Aby mohli v Mexicu všetko odtancovať, počas vystúpenia "chlipkali" z kyslíka
Jaroslav Moravčík - tanečník, choreograf, režisér. Jeho podpis je pod množstvom tancov, inscenácií, operiet, choreografiíí a ďalších tanečných i hudobných žánrov. Úprimný a veselý, ale v každom ohľade profesionál. Počas generálnej skúšky jeho choreografie detskej opery Polepetko v košickom Štátnom divadle sme sa s ním porozprávali o jeho začiatkoch, súčastnosti i dlhých rokoch strávených v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve.
Cesta J. Moravčíka k tancu bola kuriózna. Nepatril k deťom, ktoré by navštevovali tanečnú školu a odmala si skúšali pred zrkadlom "deniplié". To, čo ho zaujímalo a čomu sa intenzívne venoval, bola hudba. "Skôr ma to ťahalo k bigbítu, k bicím, gitare a basgitare a mal som už počas školy svoju kapelu. Aj keď som mal v sebe rytmus, s tancom som vôbec nekoketoval." Napriek tomu sa ako 15-ročný stal profesionálnym tanečníkom. Za tento vývoj môže "ďakovať" kamarátom. Prihlásili ho do konkurzu, ktorý vyhlásil Slovenský ľudový umelecký kolektív. "Ja som ani nevedel, čo SĽUK je. Myslel som si že to je Súbor ľudových a umeleckých kádrov."
Na školu prišiel obežník, ktorý informoval o konkurze pre svoju elokovanú triedu konzervatória, ktorú v tom čase otvárali. "Moji kamaráti z kapely tancovali v nejakom detskom súbore, tak ich to oslovilo. Hlavne však preto, že tam sľubovali osemsto korún." Kamaráti malého Jarka "stiahli" so sebou na konkurz, kde napriek svojej neveľkej výške na výberovú komisiu zapôsobil. "Nevadilo im, že som pred tým netancoval. Skúšali moje danosti cez rytmus, intonáciu a pohybové schopnosti. Keď som niečo nevedel, tak som improvizoval podľa toho, čo som voľakedy videl v telke." V konkurze uspel a tak sa dostal na tanečnú strednú školu, čo bolo vlastne šesťročné konzervatórium.
Život ho akoby posúval ďalej po nejakých pomyselných dráhach. Po tom, ako sa stal členom najprestížnejšieho tanečného telesa v Československu, sa rovnako plynulo dostal k choreografii a réžii. "Nejaké zvláštne ambície byť choreografom som nemal. Z tanečníka som sa vypracoval na sólistu a dá sa povedať že som bol tak trochu aj obľúbencom kreatívneho ´otca´ SĽUK-u Juraja Kubánka. Raz v 1990 roku si ma zavolal s tým, že by som mu mohol robiť asistenta." J. Moravčík si myslel, že medzi jeho povinnosti bude patriť nosenie magnetofónu a kávy, ale opak bol pravdou. "On sa som mnou rozprával a radil o novo pripravovanom programe, čo uňho dovtedy nebolo zvykom. Dokonca mal myšlienku, že by som mohol do tohto programu niečo sám choreograficky vytvoriť. Možno to bolo tým, že keď sme už pred tým stavali tance, vždy som mu vedel ponúknuť nejaký čapáš, či zaujímavý krok a on, napriek tomu, že nezvykol prijímať od tanečníkov nápady, odo mňa ich prijal."
V rovnakom období SĽUK chystal aj rozprávku, ale celý projekt niekde zlyhal a nedokázal sa rozbehnúť. Bola už pripravená časť muziky, aj scéna, keď sa vedenie zaoberalo otázkou, či sa v realizácii bude vôbec pokračovať. "Na tej porade, ktorú vtedy mali, pán Kubánka povedal, že sa pokračovať bude a že to bude robiť Jaro Moravčík. Ja som sa to dozvedel až tam, ako všetci prítomní." Hovorí, že ho hodili do veľkej vody. Najprv sa k tomu staval opatrne, potom však prerobil celú koncepciu aj hudbu. "Cítil som to viac divadelnejšie, než to bolo prvotne plánované. Premenoval som to na Čertoviny a dal som tomu od začiatku do konca dej. Neznajúc ešte choreografické remeslo som to robil tak, ako som cítil, ako som si myslel, že deti budú reagovať. Malo to obrovský úspech a táto rozprávka vlastne katapultovala moju dráhu choreografa."
Kto nesúhlasil, z kola von!
Po tomto prvom súčastne choreografickom aj režijnom debute prišli ďalšie príležitosti. K tomu pribudlo štúdium na Vysokej škole múzických umení, na ktoré ho vraj opäť "dokopali" kamaráti. "Keďže v tom čase nastali v SĽUKU vážne problémy, založil som súbor Sluka. Názov nebol odvodený z predchádzajúceho telesa, je to názov vtáka, ktorý ma raz zaujal." V SĽUKu sa stalo to, že sa vynikajúcim tanečníkom a sólistom jedného dňa porozdávali výpovede. Toto radikálne riešenie bolo dôsledkom krízy v tomto umeleckom kolektíve, kvôli ktorej odišiel aj umelecký šéf J. Kubánek.
"Nové vedenie chcelo robiť zmeny a v rámci týchto zmien programy napríklad Rečou Johna Lenona a podobné tituly, na ktoré toto tanečné folklórne teleso nemalo štatút a ani na to nemalo. Nebolo to jeho poslanie. Preto sa zdvihla vlna nás dlhoročných sľukárov, vlna odporu, na konci ktorého bolo prepustenie štrnástich tanečníkov." J. Moravčík, vtedy už ženatý otec dvoch detí, napriek tomu, že sa ho to netýkalo, dal výpoveď. "Išiel som za tými ľuďmi, našli sme si priestory a založili sme spomínanú Sluku. Nemali sme kroje ani peniaze. No už za dva mesiace sme pripravili nádherný program, ktorý bol veľkou konkurenciou SĽUK-u. Veď som mal v súbore najlepších vyštudovaných tanečníkov. Mohol som s tým telesom robiť, čo som chcel, aj sme to robili a veľa sme dokázali." Keď však žiadali prerozdelenie financií z ministerstva kultúry, ministerstvo to vyriešilo tak, že celú Sluku presunulo spať do SĽUKu. "Stal som sa vtedy šéfom tanca. Nacvičili sme nové programy, s ktorými pokračovala tradícia tohto súboru ďalej."
Haravara, Čarovné husle, Genesis, to sú len niektoré projekty J. Moravčíka. Ako sa však v republike menila politická atmosféra, menila sa aj v súbore. "Ľudia odpustia čokoľvek, ale neodpustia úspech. Tak sa stalo, že odrazu prišli ´zhora´ s tým, že súbor nepotrebuje choreografa, umeleckého šéfa ani umeleckú radu. Rozpustil sa orchester aj zbor a z tanečnej zložky, v ktorej bolo kedysi šesťdesiat ľudí, ostalo nejakých dvanásť párov... Ostal z toho len akýsi malý ´sľúčik´, ktorý začal tápať a tápa doteraz."
Charakteristickou črtou J. Moravčíka je, že aj do klasických diel, ako je Cigánsky barón, kedy na niekoľko minút "zastaví" dej, vloží rytmus, acapelové prvky, tanec s rôznymi rekvizitami a podobne. "Oslovovali ma aj režiséri, či nespravím nejakú operetku. Tak som urobil Čardášovú princeznú. Medzitým som sa stal umeleckým šéfom v rakúskom meste Morbish, kde sa robila opereta pri jazere a naozaj vo veľkom štýle. Jedno predstavenie videlo šesť tisíc ľudí. So Sľukom som vtedy už len spolupracoval pri realizácii inscenácie Kubo na Novej scéne a v Nitre som robil Báthoryčku." "Sľukárska" škola vraj bola veľmi dobrá, lebo ho pripravila na všetky žánre. "Vďaka tomu nemám problém choreografovať akékoľvek predstavenie. Či už muzikál, operu, operetu a tak ďalej."
Projektov, ktoré choreografoval, aj tých, ktoré režíroval, je veľmi veľa. K nim neskôr pribudli ďalšie, ktoré si aj sám autorsky pripravoval - V rytme, Z rozprávky do rozprávky (Košice), Čardášová princezná, Mauglí, dieťa džungle (Prešov), Gypsy roots (Banská Bystrice), Báthoryčka (Nitra), Kubo (Bratislava), Don Giovanni (Opera SND Bratislava) a Luskáčik (Štátne bábkové divadlo Bratislava)... Pracoval s tou najvyššou špičkou tvorcov v Čechách i na Slovensku, spolupracoval na mnohých filmoch Fontána pre Zuzanu 2, Muzika, Let bocianov, Cinka Panna, Jánošík... "Postupne som naberal projekty, práce pribúdalo a dostal som sa do takého kolotoča, že som robil takmer štrnásť choreografických premiér do roka po celom Československu. Niekedy ráno začínam v Prahe, prejdem cez Ostravu a večer skončím v nejakom slovenskom divadle. Okrem toho mám rodinu a dve deti, ktorým sa treba venovať. Niekedy mám pocit, že je tých povinností dosť aj na tri životy," hovorí s úsmevom.
O J. Moravčíkovi je známe, že má "nos na talenty". Že ich zacíti aj tam, kde ich iní nevidia. Že dokáže z interpretov vytiahnuť niečo, čo tam je schované pod povrchom, čo dovtedy iní ľudia neobjavili, aj keď mohli. "Už pri mojom debute Čertoviny som vytiahol ľudí, ktorí tancovali takpovediac v štrnástom rade, lebo nemali nejaké zvláštne technické dispozície, nevedeli dať nohu za uši alebo nevedeli skákať tak dobre. Preto boli vždy niekde schovaní. Objavil som u nich iný, napríklad herecký výrazový talent, mimiku a podobne. Spravil som z nich sólistov a všetci boli nadšení. Dokážem aj s veľkými zbormi, o ktorých mi iní tvrdia, že sa s nimi nedá nič urobiť, len jednokročku doprava a doľava, vytvoriť veľkolepú choreografiu."
Vie "ušiť" tanec každému na telo. Dať mu do nôh a výrazu to, čo mu sedí. Navyše si uvedomuje, že treba pracovať s materiálom, ktorý tu máme, lebo tanečníkov je málo, hlavne medzi mužmi. "Ak aj nejakého kvalitného tanečníka vyprodukujeme, bohužiaľ, idú veľakrát za zárobkom niekam do zahraničia. Aj keď nie v takých silných telesách ako máme my, budú radšej behať s krhličkou po javisku v nejakej operetke, ale majú za to viac peňazí." Tanečník musí vedieť dokonale ovládať svoje telo. Musí vedieť a cítiť, kde čo má a musí vedieť používať každý svoj sval podľa potreby. A musí cvičiť a cvičiť a skúšať. Tanec je krásny, ale o profesionálnom tanci sa hovorí, že bolí. "Mali sme naozaj ťažký chlebíček. Je to drina a dril. A náš sľukársky zvlášť. Každý deň cvičenie päť až osem hodín. Mnohí napohľad mladí ľudia majú teraz kĺby sedemdesiatníkov. Ráno to treba rozchodiť a rozcvičiť. Preto tanečníci odchádzajú do dôchodku oveľa skôr."
Dnes je možno úsmevné hovoriť o nejakej reprezentácii Slovenska v zahraničí. O tom pocite, ktorý človek prežíval, ak šíril dobré meno a niekedy doslova hájil naše farby. J. Moravčík si na takéto pocity spomína veľmi dobre. "Pochodil som s folklórom celý svet. A navyše za socializmu, kedy vycestovať za hranice bolo takmer nemožné. Stalo sa, že sme opakovali aj osemkrát a bolo vždy nabité a tí ľudia boli nadšení a spontánni. Zožali sme obrovský obdiv k nášmu tanečnému umeniu i folklóru. Tam slovo ´reprezentácia´ bolo skutočne na mieste. A robili sme ťažké vystúpenia a dlhé ťažké presuny. Bolo to naozaj namáhavé."
Namáhavé bolo aj vystúpenie v približne 2800 metrov nad morom, kedy si tanečníci museli počas pauzy medzi tancami "odchlipkávať" kyslík z fliaš v zákulisí a až tak pokračovať v tanci, lebo tam bol natoľko riedky vzduch. "K tým cestám patrili aj dojímavé i kuriózne stretnutia s krajanmi v rôznych kútoch zemegule. No aj tak sme sa všetci vždy tešili domov. Tak ako hovorili naši "orchestrálci" všade dobre, ale najlepšie na našej zemeguli," dodáva Jarko Moravčík.
Jarmila REPOVSKÁ
Autor: Strelivom v cudzine šetrili
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
