Od "Víťazného februára" uplynulo 61 rokov. Pozrime sa, aké udalosti sprevádzali tento proces v Košiciach
Keď prišla spáva o Benešovej demisii, na Námestí osloboditeľov sa manifestovalo
Vyše štyri desaťročia sa oslavoval "víťazný február". V roku 1948 vraj pracujúci ľud vzal do svojich rúk moc a vládol. Avšak skutočnosť bola iná. Jedna strana získala monopol moci a "pracujúci ľud" sa mohol len prizerať. Absurdná doba totality pominula, ale dokaličila dve-tri generácie. Pred tým, ako si pripomenieme udalosti v Košiciach začiatkom roka 1948, letmo si pripomeňme širšie súvislosti.
Po 2. svetovej vojne väčšiu časť bývalého Československa obsadila Červená armáda, tento štát sa dostal do sovietskej sféry vplyvu. Mali byť podriadené sovietom. Nositeľkou tejto idey boli komunisti. Čiže páchali vlastizradu, veď sa snažili presadzovať záujmy cudzej mocnosti.
Po r. 1945 sa v Československu začal budovať národný štát Slovanov a prezident Edvard Beneš aj s ostatnými politikmi presadzovali "obmedzenú" demokraciu. V praxi to znamenalo, že nie všetky predvojnové politické strany mohli znovu obnoviť svoju činnosť. Tie povolené sa museli združiť do Národnej fronty (NF), nadstraníckej organizácie, ktorú manipulovali komunisti. Ak by sa niektorá strana nebola podvolila prianiu komunistov alebo by vystúpila z NF, bola by zrušená.
V období rokov 1945 až 1948 sa teda odohrával mocenský zápas. V roku 1946 sa konali parlamentné voľby. V Čechách vyhrali komunisti, ale na Slovensku zvíťazila Demokratická strana (DS). Napriek tomu komunisti presadzovali svoje predstavy, a tak v novembri 1947 sa stal predsedom Zboru povereníkov (vlastne slovenskej vlády) komunista Gustáv Husák.
Vo februári 1948 nastala vládna kríza. Ešte stále "slepí" nekomunistickí politici sa domnievali, že vec sa môže vyriešiť ústavným spôsobom. Niekoľko ministrov vlády odstúpilo. Všeobecne sa predpokladalo, že vypíšu sa nové parlamentné voľby. Avšak komunisti si neboli istí, či zvíťazia. Využili nátlak ulice na prevzatie moci. Mali ľahkú úlohu, lebo kľučové ministerstvá (vnútro, národnej obrany) mali obsadené svojimi ľuďmi. Prezident Edvard Beneš nakoniec túto nezákonnú akciu akceptoval a vymenoval Klementa Gottwalda, predsedu KSČ, za ministerského predsedu.
Rozhodujúce udalosti sa odohrávali v Prahe a v Bratislave, ale aj v našom meste si komunisti dali záležať, aby sa im nič nevymklo z rúk. V budove niekdajšieho Župného domu sídlil Dom košického vládneho programu, kde časť expozície sa venovala práve tejto udalosti. V Košiciach už 21. augusta 1945 komunisti prevzali moc, veď predsedom Mestského národného výboru (MsNV) sa stal komunista Július, či Gyula Maurer, ktorý prišiel do Košíc ako vojak Červenej armády. Bol aj oblastným tajomníkom KSS.
Komunistická strana tajto získala rozhodujúci vplyv na verejný život mesta a všade sa snažila vybudovať svoje základné organizácie. Avšak vo voľbách v roku 1946 sa väčšina Košičanov vyslovila jasne. Komunisti získali len 20 percent hlasov. Z oprávnených 30 790 voličov (Maďari a Nemci stratili štátne občianstvo, takže nemohli voliť) získali len 4 850 hlasov. Nečudo, veď KSS mala ku koncu marca 1947 len 1 523 členov. Víťazná DS prevzala patričný počet postov v košickom národnom výbore. Nakoľko porazení komunisti sa snažili aj v tomto orgáne presadzovať svoje predstavy, medzi členmi DS a KSS to začalo iskriť.
23. januára 1948 sa predseda MsNV dr. Burenský (predseda DS v Košiciach) a Štofko (podpredseda DS v Košiciach) vzdali svojich funkcií. O šesť dní bolo predsedníctvo doplnené, pričom za podpredsedu bol zvolený komunista Július, kedysi Gyula Rácz, zakladajúci člen KSČ v Košiciach.
15. februára v slávnostne vyzdobenom hoteli Slovan privítali delegáti III. oblastnej konferencie KSS predsedu Zboru povereníkov, Gustáva Husáka. Ten vo svojom prejave konštatoval, že "buržoázno-kapitalistické elementy sa stále pokúšajú o zvrátenie nášho ľudovodemokratického režimu."
20. februára došlo už k spomínanej vládnej kríze. Komunista K. Gottwald na presadenie požiadaviek komunistov vyzval robotníkov, aby vytvárali Akčné výbory NF. Komunistická "historiografia" písala, že táto výzva sa stretla "so živým ohlasom".
21. februára košickí komunisti po príchode zástupcu ÚV KSČ vytvorili jednotku Ľudovej milície (ĽM), ktorá mala 70 až 80 členov. Predošlý deň o tom rozhodol Ústredný výbor KSČ. Bola to vlastne polovojenská jednotka neskoršej štátostrany. Na jej čele stál interbrigadista (komunista, ktorý bojoval v Španielsku za občianskej vojny v rokoch 1936 až 1939) István Fábry, ktorý to neskôr dotiahol až na post podpredsedu Slovenskej národnej rady.
Činnosť jednotky riadil Oblastný výbor KSS. Závod Liehovary a konzervárne úč. spol. požičal jednotke dve nákladné a osobné autá. Stanica Zboru národnej bezpečnosti (polícia) v Košiciach dala protiprávne milicionárom niekoľko pištolí a pušiek. Jednotku ubytovali v priestore vojenskej správy. Podľa Dezsőa Rojáka predmníchovského komunistu - milicionári neďaleko svojej ubytovne akosi zázrakom objavili skladisko zbraní a vyzbrojili sa. Košický štáb ĽM bol prvý na Slovensku.
23. februára došlo po schôdzi Oblastného výboru KSS na čele s poslancom Oskárom Jeleňom k zriadeniu Krajského akčného výboru. Strana sa mu za túto činnosť odmenila. Stal sa námestníkom ministra vnútra, povereníkom vnútra a nakoniec veľvyslancom vo Varšave. Na ten deň na námestí Osloboditeľov zorganizovali komunisti veľkú manifestácia "pracujúcich mesta". V 34 podnikoch či pracoviskách mali základnú organizáciu KSS, takže nebolo ťažké ľudí zlanáriť na "spontánnu" demonštráciu, kde súdruh Jeleň a oblastný tajomník KSS Ladislav Priesol "vysvetlili" príčiny vládnej krízy a posledný z nich prečítal rezolúciu adresovanú prezidentovi Benešovi. V nej ho košickí pracujúci žiadali schváliť vládu doplnenú pokrokovými ľuďmi (rozumej komunistami a ich posluhovačmi), ako to navrhuje K. Gottwald.
Aj Zbor povereníkov, vtedajší vrcholný štátoprávny orgán Slovenska "pracujúci žiadali očistiť… od reakčných rozvratníkov. Železničiari a zamestnanci ČSD v Košiciach vyslovili v telegramoch dôveru predsedovi Zboru povereníkov dr. G. Husákovi a žiadali doplniť Zbor povereníkov takými ľuďmi, ktorí majú dôveru národa." píše Dezső Roják a Štefan Toman. Čiže sa robil všemožný nátlak v réžii komunistov.
Na výzvu Celoštátneho zjazdu závodných výborov v Prahe 24. februára 1600 košických robotníkov "spontánne" sa zúčastnilo manifestačného štrajku. Samozrejme "aj tentoraz vyjadrovali plný súhlas s postupom Kl. Gottwalda a... dr. G. Husáka." píšu predošlí falšovatelia dejín. Takto komunisti neústavnými akciami dosiahli, že paralyzovali prácu Demokratickej strany v Košiciach. V deň 23. februára dokonca sádzači odmietli sádzať jej časopis.
25. februára Akčný výbor práve jednal, keď došla správa, že E. Beneš podľahol nátlaku komunistov a krízu vyriešil podľa ich želania. Prijali to s veľkou radosťou a prezidentovi poslali ďakovný telegram. Ešte v ten deň sa organizovala veľká manifestácia na Námestí osloboditeľov. "Vyše 6 000 ľudí sa zhromaždilo okolo slávnostne vyzdobenej tribúny a manifestovali za novú, skutočne ľudovú vládu Klementa Gottwalda."(Roják)
27. februára sa Akčný výbor obrátil k občanom mesta s výzvou: "Občania! Po vládnej kríze menoval prezident v zmysle požiadaviek všetkých pokrokových občanov ČSR novú vládu..." Kríza bola zažehnaná. "Sledujte miestny rozhlas a vykonávajte presné pokyny Akčného výboru v záujme pokoja, poriadku..."
O budúcom osude Československa bolo rozhodnuté. Žiaľ až do konca roka 1989.
V rokoch meruôsmych sa v Košiciach a okolí odohralo viacero vojenských viac či menej dôlžitých konfliktov
Artur Görgei si zriadil sídlo v tom istom dome ako Franz Schlick
14. februára 1849 sa v Dóme sv. Alžbety konalo slávnostné Te Deum za prítomnosti generála Artura Görgeiho a dôstojníkov revolučnej uhorskej armády. Takto skončila Görgeiho slávna zimná výprava, ktorú ešte aj na konci 19. storočia učili na amerických vojenských školách ako bravúrny učebnicový príklad vedenia jednotiek.
V rokoch meurôsmych, pod vplyvom európskeho diania, sa nastolila otázka, či sa Uhorsko vymaní z Habsburgskej monarchie alebo zostane jej súčasťou. Habsburgovci si chceli udržať jednotu mocnárstva a nechceli nič počuť ani o autonómii v rámci svojej dŕžavy. To muselo viesť logicky k vojenskému konfliktu. Spočiatku stálo šťastie na strane cisára. Jeho vojská víťazili, i keď si nevedeli vynútiť jednoznačnú porážku nepriateľa. Uhorské vojská museli opustiť hlavné mesto Budín. Zbor pod vedením A. Görgeiho (na snímke na maľbe Miklósa Marabása) opustil 4. januára 1849 Pešť smerom na Vacov.
Tu začala už v úvode spomenutá zimná výprava. Cez Levice tiahol k banským mestám, 24. januára 1849 bol v Banskej Bystrici. Tu sa pridalo k jeho jednotkám hodne baníkov, zväčša Slovákov. Potom tiahol na Spiš a 5. februára 1849 sa odohrala slávna bitka pod Braniskom. Tam plukovník anglického pôvodu Richard Guyon predovšetkým zásluhou slovenských vojakov nepriateľa porazil. Ešte ani nezačal s útokom, už posielal kuriera za A. Görgeim do Levoče, že zvíťazil. Kurier hlásil splnenie úlohy presne o polnoci, vtedy, keď Guyon obsadil Branisko. Keby nebol býval zvíťazil, boli by VII. zbor cisárske vojská obkľúčili.
Cisársky generál Franz Schlick, ktorý obsadil Košice 11. decembra 1848 sa ani poriadne nezohrial a už musel kvôli porážke svojho generála Franza Deyma na Branisku, opustiť 9. februára 1849 mesto. Görgei teda nasledujúci deň na čele svojich vojsk vstúpil do Košíc. Svoje sídlo si zriadil v tom istom dome ako Schlick. Keď sa Košičania dozvedeli, že do mesta prichádza i Guyon, každý ho chcel vidieť. Ale najviac boli zvedaví na poľného kurátora Imre Polesný - Erdősiho. Ten v jednu kritickú chvíľu hodil kríž medzi vojakov nepriateľa a po slovensky začal kričať na vojakov, či dovolia aby sa Kristus stal korisťou nepriateľa. (Tento kríž bol kedysi uložený v košickom múzeu.) Čím sa zaslúžil tiež o to, že sa podarilo cisárskych poraziť. Zrazu z davu niekto na neho zakričal: "Broki te!" Bola to jeho prezývka z čias štúdií. Kňaz vstal na voze a zakričal: "Si hocikto, ale takto ma môže osloviť len priateľ." Polák, riaditeľ reálky pristúpil bližšie, kňaz ho spoznal a vrelo sa zvítali.
Za niekoľko dní od juhu vstúpili do mesta jednotky I. zboru pod vedením plukovníka Györgya Klapku a tak sa skončila spomínaná zimná výprava. Dvaja velitelia však trochu zaspali na vavrínoch a neskoro sa pustili za Schlickom, ktorý ich meškanie šikovne využil a vykĺzol z ich klieští. VII. zbor však podriadili poľskému podmaršalovi Henrykovi Dembińskymu, ktorého poverili velením nad Naddunajskou armádou. To sa nepáčilo ani Görgeiho dôstojníkom a v Košiciach jednali o tom, ako by mohli tomu zabrániť a svojho veliteľa dosadiť na tento post.
V Košiciach sa konala jedna tanečná zábava za druhou. Görgei vykonal 19. februára 1849 vojenskú prehliadku a nasledujúci deň ráno odpochodoval smerom na Miškovec. Poobede do Košíc vstúpili jednotky pod vedením rakúskeho podmaršala Georga Heinricha Ramberga, ktorí nasledovali Görgeiho už od Vacova. Nakoľko boli ustupujúce vojská oveľa slabšie, do boja s rakúskou presilou sa nemohli pustiť. Títo dohromady počítali 4000 pešiakov a 96 jazdcov.
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
