečné známosti, Starý včelár, seriály Život bez konca, Lekár umierajúceho času, Chlapec do náručia a Konec velkých prázdnin
n nakrútil aj celovečerné filmy Kráľ Drozdia brada, Zabudnite na Mozarta, Mahuliena, zlatá panna, Štek, Chodník cez Dunaj, Skús ma objať, Anjel milosrdenstva, Útek do Budína.
n je bratom kameramana Igora Luthera, ktorý od roku 1968 žije prevažne v Nemecku a spolupracuje so svetoznámymi režisérmi. Natočil aj film Plechový bubienok, ktorý získal Oscara
n s manželkou, známou odborníčkou na protokol Deanou Lutherovou má 2 dospelé dcéry
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
