Keď Angličanom strelil dva dôležité góly,

tréner mu povedal, že práca sa preňho skončila

Slovenská, či predtým československá, vodnopólová reprezentácia nikdy nepatrila do absolútnej svetovej špičky, ktorá si medzi sebou delí medaily na majstrovstvách sveta či olympijských hrách, ala mala hráča, ktorý bol svojho času svetovou extratriedou. Roman Poláčik má na svojom konte okolo tristo štartov v čiapočke národného mužstva, niekoľko svetových či európskych šampionátov, ba aj účasť na olympiáde v Barcelone. Prispel k niekoľkým federálnym titulom kedysi mimoriadne populárnej košickej "čeháčky", a skvelú robotu odvádzal i na legionárskych štáciách v Maďarsku, Taliansku či Chorvátsku. Na chrbte má už štyri krížiky, a ešte päť rokov k tomu, ale do vodnopólového dôchodku sa ešte nechystá. Ako hráč košického Akademika je momentálne tretím najlepším strelcom slovenskej extraligy...

Roman Poláčik je rodákom z Piešťan, kde aj pričuchol k mokrej lopte. Dobre stavaný center sa už v šestnástich stal členom tamojšieho prvoligového mančaftu. "Solídne fyzické predpoklady som mal po otcovi, ktorý bol boxerom, i matke, ktorá hrávala hádzanú, takže prejsť špeciálnou lekárskou prehliadkou, ktorú som v takom veku musel absolvovať, nebol pre mňa problém," vraví vynikajúci pólista. K športu mali blízko aj jeho súrodenci, pólo hral nielen brat Peter, ale aj sestra Zuzana. Peter dovtedy, kým sa neusadil natrvalo v Rakúsku, a Zuzana sa s ním musela rozlúčiť pre zdravotné problémy.

V Piešťanoch bol do svojich osemnástich, kým neprišiel čas rukovať. A to bola príležitosť pre košickú Červenú hviezdu, aby juniorského reprezentanta zlanárila do svojich služieb. "Samozrejme, že som to privítal, vôbec ma totiž nelákalo slúžiť niekde na hranici, čo bolo v tých rokoch bežné. Do Červenej hviezdy som prišiel už pol roka pred vojenčinou, a keďže som vyučený kuchár, ten pol rok som bol tak zamestnaný v Hutných stavbách. Prirodzene, toho kuchára som robil iba akože, lebo mojou hlavnou pracovnou náplňou boli tréningy." Ale kuchárske remeslo ho baví dodnes. "Veru, zišlo sa mi najmä vtedy, keď som pôsobil vonku, keď sa mi nechcelo ísť do reštaurácie. Dokázal som si pripraviť čokoľvek, na čo som mal chuť. Okrem cukrárskych výrobkov, pretože na sladké veľmi nie som. Ale keď to na mňa raz za čas príde, tak dokážem zjesť naraz aj dve ´študentské pečate´," smeje sa Roman.

Do Košíc prišiel v čase, keď tu hrávali takí hráči ako Kula, Jaška, Dabrovský, Salona, Bačík či Vidumanský. A viedol ich tréner Bottlik. "Košice vtedy boli, a podľa mňa stále sú, ´Mekkou´ nášho vodného póla, a ja som od tých chlapcov, ako mladý hráč, dostal výbornú školu, po všetkých stránkach. Nie nadarmo ich nedávno zosnulý ´Buksi´ Sokol nazýval Kassai ´živáňmi´."

Urastený Piešťanec medzi nich hneď zapadol, a pred tým, kto sa uchytil v košickom bazéne, zákonite sa museli otvoriť aj dvere do reprezentácie. Roman Poláčik mal len osemnásť rokov, keď cestoval s národným mužstvom na svoje prvé majstrovstvá Európy do Splitu. "Bol som mladý hráč, takže som ešte nemal takú dôveru u trénera Bottlika, veď pred šampionátom som s chlapcami absolvoval iba jedno či dve sústredenia. Ale predsa ma raz hodil do bazéna. Keď sme s Angličanmi prehrávali 3:4. Tí Angličania nehrali nič zvláštne, ale nám to veľmi nešlo. Tréner Bottlik ma poslal do vody so slovami - urob tam niečo. Dal som dva góly, vyhrali sme, tuším, 6:4, ale zápas som nedohral. Po tých góloch ma totiž z vody vytiahol, aby som vraj nič nepokazil. Na tie jeho slová, keď som si opäť sadal na striedačku, si dodnes spomínam. Povedal mi: Pre teba sa práca na majstrovstvách Európy skončila... Prirodzene, iba vtipkoval."

Pre reprezentáciu bol dlhé roky nepostrádateľný. Či už išlo o majstrovstvá sveta, Európy, alebo olympijské hry. Ale dodnes ho mrzí, že nebol na olympiáde v Sydney, kde sa Slovensko prebojovalo prvý raz v ére samostatnosti. "Mali sme nejaké nezhody s reprezentačným trénerom, čo sa týka tréningového procesu. Preto som nešiel už ani na ďalšie majstrovstvá sveta do Austrálie." Rád spomína na historické, ešte federálne víťazstvo nad Maďarskom na európskom šampionáte v Bonne, či na súboj s Juhosláviou na Hrách dobrej vôle v Havane. "Bol to jeden z najlepších zápasov mojej kariéry, prehrali sme síce o dva góly, ale ja som im nastrieľal šesť. Hry dobrej vôle boli pre nás iba slabou náhradou za olympijské hry v Los Angeles, ale aspoň som tam videl živého Fidela, keď sa objavil na boxe. Vydarili sa mi aj majstrovstvá sveta vo Fukuoke, kde som dokázal skórovať proti Srbom i Maďarom, a poriadne sme ich tam potrápili."

V časoch, keď Roman v Košiciach pôsobil, kraľovala ešte "čeháčka" pod holým nebom, v otvorenom bazéne neďaleko stanice. "Mali sme tam vynikajúce prostredie, ale ten bazén mal nevyhovujúce rozmery. Na dĺžku to bolo v poriadku, ale bol o dva metre užší ako vyžadovali pravidlá. Súperov sme však vyprášili nielen u nás, ale aj u nich, vo veľkom bazéne. Vtedy nám veľmi prospievali tréningové zápasy v maďarskom Egri, kde sme chodievali prakticky každú stredu. Ale mali sme dobré kontakty aj v Szentesi, Szegede či Budapešti. Pravdu povediac, zo začiatku nás tí Maďari poriadne masakrovali, ale po dvoch-troch rokoch sme už s nimi dokázali uhrať aj dobré výsledky."

Dobré výsledky sa rodili aj na európskej pohárovej scéne. "V PEM sme dokázali vyradiť napríklad Jug Dubrovnik, čo bolo vtedy veľké mužstvo, vyhrali sme nad Vasasom Budapešť, za ktorý hrali také hviezdy ako Csapó, Faragó či Budavári, vyradili sme aj západonemecký Spandau, a raz sme sa prebojovali v pohári aj do záverečnej štvorky. Boli to také výsledkové skvosty, lebo s takými mužstvami sa vtedy nevyhrávalo často."

Košičanov začali brať vážne na medzinárodnom fóre, zato doma im chýbala silnejšia konkurencia. "Od nášho zamestnávateľa, ministerstva vnútra, sme dostávali príkazy, vyhrať titul bez straty bodu, alebo sme mohli maximálne prísť o jeden bodík..." Čo nebol pre medzinárodne ostrieľaný klub problém.

Roman mal popri vodnom póle aj iné plány, ale musel sa rozhodnúť, čomu dá prednosť. "Začal som rozmýšľať aj o vysokej škole, ale keď som chcel niečo dokázať vo vodnom póle, na štúdium by mi nezostal čas, jednoducho, nestíhal by som tréningy. Tak som sa vybral športovou cestou. Keď som mal, ako sa vraví, talent od Boha, chcel som to využiť. Možno to bola mladícka nerozvážnosť, ale pre mňa bola veľká vec, že sa o mňa začali zaujímať maďarské kluby."

Z Košíc do Vasasu ochádzal v roku 1986. "V tých časoch nebolo vôbec jednoduché odísť do zahraničného klubu. Pustili vás len vtedy, keď ste mali 29 či 30 rokov. Nechcel by som nikoho uraziť, ale keď sa niekomu podarilo dostať vonku, bol už ´polomŕtvy´." On mal 22 rokov, a športovú budúcnosť iba pred sebou. "Ani neviem ako som od vtedajšieho šéfa ÚV ČSZTV Himla dostal zelenú. Môj prestup do Vasasu vraj upiekli s maďarským ministrom športu v soľných baniach v Číne, keď tam boli na priateľskej návšteve."

Prvý polrok v chýrnom európskom mužstve nebola z jeho strany žiadna sláva. "Maďarské noviny písali o mojom prestupe do Budapešti v posmešnom duchu. Keď Slovák prišiel hrať vodné pólo do Maďarska, bolo to niečo také, ako keby prišiel Maďar učiť hrať Slovákov hokej." Ale keď odtiaľ po troch sezónach odchádzal, nechceli ho pustiť. "Keď tam občas prídem na nejaký zápas, tak som pre nich čestný hosť, zatlieskajú mi, keď si sadám do hľadiska. Dodnes dostávam od fanúšikov Vasasu vianočné pozdravy. Tam som sa po výkonnostnej stránke zdokonalil, bola to pre mňa veľká škola, akoby som robil diplomovku na výške."

Ale nebol to preňho ešte vrchol kariéry. Počas majstrovstiev Európy v Bonne sa upísal ´horkokrvným´ Talianom z Neapola. "Mal som viac ponúk, ale dohodol som sa na prestupe s manažérom klubu Canotieri Napoli. A vydržal som tam päť či šesť rokov. Občas sa tam aj teraz dostanem na nejaký ich zápas, a ľudia ma tam ešte stále poznajú. Talianski fanúšikovia sú doslova blázni, ale nespomínam si, že by sme niekde po zápase museli pred nimi utekať. To sme sa skôr pobili so súpermi v bazéne."

V Neapole zostal aj po ukončení zmluvy s Canotieri. Iba čo posilnil ich odvekého rivala - Posillipo Napoli. "Bol to klub s veľmi bohatou históriou, mnohonásobný taliansky šampión, päť či šesťkrát vyhral Pohár európskych majstrov. Derby s Canotieri boli úžasné, na tie zápasy chodilo sedem až osemtisíc divákov." Po polroku sa opäť sťahoval, tentoraz ešte južnejšie, do Catanie na Sicílii. "Nejako sme sa s Posillipom nedohodli na financiách, tak som sa rozhodol odísť. Aj sám som si už potreboval trochu od Neapolu oddýchnuť. Je to hrozne chaotické mesto, čo sa dopravy týka. Za normálnych okolností som to mal na tréning asi pätnásť minút, ale keď bola v uliciach zápcha, trvalo mi to aj hodinu a pol."

Letná liga na Malte bola iba krátkou zastávkou na ceste k vrcholu vodnopólovej kariéry. Naň vystúpil v chorvátskom Splite. "Tam som pôsobil od roku 1997 do roku 2000. Vtedy sa ten tím vola Splitska Banka, a ja som s ním vyhral PEM-ku. V 36 rokoch sa mi to konečne podarilo. Zhodou okolností, vo finále sme porazili práve Canotieri Neapol. O rok na to nám majstrovský titul vyfúkla Mladosť Záhreb, za ktorú hral Laci Vidumanský. Sme výborní kamaráti, veď na zájazdoch sme vždy bývali spolu na izbe, ale vo vode, keď sme boli súperi, sme si nič nedarovali."

Keď sa konečne vrátil domov, na Slovensko, dlho sa tu neohrial. Po dvoch ligových ročníkoch v Novákoch a Bratislave si išiel užiť vodné pólo aj do Grécka. V Chanii, štvrtom mužstve gréckej ligy pôsobil jednu sezónu. "A mali záujem aj ďalej. Volali ma aj do Olympiakosu či Panathinaikosu Atény, ale ja som tam už nechcel zostať." Ťahalo mu už na štyridsiatku, keď prestúpil do maďarského Egeru, s ktorým si zahral ligové play off, na rok sa vrátil aj do Neapola, aby pomohol menej známemu klubu Rari Nantes z druhej ligy opäť medzi taliansku elitu, a okružnú cestu po európskych bazénoch ukončil (aspoň na čas) v chorvátskom Šibeniku. "V sezóne 2004/05. Postavili tam nový bazén, a začali budovať celkom zaujímavé mužstvo." Domov sa vracal so štvrtým miestom v nabitej chorvátskej lige.

Iní by už mali vodného póla v takom veku po krk, ale Roman Poláčik je doslova nezmar. V druholigovom košickom tíme ATU boli pred štyrmi rokmi nadšení, že získali takú posilu, no on si pripísal na konto aj pár zápasov v čiapke ŠKP, ba aj celú sezónu vo farbách novovzniknutého klubu ČH Hornets. A namiesto dovolenky chodí v lete hrávať na Maltu. "Už mi ani tak nejde o zárobok, ale ja tomu hovorím, že tam idem na platenú dovolenku." Teraz vraj stihne nielen Maltu, ale aj exotický Irán. "Chystám sa tam na štyridsať dní, aj s bývalým hráčom Vasasu Petővárim, na výpomoc, odohrať ligu."

Stále mu však budú držať miesto v košickom Akademiku, kde dokazuje, že by ešte pokojne mohol nastrieľať aj niekoľko reprezentačných gólov. "Ale, dajte pokoj s reprezentáciou. Nech si to už riešia mladí. Aj keď na také dve-tri minúty v každej štvrtine by som ešte asi mal. Ten kilometer a pol, či dva, čo zapláva pólista počas zápasu, to môžu mladí, mne teraz stačí aj osemsto metrov."

Roman si ešte aj dnes zvykne denne odkrútiť poctivú hodinu a pol v bazéne i posilňovni. "Ale niekedy to už naozaj bolí. Po tých rokoch vo vrcholovom športe je telo už opotrebované, po fyzickej i psychickej stránke. Momentálne to už robím iba pre seba, teraz sa už pri vodnom póle naozaj zabávam. Ale či tak bude až do päťdesiatky? To asi nie."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári