Od narodania košického rodáka a horolezcu svetového formátu Jozefa Psotku uplynulo pred pár dňami 75 rokov
Pamätnú tabuľu mu zatiaľ neodhalili a ani jedna ulica nenesie jeho meno
Pred 75 rokmi, presnejšie 12. februára 1934, sa v Košiciach narodil Jozef Psotka, slovenský horolezec, ktorý 16. októbra 1984 zdolal najvyššiu horu sveta, legendárny Mount Everest v Himalájach. Ta toto víťazstvo musel zaplatiť životom. Psotka ako päťdesiatročný, dosiahol vrchol bez kyslíkového prístroja a tak sa stal najstarším človekom, ktorý túto veľhoru zdola takýmto spôsobom.
Spomínanej hore sa v nepálčine, či čínštine hovorí ináč, ale my ju voláme po anglickom zememeračovi Sirovi Georgeovi Everestovi (1790-1866). Je zaujímavosťou, že jej presná výška nie je známa, ale všeobecne sa uznáva, že je to 8850 m. Za niekoľko desaťročí to však bude ináč, lebo vďaka tektonickej aktivite sa ročne jeho výška zvyšuje o 3-5 mm.
Ešte ako Košičan začínal J. Psotka s týmto adrenalínovým športom v Zádielskej doline vtedy mal 15 rokov, a vo Vysokých Tatrách. Už ako maturanta si ho všimli ostatní horolezci. A nemýlili sa. Tridsať rokov patril k horolezeckej špičke. Košický rodák prežil svoju mladosť v rodnom meste. Začal tu študovať na Vysokej škole technickej. Vtedy sa stal aj spoluzakladateľom renomovaného a úspešného horolezeckého oddielu TJ Slávia VŠT Košice. Ale kvôli elektrotechnike prestúpil na SVŠT do Bratislavy. Po úspešnom ukončení štúdií na elektrotechnickej fakulte zostal tam pôsobiť ako odborný asistent.
Stal sa z neho vášnivý horolezec, ktorý zdolal mnoho vrcholov. V roku 1967 alpský Matterhorn, pričom dvom horolezcom zachránil život. Medzinárodná tlač o tom písala s uznaním. Potom nasledovalo mnoho himlájskych vrcholov. V roku 1981 vystúpil na Káčaňdžungu (8850; v slovenčine meno znamená Päť pokladníc snehu), tretiu najvyššiu horu sveta. Vtedy spoločne s Ľudovítom Záhoranským vytvorili československý výškový rekord.
Okolo päťdesiatky väčšina ľudí sa už nesnaží vykonať nejaký prevratný športový výkon, ale so Juzekom ako J. Psotkovi hovorili medzi horolezcami to bolo ináč. Ako jediný člen výpravy, do hlavného mesta Nepálu necestoval lietadlom,.ale trať z Bratislavy do Nai Dilli, hlavného mesta Indie absolvoval nákladným autom. Viezli v ňom výstroj a potraviny.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, 15. októbra vyšiel bez kyslíka ako prvý Slovák so Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom na "Tretí pól sveta". Stalo sa to presne o 15 hodine a 15 minúte. A ešte k tomu nešiel klasickou, ľahšou cestou, ale oveľa náročnejšou cez Južný pilier. Počas návratu, ked každý zostupoval na vlastnú päsť, išiel košický rodák ako posledný. Po vyše tisícmetrovom páde do Západnéhío kotla však tento charizmatický horolezec zahynul. Jeho telo našli druhý deň a tam ho aj pochovali.
Dá sa povedať, romantická história. A predsa sa J. Psotka nestal hrdinom, o ktorom by sa podľa zásluhy malo hovoriť aj v jeho rodnom meste. Síce vysoká škola si na neho spomína stálou expozíciou vo vstupnej hale fakulty. Je tiež in memoriam držiteľom štátneho vyznamenania Za statočnosť a Zlatej medaily Ferdinanda Martinengu. Od roku 1985 každoročne sa organizuje Memoriál Jozefa Psotku vo vysokohorskom behu, priamo medzi tatranskými končiarmi neobyčajne namáhavým behom. Stretávajú sa tu jeho kamaráti, ktorí na neho nikdy nezabudnú. Má pamätnú tabuľu na Gorak Shepe pod Everestom a na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese v Tatrách.
Ale ako bolo už v tlači neraz spomenuté, jeho rodné mesto na slávneho rodáka akosi pozaostáva. Ani jedna ulica nenesie jeho meno. Tá, v ktorej sa narodil, už neexistuje. Padol aj návrh, aby mu na budove Gymnázia na Šrobárovej ulici odhalili pamätnú tabuľu, keďže tam kedysi maturoval. Zatiaľ však tieto opodstatnené návrhy akosi nikoho neoslovili.
Pasáž o oslobodzovaní Košíc v knihe maršala Červenej armády A. A. Grečka je plná nezmyslov
Spomína zúrivé pouličné boje, pritom nepadol ani jediný výstrel
O "oslobodení" Košíc na konci 2. svetovej vojny sa už popísali hory papiera. Texty boli väčšinou ďaleko od pravdy. Medzi nehoráznosťami, popísanými o našom meste, vyniká kniha maršala Červenej armády Andreja Antonoviča Grečka (1903-1976) "Cez Karpaty". Dielo vyšlo prvýkrát v Moskve v roku 1972 a o rok neskôr aj v slovenčine.
Na 421 až 423 strane si môžeme prečítať verziu obsadenia Košíc ala Grečko. Citujeme: "Útok na obranné postavenie okolo Košíc sa začal 19. januára 1945 silnou delostreleckou prípravou a leteckým úderom. Priamo na mesto útočili útvary 3. horského zboru, kým 17. gardový strelecký zbor zasadzoval úder z juhozápadu, od Košíc. Naše vojská narazili na tvrdý odpor. Košíce boli veľmi dôležitým komunikačným, uzlom na východnom Slovensku. Preto sa nepriateľské vojská stoj čo stoj usilovali udržať mesto."
Skutočnosť však bola taká, že mesto držali v rukách prívrženci Strany šípových krížov (nyilasi) a tí vyslali parlamentárov k sovietom s tým, že do 19. januára 1945 mesto opustia. Žiadna obrana mesta neexistovala, pretože obranné boje sa viedli na Dargove, kde na to boli podmienky. Každý, kto pozná Košice, vie, že poloha mesta bola nevhodná na obranu.
Sovieti dohodu dodržali a v dohodnutý čas mesto obsadili. Odznelo niekoľko výstrelov do vzduchu a Červená armáda bola v meste. Ale Grečko sa "pamätá" ináč. Opäť citujeme: "Večer po zlomení odporu na prístupových cestách k mestu a jeho predmestiach útvary 18. armády sa dostali do zúrivých pouličných bojov. Dňa 19. januára bol nepriateľ z Košíc vyhnaný a s veľkými stratami zatlačený na západ. Mnoho nepriateľských vojakov bolo zajatých."
Keby to bola pravda, asi by sme mali veľký vojenský cintorín, v ktorom by boli pochovaní aj obrancovia mesta. Podľa pamätníkov, sovietski vojaci pozbierali zo 5 000 civilov a ako vojenských zajatcov ich prezentovali vyšším miestam. Tak sa Andor Gánóczy dostal do Arménska, bratovi známeho maliara Antala Jaszuscha, Elekovi vybili všetky zuby, lebo sa chceli dozvedieť plán obrany mesta, ktorý neexistoval. Attila Füzy bol na Kaukaze.... Starý pán Nándor Bavolyár pod svojím jazykom prepašoval z Ruska zoznam odvlečených Košičanov domov. Pred svojou smrťou mi ho chcel dať, ale nestihol to. Ale nie všetci sa mali zle. Spomenutý Bavolyár a majster Löffler sa mali pomerne dobre, lebo Rusi zistili, že majú umelecký talent a tak na bežiacom páse im vyrábali sošky Lenina a Stalina, za čo im ešte aj zaplatili.
Ale čudujme sa ďalej. Grečko vymenuváva vojenské útvary, ktoré sa najviac zaslúžili o dobytie mesta. Citujeme: "Rozkazom najvyššieho veliteľa bol 344. streleckému pluku majora F. F. Armejeva a 838. streleckému pluku majora P. B. Natenova udelený čestný názov ´košický´. Vojskám, ktoré sa zúčastnili na oslobodení Košíc, sa vyslovilo poďakovanie. Moskva pozdravila hrdinov delostreleckými salvami." Potom nasleduje ďaľšia lož. Obyvatelia vraj s radosťou privítali svojich osloboditeľov. Vzhľadom na vtedajšie etnické zloženie mesta a spôsob, ako sa vojaci ČA "predstavili", si to ťažko vieme predstaviť. Predseda Komunistickej strany Slovenska a predseda Slovenskej národnej rady Karol Šmidke, keď prišiel do Košíc povedal: "Čo sme urobili za 25 rokov, to Červená armáda zničila za jednu noc."
Čítajme však ďalej: "Pred ústupom hitlerovci zničili mesto, vyhodili do vzduchu a vyradili z prevádzky závody, zapálili železničnú stanicu. Neušetrili ani kultúrne pamiatky, historické ustanovizne a pamätníky. Všetko barbarsky zničili. V múzeu sa váľali úlomky sôch a rozrezané plátna obrazov. Hitlerovci vykradli divadlo a odviezli jeho majetok." Ešteže autor nezabudne svojich pochváliť: "A ak v Košiciach predsa len zostalo mnoho obytných domov a verejných do budov, stalo sa to iba preto, že sovietske vosjká rýchlo zaútočili." Akosi na tuhé pouličné boje a letecké bombardovanie sa tu už pozabudlo.
Vraj ešte vybuchovali granáty, ale velenie ČA už vyvíjalo činnosť, prichádzali desiatky ľudí. "Prišli vedúci pracovníci úradov, hoci ich nikto nevolal. Ponúkli svoje služby, aby pomohli Červenej armáde obnoviť v meste poriadok." Nuž, v skutočnosti nyilasi pred odchodom odovzdali mesto do rúk Lajosa Valkaiho, ktorý sa tak stal povereným mešťanostom. On ododvzdal mesto sovietom o čom spísali v maďarčine záznam. Potom vedenie mesta deportovali, ale čoskoro zistili, že Košice takto nebudú fungovať a priviezli ich späť. Valkai tak riadil spolu s ostatnými ešte nejakú dobu mesto.
Samozrejme, v dobe, keď spomínaná kniha vyšla a robila si zrejme nárok na odbornú publikáciu z oboru histórie, nikto si nemohol dovoliť kritizovať dvojnásobného hrdinu ZSSR a ČSR, i člena Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR a iných vrcholných orgánov. Dnes je už však načase uviesť veci na pravú mieru a povedať pravdu o tomto ťažkom období.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
