Košičan Igor sa počas šiestich rokov v krajine vychádzajúceho slnka vypracoval z barmana na produkčného klubu

Jeny sú pre Japoncov sväté, ich vyvážanie z krajiny sa trestá

Japonsko je krajina, ktorú väčšina našincov pozná len z filmov. Všeobecne známou je okrem vysokej životnej úrovne a dlhovekosti obyvateľov aj ich láska k vlasti. Ľudia, ktorí túto krajinu navštívili označujú Japoncov za jedných z najväčších patriotov sveta. Z týchto dôvodov nemá zahraničný turista veľkú šancu spoznať pravú tvár Japonska. Do hlbín japonskej mentality a japonského životného štýlu sa teda podarí preniknúť len tým, ktorí tam strávia dlhší čas. Takýchto ľudí je kvôli vízam platným len tri mesiace málo. Jedným z nich je 28 ročný Košičan Igor, ktorý v tejto krajine strávil 6 rokov.

Igor bol odjakživa veľkým fanúšikom cestovania a spoznávania nových kultúr. Jeho rodiskom je Macedónsko, ktoré sa ešte pred siedmimi rokmi dalo označiť za jeho domovinu. "Pracoval som ako rozhlasový zvukár, či hlásateľ. V Macedónsku však vznikali vážne občianske a politické problémy, kvôli čomu som sa začal zamýšľať nad tým, že sa niekam vyberiem skúsiť šťastie aj na dlhšie obdobie," hovorí Igor.

Japonsko mu navrhol jeho kamarát, ktorý tam už isté obdobie žil a študoval. Mal k nemu prísť na zopár dní poobzerať sa po nejakej práci. "Za Japonsko hovoril i fakt, že som bol novinárom. Mohol som si teda vybaviť novinárske víza. Tie nijako neobmedzujú dĺžku pobytu v krajine. Bežní ľudia totiž dostávajú trojmesačné turistické víza, kvôli čomu sú po troch mesiacoch nútení Japonsko aspoň načas opustiť."

Takmer okamžite po prílete do Tokya mu bolo jasné, že Japonsko je svojim charakterom odlišné od každej krajiny, ktorú kedy navštívil. "Nebál som sa toho. Naopak sa mi to páčilo. Z lietadla som vystúpil nie do inej krajiny, ale do iného sveta, či galaxie. S Macedónskom nemá Japonsko nič spoločné." Prvé tri týždne býval v študentských internátoch so svojim kamarátom. "Neboli to internáty ako na Slovensku, či v Macedónsku. Šlo o ozaj komfortné bývanie. Ja som tam však nechcel ostať dlho."

Nájsť prácu v Japonsku vraj nie je žiadnym problémom. Igor si ju našiel pomerne skoro. Šlo o post čašníka v jednom zo zábavných klubov. "Tých je tam požehnane. Kto si však myslí, že sú navštevované prevažne turistami, mýli sa. Japonci majú totiž špecifickú povahu. Ich život sa skladá len z práce a zábavy. Pracujú ako včeličky, no keď sa idú baviť berú to pekne od podlahy."

K práci čašníka sa neskôr pridalo aj privyrábanie si dídžejingom. Už doma v Macedónsku bol totiž uznávaným dídžejom a promotérom miestnych akcií. Spočiatku však šlo len o formu privýrobku. Okrem dídžejingu pracoval naďalej ako čašník, niekedy dokonca aj ako vyhadzovač. Na nedostatok financií sa nemusel sťažovať. Z prvej výplaty si spravil mesačný výlet do Thajska, kde si užíval divoké žúrky na miestnych plážach.

Ako malé deti

Po návrate do Japonska prestal hrávať komerčnú muziku a pustil sa do elektronického štýlu, ktorý v tom čase v Japonsku prežíval svoj boom - psytranceu. "Na jednej z akcií si ma všimol manažér istej populárnej agentúry, ktorá sprostredkúva hrania dídžejom, alebo im dokonca vydáva cd kompilácie. Navrhli mi, či by som nemohol hrávať pre nich. Samozrejme som to prijal."

Odvtedy sa teda venoval najmä hudobnej kariére. Vďaka menu prestížnej agentúry, ktorá ho zastupovala si zahral po kluboch takmer v celom Japonsku. "Japonci majú veľmi radi zábavu. Ktorýkoľvek klub v ktoromkoľvek Japonskom meste je každú noc, a nielen noc, preplnený ľuďmi. Bežne tam človek môže zažiť party, ktorá začne v pondelok večer a skončí ráno v budúci pondelok." Sú veľkými voľnomyšlienkármi a na parkete, ale aj mimo neho sa dokážu odviazať ako nikto iní. "Na duhej strane sa chovajú niekedy až príliš divoko. Občas som z nich mal pocit, že sa správajú ako malé deti. Potom som si to všímal nielen v kluboch, ale aj v bežnom živote."

S ich voľnomyšlienkárstvom sa spája aj drogová problematika. O tom, že sa Japonci nechodia zabávať "čistí" vie každý návštevník tamojších podnikov svoje. Zaujímavým faktom je teda to, že v Japonsku vládne tvrdá antinarkotická politika. "Keď som tam bol akurát sa riešil známy škandál s turistom, ktorému našli vo vrecku kúsok marihuany. Za takýto prečin ide človek v Japonsku s určitosťou za mreže."

Preto je zaujímavé, že aj napriek tomu Japonci veselo holdujú užívaniu drog bez nejakých extra zábran. "Je to akési verejné tajomstvo. Vie o tom každý, polícia nie je výnimkou. Stačí však užívať drogy v mniestach o ktorých sa to vie, prípadne doma v súkromí. Pokiaľ ľudia nefetujú priamo na ulici pred policajtmi nič sa nedeje."

Zábava v Japonsku však aj niečo stojí. Mimoriadne vysokým mzdám sú prispôsobené i vysoké ceny vstupného, alkoholu, či iných so zábavou súvisiacich vecí. "Ak sa tam chce našinec zabaviť na jednu noc, nebude mu stačiť ani 500 Eúr. S japonskými platmi si tam však ľudia môžu dovoliť zabávať sa celý víkend. Vystriedajú pri tom niekedy aj desať klubov."

Nízka kriminalita

O tom, že Japonci nepoznajú v žúrovaní mieru svedčí i fakt, že sa dokážu odviazať aj počas pracovných dní, kedy musia na druhý deň ísť do zamestnania. "Zo začiatku som sa veľmi zabával na jave, ktorý mi ku koncu pobytu prišiel úplne bežný. Keď sa ráno prejde človek po uliciach Tokya, úplne bežne natrafí na niekoľko ľudí spiacich na zemi. Ide často o pracovníkov oblečených v luxusných oblekoch. Pod hlavou majú miesto vankúša notebook. Keď si uvedomia, že je ráno a zobudia sa, jednoducho si oprášia oblek, postavia sa a idú do práce."

S tým súvisí aj ďalšia významná črta života v Japonsku a to nízka kriminalita. "Ľudí v sakách s peňaženkami trčiacimi z vreciek a notebookmi pod hlavami, ľudia jednoducho prekročia. Nikomu by ani nenapadlo niečo im ukradnúť. Raz mi v stanici metra vypadla peňaženka. Mraveniskom ľudí sa potom za mnou rozbehla žena, ktorá mi s krikom nech ju počkám peňaženku vrátila. Krádeží sa tam ozaj nemusí nik obávať." Bezdomovcami sú tam vraj len ľudia, ktorí nesúhlasia s politickým systémom krajiny. Aj tí si však nažobrú toľko, že sa bez väčśích problémov najedia, či pekne oblečú.

S jazykom tam veľké problémy nemal. Chodieva tam mnoho turistov, na angličtinu si teda celkom zvykli. "Prvé mesiace som rozprával čisto angličtinou. Nevadilo to nikomu. Ani na ulici, ani v práci. Postupne som však začal pociťovať isté hranice. Japonci totiž anglicky rozumejú, no nevedia rozprávať." Bol teda nútený osvojiť si aspoň základné frázy z japončiny. "Japonci majú jednoduchý jazyk. Na gramatiku si nepotrpia, slovesá nečasujú a podobne. Povie sa len zopár slov, z ktorých spojenia v jednej vete si poslúchač musí domyslieť celý význam."

Plynulejšie používanie japončiny si osvojil po zhruba dvoch rokoch. "Vedel som už dosť veľa, no stále nie toľko, aby som mohol tvrdiť, že viem dobre po japonsky. Ich jazyk som sa neučil nikdy v škole, či na nejakom kurze. Všetko som si osvojoval len z bežného života od kolegov a podobne." Gramatiku, či literárnu japončinu teda neovládal nikdy. "Pre cudzinca je naučiť sa japonsky sci - fi. Ani oni sami ju nevládajú všetci. Používajú tri abecedy. S dvomi japonskými by nebol až taký veľký problém. Kombinujú ich však s treťou - čínskou abecedou Kanji, ktorá ma 6300 znakov. Kvôli tomu je jej zvládnutie prakticky nedosiahnuteľnou métou."

Meno agentúry, pre ktorú hrával mu zaručilo dídžejské vystúpenia po celej krajine. "Boli to mestá Tokyo, Nagoja, Osaka, Saporo, Hokaido a mnoho ďalších. Hral som prakticky v každom meste, kde je nejaký väčší klub. Bežne som mal aj päť hraní týždenne." Stále sa však snažil nezamerať len na dídžejing. "Mal som hranie takmer každý deň, no kombinoval som to s inými zamestnaniami. Bežné pre mňa bolo napríklad to, že som pracoval od siedmej večer do piatej rána ako čašník a ráno o siedmej som už hral v klube kde som bol do poludnia, niekedy aj štvrtej popoludní."

Ako hovorí, do Japonska šiel najmä zarábať. V súvislosti s tým objavil ďalší japonský fenomén. "Nekontrolovaný vývoz peňazí je v tejto krajine jedným z najvážnejších priestupkov. Z krajiny sa nesmie vyvážať takmer žiadna hotovosť." Dokonca aj bankové prevody na zahranićné účty sú ostro sledované. Ak je tých prevodov príliš veľa a ide o príliš veľké sumy, môžu prísť zvedavé otázky úradov, či polície. "Preto treba byť opatrným. Jeny sú pre nich sväté. V Japonsku sú vysoké platy, no ich ekonomika je postavená na tom, že to čo tam človek zarobí minie len a len v Japonsku."

V čase, keď tam pracoval bola minimálna mzda v 200000 Jenov. V prepočte na slovenské koruny to bolo zhruba 70000. "Takýto plat mali však len najspodnejší pracovníci ich systému, teda pracovníci MacDonald´s a podobne." Ceny v obchodoch vraj neboli nijako závratné. "Dalo sa tam nájsť všetko za akúkoľvek cenu. To čo ste v jednom obchode kúpili za 1000 korún mohlo v inom stáť desať krát toľko. Je to ďalším fenoménom Japonska," opisuje Igor. Zaujímavými boli i obchody, ktoré volal "stojeňáky". V nich si mohol kupujúci kúpiť za jednotnú cenú sto Jenov rozličný sortiment od drogérie, či potravín až po značkovú elektroniku.

Zlá kvalita života

Vysoké platy a vzhľadom k nim nízke ceny tovaru však boli v kontraste s kvalitou života. "V Japonsku ľudia nežijú. Celé dni trávia v práci. Domov sa prídu len vyspať a vracajú sa späť do práce. Tá prosto riadi celý ich život. Kolektív z práce spolu chodí nielen na obedy, ale napríklad aj baviť sa do zábavných klubov. Ako čašník som sa stále zabával na tom ako zamestnanec prosebne pozerá na svojho šéfa, či si u mňa môže objednať pohárik." Vraj to funguje aj opačne a keď si drink objedná šéf, všetci jeho podriadení si musia z povinnosti dať to isté. S alkoholom to pritom Japoncom nejde. Stačia dva - tri poháriky a celá partia leží na stole.

Nájsť u Japonca nejaký väčší kuchynský riad je nemožné. Všetci sa stravujú v reštauráciách a fastfoodoch. "Nie je sa čomu čudovať. Japonské byty sú strašne maličké. Celý byt so všetkými izbami by sa vmestil do priestoru, ktorý zaberie jedna priemerná slovenská spálňa. Bolo to otrasné. Pokiaľ sa dalo stále som odchádzal do reštaurácie, či klubu. Nevedel som v byte vydržať."

Na japonskú stravu si časom zvykol. "Spočiatku som sa jej vyhýbal, no potom som sa odhodlal skúsiť to. Ide najmä o ryby a morské príšerky. Špecifikom ich kuchyne je však to, že jedia takmer všetko surové. Prvé japonské jedlo, ktoré som jedol sa mi ešte hýbalo na tanieri," hovorí so smiechom a dodáva, že dnes mu táto kuchyňa dokonca chýba.

V Japonsku si prežil malý americký sen. Od miesta čašníka sa prepracoval cez dídžejing až k postu produkčného niekoľkých klubov. Za najväčší úspech však pokladá ten, ktorý dosiahol po dvoch rokoch jeho pobytu v Japonsku. "Na jednej párty som sa spoznal so Slovenkou Janou. Neskôr pre mňa pracovala ako manažérka, zaľúbili sme sa do seba a vďaka tomu sa zo mňa vlastne stal Košičan."

Na Slovensko sa totiž, kvôli tomu, že Macedónsko nemá v Japonsku ambasádu museli prísť vziať. "Japonsko mi teda neprinieslo len pekný zárobok, za ktorým som tam šiel, ale aj životnú lásku. Túto krajinu by som však odporučil ozaj len tým, ktorí chcú zarobiť. Život v Japonsku je nudný. Majú tam dokonca najvyšší výskyt samovrážd na celom svete. Platy však stoja za to. Pracoval som tam takmer nonstop, no s tým vedomím, že sa na Slovensko vrátim prakticky si už len užívať predčasný dôchodok," uzavrel stručný výpis toho čo povedal Igor.

Tomáš LEMEŠANI

Autor: KINÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári