už žala úspechy na najprestížnejších svetových scénach. Hoci sa o ňu trhajú najznámejšie operné domy, Adriana Kučerová v oblakoch nelieta a po živote opernej divy netúži. Oveľa viac si praje spokojnú rodinku a deti, o ktoré sa bude starať. Kedy plánuje vymeniť ovácie divákov v milánskej La Scale za plač prvej ratolesti, aj to nám prezradila v našom rozhovore.
Netajíte sa tým, že prvú operu v živote ste počuli až ako 22 ročná. Čo ste počúvali dovtedy? Čím ste žili?
- Žila som klasický bezproblémový študentský život a pamätám si, že som počúvala Rock-Fm rádio. (Smiech) To bol vtedy veľký hit! Julo Viršík, hitparády... V modernej hudbe som mala vynikajúci prehľad, v klasike som sa absolútne neorientovala.
Ako ste si vtedy predstavovali, že bude vyzerať vaša budúcnosť?
- Nemala som žiadnu predstavu. Pri slove budúcnosť som mala len nejasno a hmlu. Koniec-koncov, aj odbor vysokej školy som si vybrala skôr zo zúfalstva. Nevedela som, čo by som v živote chcela robiť, tak som si prihlášku podala na pedagogickú fakultu, odbor učiteľstvo 1-4.
Kto vás prvýkrát vytiahol do opery?
- So sestrou sa nám zachcelo trošku kultúry, tak sme sa vybrali do opery. Ale to ešte neznamenalo žiaden zlom v mojom živote.
Kedy prišiel ten zlom?
- Považujem to za vnuknutie, čo ma v poslednom ročníku vysokej školy začalo nahlodávať a našepkávať mi, že ak chcem ešte niečo vo svojom živote zmeniť a vyskúšať, musím to urobiť práve teraz. Uvedomila som si, že by som veľmi túžila spievať. Zaklopala som teda na dvere pani učiteľky Mojžišovej na základnej umeleckej škole a ona pomerne skoro rozpoznala, že by bolo asi dobré, keby som sa spevu venovala viac, prípadne profesionálne. Takže som hneď začala chodiť na konzervatórium a po dvoch rokoch na VŠMU.
Predstava, že by ste učili detičky na základnej škole, vás nenapĺňala?
- Povolanie učiteľky je nádherné. Odkrútila som si síce len povinnú prax, ale náramne sa mi to páčilo. Detičky boli skvelé, po päť týždňovej praxi som za nimi plakala a aj som ich potom chodievala navštevovať. Napriek tomu bol vo mne vnútorný nepokoj, akýsi vnútorný hlas, ktorý mi vravel, aby som skúsila ešte niečo iné.
V čase, keď ste vy so spevom ešte iba začínali, končili vaši rovesníci VŠMU. Nemali ste strach, či to už predsa len nie je trošku neskoro na profesionálnu dráhu?
- Vedela som, že ak sa chcem vypracovať, musím napredovať míľovými krokmi. Napriek tomu som to brala s ľahkosťou a vedomím, že ak nebudem dosť dobrá, neurobím potrebné pokroky, tak jednoducho od toho odídem. No od začiatku som cítila, že ma to nielen baví, ale že mi to aj ide.
Čím vás opera strhla natoľko, že ste kvôli nej zmenili celý svoj život?
- V opere sa snúbi nesmierne veľa druhov umenia. Podľa mňa je to najvyšší druh dramatického umenia. A to ma fascinuje. Navyše som emocionálny, citlivý typ a na javisku si človek môže skutočne srdce vyliať.
Náročná postava vám ho môže aj rozorvať...
- V tom dokážem mať ohromnú sebakontrolu. Nenechám sa uniesť úplne. Postavou žijem iba na scéne. Keď vyjdem z divadla, som opäť Adriana.
Váš štart do sveta opery bol veľmi prudký. Víťazstvo na súťaži H. G. Belvedere vo Viedni vás okamžite katapultovalo na najprestížnejšie scény sveta. Nestretli ste sa vtedy s priveľkou závisťou?
- V zahraničí absolútne nie, pretože kolegovia, s ktorými sa tam stretávam, sú rovnako, alebo ešte úspešnejší ako ja. A doma mi to nikto nedal otvorene pocítiť. Alebo som to nechcela vidieť a nepripúšťala si to, pretože ja mám svojich kolegov rovnako rada ako predtým. Žiaľ, už nie je priestor, aby som sa s nimi stretávala, lebo väčšinu roka trávim mimo republiky a v Bratislave spievam veľmi málo. Túto sezónu dokonca vôbec.
Pamätáte si ešte, aký to bol pocit, keď vyhlásili, že ste absolútnou víťazkou súťaže?
- Nechcela som tomu veriť. Najprv vyhlasovali špeciálne ceny a už tých som dostala najviac. Potom začali vyhlasovať tretie miesto, dve druhé a moje meno stále neodznelo. Vtedy sa ku mne nahol klavirista a vraví mi: "Dočerta, Adriana, ty si prvá?" Keď vyhlásili moje meno, bola to taká krátka chvíľa a také silné vypätie a nervozita, že som si to nedokázala ani užiť, ani vychutnať, ale, samozrejme, bol to príjemný šok. No dôsledky prichádzali až neskôr.
Aké dôsledky?
- Už o 2 týždne na to som mala predspievanie v Miláne, kde mi ponúkli spoluprácu, dobre dopadlo aj predspievanie v Salzburgu. No ešte stále som si neuvedomovala, čo to pre mňa znamená. Dovtedy pre mňa totiž existovalo len Slovenské národné divadlo v Bratislave. S vyššími métami som ani vo sne nerátala.
Čo boli teda vaše méty?
- Chcela som spievať, rozdávať radosť iným a tým robiť radosť aj sebe. No nemala som ambície dobyť svet svojím spevom.
Ako sa zmenil váš život od osudného vyhlásenia: Víťazkou sa stáva...?
- Diametrálne. Súťaž som síce vyhrala v deň svojich promócií, takže študentský život by sa mi bol skončil tak či tak. Ale myslela som si, že ostanem v Bratislave. V tom čase som už bola členkou SND. No zrazu som preskočila pár stupienkov.
Boli ste pripravená na takú veľkú zmenu?
- Popravde, vôbec som si neuvedomovala, čo to znamená. Hneď na začiatku som prišla do styku s najlepšími dirigentmi sveta, no mne to vôbec nedochádzalo. Čo mi nepadlo veľmi dobre, bolo to, že som musela odcestovať do sveta. Som totiž domasedko. Doma mi je najlepšie. Veď aj teraz som strávila 3 dni v Košiciach a každý deň som cestovala 200 kilometrov k rodičom do Lučenca, len aby som nemusela ostať na hoteli.
Život opernej divy je ale hotelový život...
- To je pravda. Práve preto sa chystám, že s tým skoncujem. Ešte rok, dva potiahnem, ale rozhodne si svoju budúcnosť nepredstavujem tak, že budem kočovať po svete celý rok.
Ako si teda predstavujete svoj život?
- Že vycestujem tak 2-3 krát do roka a zvyšok budem tráviť s rodinou, vychovávať detičky a starať sa o manžela.
Nebojíte sa, že keď 2 krát nejaký operný dom odmietnete, 3 krát vás nezavolajú?
- Samozrejme, budem si na to musieť dať pozor. No myslím, že som už v situácii, kedy si môžem dovoliť niečo odmietnuť a aj to robím, pretože chcem mať nejaké voľno. V najhoršom sa chystám otehotnieť. (Smiech) Už teraz mám totiž zmluvy do roku 2012 a jediné, prečo by som od nich mohla odstúpiť, je zdravotný dôvod, čo by som si nepriala, alebo tehotenstvo. Takže týmto spôsobom by som si mohla zobrať voľno a potom to postupne redukovať. Nemôžem síce povedať, že by som nerada cestovala, ale mne je tam veľmi smutno. Ak by som mohla vycestovať na 2 týždne, bolo by to skvelé. No ja chodievam do zahraničia na 2-3 mesiace.
Takže ste si niektoré pobyty aj odplakali?
- Samozrejme. (Smiech) Clivota ma prepadáva pravidelne.
Zvláštnou témou je citový život operných spevákov. Byť celé mesiace odlúčená od partnera a odrazu oproti stojí javiskový milenec, s ktorým to navyše zaiskrí... Je ľahké naučiť sa rozlišovať, čo je fikcia a čo realita?
- Teraz to už dokážem, už som sa poučila. Do tejto brandže som vletela ako naivný Benjamínko, všetko som hltala s naširoko otvorenými očami a nadšením. Dnes už viem a prispôsobila som sa tomu, že ľudia, ktorí prídu na produkciu, sú rezervovaní, odpracujú si svoje, no žiadne bližšie vzťahy medzi nimi nevznikajú. Každý si totiž uvedomuje, že je v danom kolektíve na 2 mesiace a potom možno už nikoho z kolegov nikdy nestretne. A pritom sú to kolegovia, s ktorými sa neraz ocitáte v intímnych situáciách. No dnes som už vyzbrojená a opancierovaná a idem do toho s tým istým žiadne bližšie kontakty nevytváram. Kým som sa to naučila, bolo to ťažké. Vletela som do toho naozaj ako úplné teliatko a na prvej produkcii v Salzburgu som bola odrazu konfrontovaná so všetkým. Tam som sa prvýkrát stretla s realitou, tam vznikli prvé konflikty, preliala som prvé slzy...
Ako veľmi vás zmenil tento svet a život, ktorý žijete?
- Dúfam, že ma nezmenil! Kamaráti mi vravia, že som ostala taká, ako som bola. Ja sa snažím držať pri zemi a uvedomujem si, že všetko je dočasné aj sláva a úspech. Robím svoju prácu, mám ju rada, teším sa, že je prijímaná pozitívne, ale nelietam v oblakoch a nejdem sa zblázniť z toho, že môžem spievať v La Scale. Je mnoho iných spevákov, ktorí to môžu tiež, takže to neberiem príliš vážne.
Ako si predstavujete svoj život o také 2-3 roky?
- To by som už mohla byť tehotná. (Smiech) A pomaly by som chcela začať meniť svoj život.
Koľko detí by ste chceli?
- Dve, tri.
A okrem toho, že by ste chceli byť tehotná, ako si ho ešte predstavujete?
- Nemám konkrétne predstavy. Stačí mi, keď budú všetci v mojom okolí zdraví, šťastní a spokojní. Vtedy budem aj ja spokojná. Inak nemám veľké plány, ani ciele. Beriem život, ako prichádza. Doteraz mi bolo vždy dobre, tak dúfam, že to tak pôjde aj naďalej.
Evidentne ste dieťa šťasteny.
- Trošku áno. No niekedy sa toho trošku aj bojím a dúfam, že sa to nezmení. A možno je to všetko aj mojím uhlom pohľadu. Že všetko prijímam pozitívne...
Profil Adriana Kučerová (1976)
n sopranistka Adriana Kučerová patrí k najmladšej generácií slovenských operných speváčok
n vyštudovala Pedagogickú fakultu UMB v Banskej Bystrici a VŠMU v Bratislave
n víťazstvo prestížnej súťaže Hansa Gabora Belvedere vo Viedni ju katapultovalo rovno na najlepšie svetové operné scény
n jej umenie mohli obdivovať diváci milánskej La Scaly, slávneho Salzburgského festivalu, mníchovskej opery...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
