Mama by z nej chcela mať čašníčku, ona však veľmi túži stať sa masérkou
Downov syndróm je na Slovensku pomerne známa vrodená porucha. Ide o vážnu formu postihnutia, ktorá zasahuje nielen motoriku, ale najmä mentálny vývoj človeka. Práve kvôli tomu potrebujú takto postihnutí ľudia prostredie, v ktorom sa neuzavrú do seba, ale začnú sa venovať oblasti, v ktorej sú najlepší predstavivosti. Mnohí odborníci tvrdia, že títo ľudia tým, že majú omnoho bohatší vnútorný svet, často prejavujú napríklad v umeleckej tvorbe vyššie kvality ako zdraví ľudia. Príkladom je 26-ročná Jana Kalmárová, ktorá svojou umeleckou tvorbou zaujala odbornú verejnosť natoľko, že sa mohla tešiť napríklad aj z vlastnej umeleckej výstavy.
Mama Jany - Lívia otehotnela v roku 1982 v tom čase ešte v Prešove. "Šlo o bežné tehotenstvo. Nič nenaznačovalo, že by mohli vzniknúť nejaké komplikácie, prípadne, že by sa Janka nemala narodiť zdravá," spomína pani Lívia. Hneď po púrode sa však dozvedela, že dcérka nebude ako iné deti. Lekári jej určili diagnózu Downov syndróm. Teda to, že Janka bude prinajmenšom mentálne postihnutá.
"Moje pocity neboli príjemné. Bol to veľký šok a o to horší, že som na nič podobné nebola pripravená. Jednoducho som sa celej situácie zľakla a nevedela, čo ma čaká." Prognózami ju neukľudnili ani lekári. Predpokladali veľmi zlý vývoj dieťaťa a prorokovali jeho katastrofálny zdravotný stav. "Dnes už viem, že ide o bežnú prax. Lekári zvyknú pri takýchto prípadoch rodičov postihnutého dieťaťa ´postrašiť´, aby sa tak uistili, že sú si vedomí všetkých rizík, ktoré ich môžu stretnúť. Navyše deti s diagnózou, akú má Janka, zvyčajne mávajú ozaj vážne zdravotné problémy."
Po čase si však pani Lícia vydýchla. Janka totiž vykazovala vo vývoji slušný pokrok a mnoho z katastrofálnych proroctiev lekárov sa nenaplnilo. "Nemali sme žiadne problémy s trávením, Janka prijímala potravu. Motorika bola takisto prakticky normálna, učila sa aj rozprávať, hoci ťažšie a pomalšie ako zdravé deti." Naučila sa len zopár slov, až potom plynulé vety, no keď to dokázala, pani Líviu to vzpružilo natoľko, že sa budúcnosti prestala obávať.
O zdravotnom stave dcéry si mama naštudovala množstvo kníh a odborného materiálu. "Dozvedela som sa, že také deti sú v dostatočne podnetnom prostredí pomerne dobre vzdelávateľné, čo ma veľmi potešilo. Uvedomovala som si však, že si to bude vyžadovať omnoho viac starostlivosti ako pri bežnom, zdravom dieťati." S myšlienkou umiestniť dcéru do špecializovaného ústavu sa nikdy nepohrávala. "Stále som bola toho názoru, že pre také deti je najlepšie podnetné prostredie. V ústave zvyknú podobne postihnutí ľudia stagnovať. Okrem logopedickej ambulancie teda Janka nikdy nenavštevovala žiadneho odborného lekára, či nebodaj špeciálne zariadenie." Veľmi nápomocné bolo aj to, že vyrastala v domácnosti so zdravou nevlastnou sestrou a vlastným bratom. Najmä jeho si Jana pochvaľuje, vraj jej stále pomáhal a chránil ju.
O integrácii postihnutých ľudí do bežnej spoločnosti sa v tom čase veľa nehovorilo. Pani Lívia však dcéru nechcela zapísať na základnú školu, kde chodia zdravé deti. Názory na túto tému sa rôznia. Podľa nej je lepšie, ak postihnutý človek nenavštevuje školu pre zdravé deti, ale podrobuje sa odbornej pedagogickej starostlivosti. "Skúsenosti z tried, ktoré navštevujú zdravé deti s postihnutými, totiž nie sú pozitívne. Nechcela som, aby bola utiahnutá, ale aby bola sebavedomá."
Umiestňovali ju teda do špeciálnych tried v bežných základných školách. "Takto to však nefungovalo. V špeciálnych triedach totiž nebolo veľa postihnutých detí. Skôr šlo o deti z rodín v sociálnej núdzi a také prostredie Janke škodilo." Po vystriedaní niekoľkých základných škôl sa pani Lívia rozhodla, že sa spojí s inými rodičmi postihnutých detí a spoločne vytvoria triedu so špeciálnym zameraním na ich výučbu. Realizácii ich plánov dali "zelenú" v škole na Vojenskej ulici v Košiciach.
Po ukončení deväťročnej školskej dochádzky začala Janka navštevovať sekciu odborného učilišťa na Alejovej ulici, zameranú na rodinnú výchovu. "Neučili sa tam žiadne náročné poznatky. Šlo o jednoduchú prípravu na život. Precvičovali sa v základných zručnostiach, ktoré budú v ďalšom živote nevyhnutne potrebovať k tomu, aby v dnešnom svete vôbec prežili," hovorí pani Lívia.
Na Janke bolo už odmalička badateľné zanietenie pre estetické veci. Stále si kreslila, robilo jej to veľkú radosť. Mama ju teda zapísala na základnú umeleckú školu, kde sa učila maľovať. Okrem toho sa začala zaujímať aj o iné formy umenia. Na strednej škole sa učili vyšívať základné "štychy". "V škole som to videla po prvý krát. Veľmi sa mi to zapáčilo. Mám rada podobné drobné práce. Rozhodla som sa, že budem vyšívať aj doma. Začala som obrúskami a rôznymi gobelínmi," hovorí Jana. Práve na gobelínoch sa plne prejavilo jej cítenie a náročnosť obrazcov, ktoré niťou znázorňovala zaujala všetkých, ktorí jej výtvory videli.
Jej tvorba zaujala aj verejnosť a to až do tej miery, že ju začali prezentovať na výstavách. Za zmienku by stálo viacero z nich, no spomenieme aspoň jej vlastnú výstavu vo Vitézovom dvore, či účasť na Medzinárodnom festivale umeleckých prejavov ľudí s mentálnym postihnutím. Okrem maľovania a vyšívania sa Jana naučila hrať na klavír i zobcovú flautu alebo čo-to z herectva. "Títo ľudia majú špeciálne vyvinuté estetické cítenie a akýsi zmysel pre umenie. Tým, že je ich vnútorný svet taký bohatý, často predstavivosťou predčujú zdravých ľudí. Veľkou výhodou je aj ich drobná motorika. V rukách majú nezvyčajný cit a preto radi vykonávajú drobné práce, či hrajú na klávesové nástroje," hovorí pani Lívia.
Po ukončení stredoškolského štúdia sa Jana nechcela utiahnuť do úzadia. Pokúšala sa navštevovať rôzne denné stacionáre pre postihnutých ľudí. "Tie nás však sklamali. Aktivity, ktorým sa tam venovali, nemali žiadny zmysel. Bola som už v dôchodkom veku, preto som sa rozhodla, že si založím vlastnú organizáciu pre mentálne postihnutých ľudí." Takto v roku 2005 vzniklo občianske združenie Artest venujúce sa rozvíjaniu umeleckej činnosti mentálne postihnutých ľudí.
"Organizácia je zhmotnením môjho názoru, že najlepšia forma integrácie takto postihnutých ľudí do spoločnosti môže prebiehať práve prostredníctvom umenia. V rámci organizácie spolupracujeme s odborníkmi, vytvorili sme niekoľko muzikálových a divadelných predstavení, s ktorými navštevujeme napríklad školy pre bežné deti. Takouto formou dochádza ku konfrontácii postihnutých ľudí so zdravými." Práve takéto prostredie, aké vytvárajú na každodenných stretnutiach členov združenia, je pre mentálne postihnuté deti najlepším. "Potrebujú podnetné prostredie. V špecializovaných ústavoch žijú v stereotype, pasívne. Niekedy sa na akciách stretávame aj s deťmi z ústavov. No musím povedať, že sú na tom o poznanie horšie ako tie, ktoré sa s nami venujú umeniu."
Najväčším problémom mentálne postihnutých ľudí je nemožnosť uplatnenia v praxi. "Zamestnanosť mentálne postihnutých ľudí je nulová. Je to smutné, keďže majú jemnú motoriku a tak sú pri drobných prácach často veľmi šikovní." Pani Lívia sa rozhodla bojovať aj v tomto smere. Pre dcéru a ostatných ľudí s podobným osudom plánuje otvoriť čajovňu, v ktorej by zákazníkov obsluhovali práve takto hendikepovaní ľudia.
Vzhľadom k Janinej diagnóze sa dalo počas jej dospievania očakávať množstvo komplikácií. Takmer každý človek s Downovým syndrómom má napríklad vrodenú srdcovú vadu. Jej sa však hrozba náročného kardiochirurgického zákroku vyhla. "Okrem iného je na tom veľmi dobre s kognitívnymi schopnosťami. Vyhýbajú sa jej aj iné ochorenia, ktoré jej rovnako postihnutí kamaráti mávajú často."
Citový život je u Jany tak ako u ostatných ľudí s Downovým syndrómom veľmi rozvinutý. Je to možno prekvapivé, no na niektorých akciách to v ich komunite vyzerá ako v seriáloch ala Beverly Hills. "Áno, niekedy na nich až musíme dávať pozor. Existuje tu mnoho dvojíc. Určite im v ich citovom živote neprekážame." Aj Jana nám čo to prezradila o súkromnom živote. Prednedávnom sa napríklad kvôli starej láske rozišla s priateľom. Láska teda funguje u mentálne postihnutých ľudí rovnako ako u zdravých.
Janine dni vyzerajú pestro. Nevysedáva celé dni nečinne pred televízorom. "Ak si nevyšívam, alebo nemaľujem, rada si zahrám na klavír. Okrem toho rada čítam. Prečítala som niekoľko dielov Harryho Pottera, či niektoré disneyovky," chváli sa. Mama dodáva, že ju teší to, že tomu čo číta aj rozumie. Ďalšou činnosťou, ktorú Jana zbožňuje, je tanec. "Ak netancujem v klubovni alebo na predstavení, musím si pustiť hudbu aspoň doma. Mrzí ma však, že nemám niekoho, kto by tancoval so mnou." Veľmi dobre je na tom aj s prácou na počítači. Veľa času trávi hraním počítačových hier.
Miera sebestačnosti je u Jany vysoká. "Využívame pomoc asistenčnej služby, no nie vždy. Jana je na tom čo sa týka sebestačnosti pomerne dobre. Dokáže byť doma sama, vie si vziať jesť, prípadne skočiť o dva bloky ďalej do obchodu." Niekedy dokonca chodievala sama aj do školy, no potom, čo sa stala účastníčkou autonehody, sa jej mama rozhodla byť opatrnejšou a bez doprovodu ju na väčšie vzdialenosti samú nepustí. "Jana však chodí von veľmi často. Neprejde týždeň, počas ktorého nenavštívi aspoň kino. Okrem toho pravidelne chodieva do umeleckej školy," pochvaľuje si mama aktívny štýl života svojej dcéry.
Rekcie ľudí, ktorí Janu stretávajú v uliciach, sa rôznia. Stále sa však stretáva s tým, čo ju trápilo v detstve ľudským "zazeraním". "Paradoxom je to, že si ju obzerajú najmä starší ľudia. Mladá generácia akoby už bola na postihnutých ľudí zvyknutá, no tá staršia si ju niekedy stále dôkladne preskúma. Ľudia, ktorí Janku dobre poznajú, si ju však obľúbili. Ak napríklad príde na nákup a stane sa, že so sebou nemá dosť peňazí, pochopia to a dôverujú jej, že ich donesie nabudúce."
Najbližším plánom do budúcna Jany Kalmárovej je okrem toho, že chce získať späť svoju starú lásku aj to, že si chce nájsť prácu. "Mama by bola rada, ak by som sa stala čašníčkou v čajovni. No mojim najväčším snom je odborný kurz, aby som sa stala masérkou," uzavrel optimisticky svoje rozprávanie tento zaujímavý človek.
Tomáš LEMEŠANI
Autor: Sľúbil, že sa prizná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
