Jej konecerty sú vždy vyčerpávajúce, ale stojí za to, keď zaznie potlesk

Česká herečka a speváčka populárnej hudby Petra Janů začínala v divadle Semafor, spievala rock aj pop, filmové piesne aj klasické skladby. Práve s koncertom pod názvom Petra Janů spieva Gershwina prišla aj do nášho mesta. Spolu s orchestrom Štátnej filharmónie Košice ho tento mesiac odspievala v Dome umenia. Než vyšla na pódium, porozprávali sme sa s ňou o prítomnosti i minulosti, o radostiach aj o tom ťažšom, čo jej život pripravil.

Tri dni pred naším rozhovorom sa podarilo P. Janů podpísať zmluvu, vďaka čomu môže po ôsmich rokoch vydať novú platňu. "Tiež sa mi podarilo zohrať sponzora, či mecenáša, bez ktorého to dnes, bohužiaľ, nejde. Bude to novinková platňa a už teraz sa na tú prácu veľmi teším," pochvaľuje si. "Mám veľmi šikovný tím, čo je ďalší dôvod k radosti z budúcej práce. Príprava cd je niečo celkom iné ako vystupovanie, či účinkovanie v muzikáloch. Je to maximálne tvorivá robota, keď človek si vypiplá tú pieseň ako bábätko k svojmu vlastnému obrazu."

Ďalšou novinkou je, že P. Janů obmedzila účinkovanie v muzikáloch. Diváci ju mohli vídavať v tých najznámejších a najpopulárnejších dlhé roky Galileo, Traja mušketieri, Krysař... "Od roku 1992 som stále účinkovala v niektorom z muzikálov, preto som sa rozhodla, že sa budem viac venovať koncertovaniu. Našťastie sa koncerty ´báječne´ predávajú a je o ne záujem. Veď len teraz v marci ma čaká pätnásť samostatných koncertov, čo je naozaj dosť."

Koncertné šnúry považuje za možnosť znova sa stretávať s publikom len sama za seba, nie ako článok veľkej reťaze. Muzikály napriek tomu nepovažuje za niečo, čo by ju nejakým spôsobom obmedzovalo. "Každý z nich má tri alternácie, takže to nie je až také drastické, aby to človeka prestalo baviť. Faktom je, že od doby Semaforu, čo bolo v sedemdesiatych rokoch, som v divadle neúčinkovala. Stále som koncertovala, takže som bola rada, že sa dosky môžem opäť vrátiť a hrať muzikál. Lenže po rokoch sa ukázalo, že som z toho už dosť unavená a tiež to v Prahe vyzeralo, že bez Petry Janů snáď žiaden muzikál nevznikne. Preto som si povedala, že ak mám už pomaly mať nejaké inventárne číslo na zadku, tak radšej si dám pauzu. A možno budem aj trochu vzácnejšia."

P. Janů je držiteľkov niekoľkých Zlatých slávikov, čo pre ňu kedysi bolo veľmi zaujímavé a inšpirujúce. No dnes to vraj nerieši. "V tom čase to bolo naozaj veľmi dôležité. V tých rokoch žiadna iná podobná anketa nebola, išlo vlastne o rebríček popularity. Bolo to dôležité pre ten nasledujúci rok, lebo podľa úspešnosti umiestnenia na prvých priečkach tejto ankety sa obsadzovali kulturáky a podobne. Pre toto všetko to bolo vtedy dôležité. A dnes? Dnes je to úplne jedno."

Pri spomínanej novej platni P. Janů brala do úvahy fakt, že je "dospělá ženská, která má lecos za sebou." "Tiež som ženou, ktorá si kadečo prežila, preto tam budú piesne, na ktoré sú poslucháči odo mňa zvyknutí. Bude to niečo ako ´spoveď ´ ženy, ktorá má ten život rada aj s tým, možno nepekným, čo so sebou prináša. Pretože aj zo zlých vecí sa napokon dá vybrať to dobré, to, z čoho sa môžeme poučiť."

P. Janů mala v roku 1996 mala pomerne vážnu haváriu po ktorej štyri mesiace ležala na lôžku a dvanásť ďalších mesiacov chodila o barlách. "V takej situácii má človek dostatok času na to, aby si všetko zrovnal v hlave. Paradoxne od tej havárie sa mi žije lepšie. Dávam si ciele, o ktorých viem, že ich splním a ktoré mi prinesú radosť. Nemám ambície, ktoré nikam nevedú, ktoré sú nesplniteľné. Mám radosť už len z toho, že som sa ráno zobudila, že som samostatná, že som relatívne zdravá a podobne. O tom všetkom chcem spievať."

Ak stretne človeka, ktorý sa hrabe v maličkostiach a trápi sa nad nimi, možno aj má niekedy chuť ním "zatriasť", aby sa spamätal a pochopil, že sú dôležitejšie veci. Lenže, veľakrát to nejde. "Problém je, že títo ľudia si to chcú užívať. Je ťažké im niečo povedať. Ak sa niekto hrabe v malichernostiach, s tým sa nedá nič robiť. Zrejme si to musí sám prežiť a niečo pochopiť. Poznám viacerých ľudí, ktorí robili z komára somára a každú boľačku si opatrujú a poukazujú na ňu z každej strany," smeje sa P. Janů.

Speváci, ale aj diváci, s nostalgiou spomínajú na časy, keď sa v televízií vysielalo množstvo pesničkových i zábavných programov. "Veru, rada si spomínam na program Možno príde aj kúzelník, alebo Dvaja z jedného mesta... Ten sa pokúsili v televízii znova oživiť, ale nedopadlo to najlepšie. Predsa len je iná doba, inak sa žije. Pred tým ľudia nemali žiadne iné vyžitie, než si sadnúť v sobotu večer pred telku, kde videli všetkých tých kanárov pohromade... Ale dnes je život o niečom inom a tiež príprava takýchto programov je veľmi nákladná."

Svoj komediálny talent P. Janů dokonale využila v projekte Triky a pověry, do ktorého ju pozvala humoristická dvojica Šíp a Uhlíř. Bola to paródia na piesne bývalej talianskej skupiny Ricchi e Poweri. Piesne Ital nezná ten zázrak a Ty jámo boli v Čechách populárnejšie než pôvodná verzia. "Tí dvaja ma oslovili s tým, že robia paródie na prvú várku spomínaných talianskych šlágrov. V tých rokoch bol u nás veľký taliansky boom, tak si chceli z toho urobiť trocha srandu. Naspievali sme to a skutočne som si to veľmi užila. A malo to obrovský úspech, preto sa urobila aj druhá zmes a vymyslela sa k tomu celá tá mediálna bublina o tom, že skupina Triky a pověry prišla do Prahy, že bude chodiť po Karlovom moste a pôjde Ku flekům, na konci sme sa aj umiestňovali v Zlatom slavíkovi. Veľmi rada na to spomínam." So skutočnou skupinou Ricchi e Poweri sa však nikdy nestretli ani sa nedozvedeli jej reakcie na vydarenú paródiu.

Slávnych spevákov, hercov a celebrity často vídavať na rôznych večierkoch a párty, kde sa ukazujú médiám i fotografom a uzatvárajú kšefty. P. Janů má však opačný prístup a názor na vec. Už dávnejšie sa vyjadrila, že nie je večierkový typ a skúsenosti ju vraj naučili, že spoliehať sa na dohody uzavreté na párty je naivné. "Celé to vzniklo tak, že spočiatku ma môj muž nútil chodiť po večierkoch, čo ma však strašne otravovalo. Vravieval, že sa musím ukazovať v spoločnosti, aby na mňa ľudia nezabúdali a podobne... Lenže, ja som zistila, že tá ´hmota´, ktorá sa ´prelieva´ z večierku na večierok, že sú to jednak stále tie isté tváre a tiež, že mi k ničomu nepomôžu. Tak akurát ma niekto vyfotí z niečím v ruke, akože pijem, alebo ma cvaknú s privretými očami, akože som opitá. Ale žiaden pozitívny výstup z toho nie je. Preto si urobím svoju prácu, zaspievam, zoberiem sa a idem preč. Aj tak sa tam naozaj nič nedohodne, lebo ľudia v podstate na takej akcii nemajú na seba čas. Sú to stále rovnaké debaty typu ako sa máš, ty dobre vyzeráš a maže sa ďalej. Zase toľko času nemám, aby som ho krátila takýmto spôsobom."

Prešiel čas a P. Janů pocítila túžbu posunúť sa opäť ďalej a vytvoriť niečo nové. Preto sa poradila so svojím známym. "Je to hudobný vedec židovského pôvodu a o týchto sa hovorí, že sú šikovní na peniaze," smeje sa. "Tentoraz mi povedal, že hele, ten George Gershwin by byl dobrej, tam už se neplatěj práva... Bola to pravda, pretože už prešlo päťdesiat rokov od jeho smrti." P. Janů už mala skúsenosti s piesňami od Elly Fitzgeraldovej a Louisa Armstronga, ktoré sa zdali byť príjemné. "Myslela som si, že aj s tým Gershwinom bude pohodička. Ten známy mi priniesol kopec materiálov, všetko som si napočúvala a vybrali sme štrnásť skladieb. Lenže potom, keď som s nimi začala pracovať, tak som videla, že to naozaj nie je žiadna sranda. Sú to skladby, ktorým sa človek musí venovať, musí sa tomu dostať pod kožu a natrénovať tak, aby to vyzeralo ľahko akože naozaj o nič nejde."

Platňu s týmito skladbami nahral v roku 1994 Symfonický orchester českého rozhlasu a dirigoval Vladimír Válek. S programom vystúpila v Pražskom Rudolfíne. "To bol tiež ohromný zážitok. Lenže, dali mi rannú skúšku a ranné skúšky mi veľmi vadili. A vadia mi dodnes, lebo spievať ráno je hrôza. Tak som tam vtedy nakráčala na javisko, všetci už boli pripravení, ja som si dudrala, že prečo mám tak skoro ráno spievať a že je to proti prírode... Odrazu som sa zastavila, poobzerala sa po tom Rudolfíne a v tej chvíli som si predstavila, kto každý tam už spieval, kto každý tam už hral. V tej chvíli som sa začala zmenšovať až do malého trpaslíka a povedala si: ´děvče, uklidni se, tohleto teda ano!´ Bolo to až strašidelné, ale nádherné."

Za prípravou novej piesne, platne, koncertu sa ukrýva kopec práce. Hlavné a dôležité je vraj neísť po povrchu, ale je treba mať tú prácu rád. "Túto prácu možno robiť len kvôli hudbe samotnej a nie preto, že mi to sluší a že som v novinách. To nemá byť cieľom, ale odmenou. Keď som pred koncertom, celý deň na to myslím, opakujem si texty, spievam si v aute. Na mieste som aj dve hodiny vopred, aby som bola upokojená a sústredená. Po koncerte, keď to dobre dopadne, tak som rada. Je to však vyčerpávajúce, lebo môj koncert trvá dve hodiny, ale stojí to za to, keď zaznie potlesk publika. Mám ho rada..." Po ceste autom a príchode domov vraj len "padne" do postele od vyčerpania.

Popri množstve spolupracovníkov, spevákov a hercov, osobností, ktorých P. Janů stretla počas svojej kariéry, najradšej spomína na babičku. "Ovplyvnila ma najviac zo všetkých ako v hudbe, tak aj v živote. Nemala žiadne školy, ale bola prirodzene múdra. Nikdy nemala ľahký život, ale o to lepšie to všetko zvládala. Od nej viem celkom presne, čo je správne a čo nie. Keďže jej snom bolo byť speváčkou, ustavične so mnou spievala. Jej mama jej to nedovolila, povedala jej, že keď bude spievať po krčmách, tak dostane metlou. Vďaka nej som si našla vzťah k spevu aj ja," spomína Patra Janů.

Dátum narodenia: 19.11.1952

Miesto narodenia: Praha

Znamenie: váhy

Záľuby: chalupárčenie

Stav: vydatá, bez detí

Jarmila Repovská

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári