sa. Pri mene Jon Lord je akákoľvek slovná barlička zbytočná. Vďaka príjemnému rozhovoru na linke Košice Anglicko vám prinášame exkluzívne interview. Rozprávali sme sa so zakladateľom Deep Purple!

V roku 2002 ste po 34 rokoch opustili Deep Purple. Prečo?

Potreboval som čas. Dostal som sa vtedy do takého bodu vo svojom živote, keď som sa chcel venovať mojej vlastnej tvorbe. Deep Purple ako kapela vtedy chcela pokračovať v turné, no ja som im povedal: "Potreboval by som trochu času, chcel by som si splniť jeden sen." Povedali, že moju túžbu rešpektujú, povzbudili ma, no pre nich bolo snom práve to turné. S veľkým smútkom, no v dobrom sme sa teda rozlúčili, stále sme najlepšími priateľmi. Milujem tých chlapíkov. To sú priateľstvá, ktoré nikdy nezaniknú. Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí môjho života. Za rozhodnutím opustiť kapelu však bola cesta k naplneniu si vlastného sna.

Nechýba vám hranie s "Purplami"?

Samozrejme áno. Odvtedy sme si síce párkrát zahrali, napríklad na charitatívnom koncerte pred pár mesiacmi. Často sa vídame, s Ianom Paicom sme aj rodinne spriaznení. (Ich manželky sú dvojičky, pozn. red.) Sme si stále veľmi blízki.

Ako si spomínate na časy, keď ste túto kapelu v ´68 zakladali?

Bolo to neuveriteľne vzrušujúce. Vedeli sme, že máme niečo špeciálne, dobré, silné a iné. No nikdy sme si nemysleli, že budeme existovať aj po 40 rokoch. V súčasnosti robia ľudia hudbu, lebo chcú byť slávni. My sme šli robiť hudbu jednoducho preto, že sme mali chuť hrať.

Čiže najlepšie obdobie vášho života?

Určite.

Odvtedy sa venujete najmä klasickej hudbe. Čím vás tak veľmi fascinuje spájanie klasiky a rocku?

To sú moje dve životné lásky. Samozrejme, hneď po mojej žene a deťoch (smiech). Začal som hrať na klavír, keď som mal päť rokov a v siedmich som sa zamiloval do zvuku orchestra. A ako tínedžer som zas objavil rock´n´roll. Napriek tomu som mal šťastie, že ma láska k rockovej hudbe neodtiahla od klasickej. Takže posledných tisíc rokov, aspoň mi to tak pripadá (smiech), sa pokúšam vytvoriť jeden hudobný svet spojený z rockovej a klasickej hudby. A teraz sa mi to darí, hrávam po svete súčasne so symfonickým orchestrom a rockovými muzikantmi.

Ako vzniklo vaše majstrovské dielo Concerto for Group and Orchestra. Čo vás inšpirovalo?

Ešte predtým, ako som začal hrať s Deep Purple, som si zarábal ako barový pianista. Bolo to hneď po vysokej škole, kedy som si potreboval zarobiť nejaké peniaze. A v tom čase som narazil na nahrávku jazzového klaviristu Dave Brubecka -Dialogues for Jazz Combo and Orchestra, ktorá ma neskutočne zaujala. O dva tri roky nato, keď sme zakladali Deep Purple, som v sebe nosil ideu, že by sme mohli spraviť niečo podobné. Zahrať niečo, čo by som napísal spolu s orchestrom. A keď som s týmto nápadom prišiel za kapelou, všetci si mysleli, že som sa zbláznil (smiech). Ale viete, boli to šesťdesiate roky a všetko bolo možné, tak mi spoluhráči povedali: "Keď to dokážeš napísať, mi to zahráme..," no a zvyšok už je história.

Bol obrovský úspech tohto projektu v roku 1969 v prestížnej Royal Albert Hall pre vás prekvapením?

Samozrejme, dúfal som, že to uspeje, že ľudia tomu porozumejú a užijú si to. Po prvom koncerte všetci ešte pätnásť minút sedeli v kreslách, usmievali sa, boli šťastní a aplaudovali. Ja som sa vtedy skoro rozplakal. Takže úspech to bol určite obrovský. A ešte po rokoch ma prekvapilo, aké malo toto vystúpenie vplyv aj na hudobníkov. Niektorí mi písali, že prvýkrát na tomto koncerte počuli symfonický orchester. A že odvtedy počúvali klasiku. Alebo u iného to bolo zas opačné, a od toho koncertu založil rockovú kapelu. No a samozrejme, nie každému sa to páčilo.

Myslíte si, že ten koncert bola revolúcia?

Áno, bola to taká mala revolúcia, ktorá sa možno rokmi stala trošku väčšou. (smiech) Zmenila môj život a celý pohľad na hudbu.

Vašu hudobnú kariéru ste začali v jazzovej kapele. No cesta od jazzu k hard rocku bola zrejme dlhá.

To áno. Ale na druhej strane celý život sa snažím ľudí presvedčiť, že práve cesty rôznych hudobných štýlov nie je nemožné prepojiť. Práve naopak, je to výborný nápad. Hudba pre mňa znamená jeden obrovský svet, v ktorom aj keď existuje veľa rôznych krajín, stále to je jeden svet.

Teda hudba ako univerzálny jazyk?

A nie je? Keď sa na to pozriete, tak hudba je jediný celosvetový jazyk, ktorým sa napríklad človek z Islandu dorozumie s niekým z Argentíny.

Na piano ste začali hrať v piatich a dnes ho už ovládate dokonale. Vidíte tam ešte nejakú možnosť na zlepšenie?

Oh, určite áno (smiech).

Skutočne?

Ako hudobník dosiahnete hraním určitú hranicu, ktorá sa stane vaším štandardom. A potom už nechcete tú hranicu podliezať. A aby som si udržal svoj štandard, musím ešte veľa cvičiť. Aj prsty sa vekom rýchlo unavia. Preto ešte veľa hrám. A milujem to. Je to môj život, moja vášeň, hobby, je to pre mňa všetko okrem mojej rodiny.

Koľko hodín denne cvičíte?

Niekedy hodiny, inokedy vôbec. Niekedy prejdem okolo svojho klavíra a pomyslím si "Nie, dnes nie"(smiech). Viete, niekedy je to číra radosť pri hraní, ale niekedy je to iba tréning.

Ktorá pieseň z repertoáru Purplov je vám najbližšia?

Mení sa to z času na čas. No predsa sú tam tri skladby, ktoré sú podľa mňa veľmi dobré. "Child in Time", tú pieseň zbožňujem. Milujem "Perfect Strangers", ktorý je o znovu nachádzaní sa navzájom. Vlastne hociktorú pieseň z albumu "In Rock" milujem. Nahrali sme ho v čase, keď bola kapela ešte mladá, plná ohňa a sebaobjavovania a to boli magické časy.

A čo "Smoke On the Water"?

Môže byť (smiech). Pravdupovediac, keď sme ju nahrávali vo Švajčiarsku, brali sme ju ako obyčajnú albumovú pieseň. Dúfajúc, že ľudia ju hneď nezavrhnú. Až v Amerike, ľudia od Warner Brothers nám povedali "Toto bude hit chlapi", a my nato iba: "Ale nie, to nemôže byť hit...," ale mali pravdu. Je to výborná rocková pieseň, ale musím povedať, že nie je to jedna z mojich obľúbených.

Keď porovnáte Deep Purple s ostatnými kapelami, v ktorých ste hrali, v čom je najzásadnejší rozdiel?

Deep Purple boli môj život a napríklad Whitesnake, to bola moja dovolenka. Paice, Ashton & Lord bol úžasný projekt, ale trval veľmi krátko na to, aby sa mohol niekam dostať. Ale tento projekt som mal veľmi rád aj preto, lebo Tony Ashton bol jeden z mojich najbližších priateľov. Zomrel pred niekoľkými rokmi a stále mi veľmi chýba.

Ako si pamätáte na éru hippies? Sex, drogy, rock´n´roll?

S tým všetkým by som si toho určite veľa nepamätal (smiech). Ja som to mal vtedy veľmi jednoduché, pil som pivo, ale drogy som nikdy nebral. Nezaujímali ma. Pamätám si najmä časy neskutočnej hudobnej vynaliezavosti. Prichádzali hudobníci, o ktorých predtým nikto nikdy nepočul. Napríklad Jimi Hendrix, "Počul už niekto o ňom? Odkiaľ ten chlap prišiel?". A ako Beatles posunuli hudbu dopredu. Moja generácia je rada, že sme vyrastali v tých rokoch.

A teraz čisto hypotetická otázka. Ak by ste neboli členom Deep Purple, chceli by ste hrať radšej v Pink Floyd alebo Led Zeppelin?

Úplne úprimne, Pink Floyd. Zeppelin bola výborná kapela a myslím si, že Deep Purple boli aspoň tak dobrí ako oni. A David Gilmour (gitarista Pink Floyd, pozn.red.) je mojím blízkym priateľom.

Pre mnohých ste legenda. Aké je to byť legendou?

No aj legendy musia ráno vstávať, urobiť si kávu, jesť...(smiech). Byť tým, čo si o vás druhí myslia, to z vás nespraví. Napríklad, keď si o vás niekto myslí, že ste génius, z vás to v skutočnosti génia nerobí. Ste tým, čo si zo seba spravíte, a ako veľmi si veríte.

Máte dve dcéry, tiež muzicírujú?

Obidve začali hrať na piane, keď boli malé. Ale moja staršia dcéra prestala v puberte, keď sa jej začali páčiť chlapci. A presne to isté sa stalo s tou mladšou (smiech). A teraz obe hovoria, že to nemali nechať.

Ktorých zo súčasných interpretov si doma rád pustíte?

Moja najmladšia dcéra prináša domov veľa novej hudby. Väčšinu síce nepoznám, ale niečo z toho sa mi páči.

Ako napríklad..

Pred pár rokmi boli úžasní Kaiser Chiefs. Teraz mám rád Amy Winehouse. Aj keď má problémy, je to úžasná speváčka. Taktiež sa mi páčia také tichšie speváčky, ako Dido, Duffy. V podstate mi je jedno, kto sa ako volá, pokiaľ ma ich hudba osloví. Je to presne to, čo chcem dosiahnuť tou svojou hudbou. Sila hudby je nevypočítateľná.

PROFIL

narodil sa 9.6.1941

britský skladateľ a hráč na klávesové nástroje

v roku 1968 založil spolu s Ianom Paicom legendárnu kapelu Deep Purple

po 34 rokoch od jej vzniku sa vydal na sólovú dráhu

na piano hrá od piatich rokov

priekopník v kombinovaní klasickej a rockovej hudby

medzi jeho vrcholné diela patrí Concerto for Group and Orchestra

bol členom kapiel: Whitesnake, Paice, Ashton & Lord, The Artwoods, The Flower Pot Men and their garden

"V súčasnosti robia ľudia hudbu, lebo chcú byť slávni. My sme šli robiť hudbu jednoducho preto, že sme mali chuť hrať."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári