Za druhú "domovinu" nepovažuje Česko. Stále používa výraz - Československo
Koncom minulého roka navštívila Košice a priniesla so sebou závan francúzskeho šarmu. Vo sviatočnej atmosfére Evanjelického kostola na Hlavnej ulici zaspievala vo svojej rodnej reči a znova presvedčila o tom, že je to charizmatická dáma s charizmatickým hlasom. Herečka, speváčka a patrónka nadácie Archa Chantal, Chantal Poullain.
Keďže je Chantal herečka, dalo by sa čakať, že sa venuje aj spevu. Opak je však pravdou, lebo kým sa postavila na pódium a zaspievala francúzske piesne, prešlo veľa času. Za všetkým stojí jej bývalý sused, tiež spevák, Jiří Vondrák. "Vždy mi hovoril, že musím spievať šansóny. Doslova roky rokúce. No ja som mala veľký komplex, keďže mám hlbší hlas. Už keď som bola malé dievčatko, tak mi okoloidúci raz povedal Ahoj malá princezná. A keď som otvorila ústa, on sa zľakol," spomína Chantal. Tento komplex ju prenasledoval aj v divadle, lebo žiadne princezné nikdy nehrala. Iba samé kráľovné, či potvory.
Jiří ju "netlačil" iba do spevu, ale aj do písania vlastných textov. Vďaka jeho úsiliu sme si teda mohli návštevníci kostola od Chantal vychutnať vianočný zážitok podfarbený jej charizmatickým hlasom. Mimochodom, v na taktomto mieste nespievala prvý krát. "Často robím koncerty pre Hospic. Sú to charitatívne koncerty tiež v kostole. Rada na takomto mieste spievam. Aj koncert v Košiciach bol krásny. Síce som bola trochu nachladená, ale keď som vyšla na javisko a videla to množstvo ľudí, akoby to zlé zmizlo. Veľmi sa mi to páčilo. A po celý čas som mala za sebou svojho Boha..."
Jedna z piesní, ktoré v ten večer Chantal spievala, mala názov Kolotoč. Ako tvrdí, všetci máme v hlave kolotoč. S úsmevom dodáva, že ona má kolotoč ráno, napoludnie, večer i v noci. Jednoducho - stále. Občas si praje, aby spomalil a zastavil, no jediný kolotoč, ktorý sa musí točiť stále, je kolotoč lásky. O láske Chantal nielen spieva, ale vie ju okolo seba rozdávať. Nie len vlastnému synovi Vladimírovi, ale aj tisícom detí, ktorým pomáha jej nadácia Archa Chantal. Založila ju v roku 1993 a jej snahou je spríjemňovať deťom pobyt v nemocnici. Farbami sa snažia zútulniť miestnosti, v ktorých deti počas liečenia bývajú. Tie sa určite lepšie cítia vo farebnom rozprávkovom prostredí, ako v izbe s bielymi stenami.
Prekliatie
Nadácia nie je jediné miesto, kde sa Chantal snaží pomáhať deťom. Vďaka nej sa totiž zúčastnila projektu v Kongu, z ktorého prebehnú človeku po tele zimomriavky hneď dvakrát. Prvý ra, keď si ho pozrie a druhý, keď si uvedomí, že toto všetko sa reálne deje. Dokument Prekliatie bol natočený v roku 2006. Jeho tvorcovia oslovili Chantal za účelom spolupráce, keďže videli, že jej je problematika detí veľmi blízka. Možno ani sama netušila, do čoho ide.
"Tvorcovia ma oslovili a ja som to rada prijala, lebo sa to týkalo detí. Hovorilo sa o nich, že sú prekliate diablom. Viera je tam veľmi silná, ľudia sú veľmi veriaci. Kedysi tam boli šamani lekári duše a tela. Potom prišli katolíci, ktorí tam pôsobili ako ´pastieri´. Nie však ozajstní, ale spojení so šamanstvom. Problematika toho, čo sme v Kongu točili, bolo to, že tie deti prežili peklo. Keď sa niečo dialo v rodine, niekto bol chorý alebo zomrel, hľadali toho diabla, ktorý prináša rodine nešťastie. Deti sú pre nich obete. Dieťatko, o ktorom povedia, že je posadnuté diablom, si odvezú," popisuje Chantal situáciu, do ktorej sa dieťa dostane vďaka "pastierovi".
Šaman pastier robí exorcizmus, vyháňanie diabla. Mnohí takíto "duchovní" si z vyháňania urobili veľmi výnosný biznis, pričom sa nezastavia pred ničím. Sú pritom schopní použiť rozpálenú žehličku, zväzovať deti do kazajky a mučiť hladom. Deti sú bezmocné a nevedia sa brániť. Navyše "pastier" rodinu zavádza. Vyháňa diabla a pritom stále tvrdí, že diabol tam ešte stále je. Že dieťa stále musí byť pod jeho vplyvom a teda, je ešte potrebné vyháňanie. Takým deťom, ktoré žijú na ulici a živia sa žobraním, sa hovorí shagies. Okrem toho, že žobrú, živia sa drobnými zločinmi. "V Kongu je to veľký problém. Hovorila som s deťmi a viedla s nimi rozhovory, ktoré ma dostali do hlbokej bolesti. Sú tam prípady veľmi dramatické. Veď aby tí ´duchovní´ vyhnali diabla, neraz tie deti mučia. Je to hrozné."
Chantal v Kongu hovorila aj s ľuďmi, ktorým tiež nie je osud detí ľahostajný a snažia sa urobiť všetko preto, aby sa dokázali vrátiť do normálneho života. Okrem toho bola aj v kontakte s dvomi organizáciami, ktoré pomáhajú deťom na ulici. Tých je okolo 20 tisíc, no je tam aj veľa organizácií, ktoré im pomáhajú. Jednou z nich sú katolícki saleziáni Don Bosco a dobrovoľníci Tereziáni. Chantal nám prezradila, že vďaka nim a práci na filme Prekliatie sa do jej života dostal malý človiečik. Volá sa Glodie a svoje si vytrpel ako jedno z "prekliatych detí". Chantal prirástol k srdcu natoľko, že sa rozhodla adoptovať si ho.
"Bol vždy pri mne, lepil sa na mňa a dotýkal sa mojich vlasov. On nevie, že som si ho adoptovala. Až keď bude veľký a bude mať osemnásť rokov, vtedy mu to poviem. Glodie je úžasný chlapec, ktorý veľa trpel. Mučili ho. Napriek všetkému čo prežil, keď som sa ho spýtala, čo chce v živote robiť, povedal, že chce byť kňazom. Povedala som mu, že je to krásne. Keď raz bude chcieť ísť študovať, budem tu pre neho," hovorí s láskou o svojom "druhom" synovi.
Krása koní z Camarque
Život Chantal Poullain sa netočí iba okolo smutných vecí. Pred vyše dvoma rokmi si na svoje konto pripísala spoluprácu na knihe, ktorá jej umožnila "spomienkový" návrat do Francúzska a do svojho detstva. Autor Jan Matěj Krninský a fotograf Dalibor Gregor ju oslovili práve preto, že jej detstvo je spojené s krajom Camarque. Kniha Krása koní z Camarque s podtitulom Cesta do krajiny detstva Chantal Poullain, je plná fotografií koní z kraja Camarque a spomienok Chantal na detstvo, kone a jej starého otca.
"Keď som tam vyrastala, môj dedo mal kone. Bol to kovboj. Autori knihy ma poprosili, aby som hovorila o Camarque a o svojom detstve. Naša spolupráca bola príjemná a priateľská. Stretli sme sa, dali si vínko a hovorili o mojom detstve. Napísali sme to pomerne rýchlo," spomína na prácu na knihe. Kone a kraj Camarque má Chantal osobitne vo svojom srdci. Nielen preto, že tam vyrástla, ale odtiaľ pochádza jej starý otec, ktorý ju priviedol k láske ku koňom. Tvrdí, že na koni sedela prvý krát ako šesťmesačná.
Do Francúzska sa Chantal veľmi rada vracia. Ak má viac voľného času, odchádza domov. V Čechách nevie odpočívať. Venuje sa skôr aktívnemu odpočinku a aj tak musí popri tom niečo robiť. Veľa číta, píše, učí sa nové texty, prípadne maľuje. A ako s úsmevom dodáva, veľmi rada varí pre svojho synčeka. "Vo Francúzsku odpočívam a relaxujem. Idem na more, na loď. To je to, čo ma baví. Vyrástla som s koňmi, takže milujem aj jazdenie. Odkedy som v Čechách, nejazdím, no vo Francúzsku môžem. Jazdím, odpočívam a vyprázdňujem si mozog," smeje sa.
Chantal priznáva, že z Francúzska jej v Čechách najviac chýba radosť zo života, veselosť a životný štýl. "Vždy však hovorím, že je to moja druhá rodná zem, druhá domovina. No nehovorím jej Čechy, používam výraz Československo, lebo ja som poznala len jednu krajinu. Na Slovensku sa cítim veľmi dobre, ľudia sú mi veľmi blízki. Sú bližší ľuďom z juhu Francúzska a temperamentnejší než Česi. Tí sú takí studenší. Slováci sú vrúcnejší," vyznáva sa.
Chantal sa nevenuje iba nadácii, divadlu, či svojmu synovi. Svoj čas venuje aj jednej zo svojich najväčších záľub. Kto by si pomyslel, že Chantal je jemná dáma, ktorá sa určite bude venovať niečomu krásnemu a nie nebezpečnému, tak je na omyle. Pred niekoľkými rokmi dostala obrovskú šancu a ona nepovedala "nie".
Kto by to povedal, že Chantal budú fascinovať rýchle autá. Preteky, adrenalín. Ako sa k tomu vôbec dostala? "Náhodou. Pred rokmi dostal Bolek ponuku robiť VIP preteky. On to odmietol, no ja som povedala: Prečo sa nespýtate mňa?" A oni: Ježišmária! Vy by ste chceli? A ja na to: To viete, že áno!
Dohodli sa a Šantal pripravila jedny VIP preteky. Potom pokračovala s profesionálmi. Celý život som chcela pretekať. Odmalička som chcela robiť preteky Relly Paríž - Dakar. To bol môj sen. Žiaľ, nesplnil sa. Keď som v aute, pretekám, nemyslím na nič, počúvam len hudbu motora..." Pretekom sa však už nevenuje, lebo na nich nemá čas. "Už to nejde. Predminulý rok som ešte robila dvoje preteky, lebo testujem auto na okruh. Baví ma to, no robiť celú sezónu preteky, aby bol dobrý výsledok, to už nie. Nejde to."
Najväčší sen sa jej nesplnil
Lásku k adrenalínu má Chantal v rodine. Jej syn Vladimír sa venuje pretekaniu na snowboarde. Často majú strach o seba navzájom. "Určite majú moji blízki strach. Ale mňa nikto nemohol zastaviť. Ani môj syn, ktorý jazdí a preteká na snowboarde. Bojím sa každý deň. A keď mu poviem ´Daj bacha´, tak on na to: ´No, že práve ty mi to hovoríš...´ Musíme všetci rešpektovať, čo baví druhých. Moji blízki vidia, že ma pretekanie baví, tak to rešpektujú."
Vladimír je najdôležitejším človekom v živote jeho matky. A hoci je dnešná doba technická, plná mobilov a iných spotrebičov, umožňujúcich komunikáciu, Chantal so synom najradšej komunikuje lístkami. Nechávajú si odkazy. "Raz som prišla domov z divadla a Vladimír nebol doma. Na posteli som našla veľké srdce s červených ruží. Uprostred bol lístok s textom: ´Mamička, milujem Ťa!´ Bolo to nádherné."
Asi najväčší sen, ktorý sa jej nikdy nesplnil, bol ten o siedmich deťoch. Chantal totiž túžila mať veľkú rodinu, keďže sama pochádza s viacerých detí. Život to však zariadil tak, že sa musí uspokojiť s dvoma. Vladimírom a Glodiem. Vďaka nadácii sa teda rodina jej detí "trochu" rozrástla. "Áno, to je osud. Ale takto to asi malo byť. Keby som mala sedem detí, asi by som nič nerobila, iba sa im venovala. Mrzí ma, že sa mi ten sen nesplnil. Ale Vladimír mi to možno vynahradí. Už som mu povedala: ´Hlavne maj veľa detí´. Tak dúfam, že ma počúvne," dodáva s úsmevom.
Michaela HAJDUKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
