Vesmírna havária a mojich päť minút slávy
Keď svetové agentúry priniesli minulý týždeň správu o prvej vesmírnej "dopravnej nehode", väčšina pozemšťanov, ktorú viac trápi kríza, hlad a politici, nad tým iba mávla rukou. Veď aké nebezpečenstvo by im mohlo hroziť od pár metrákov železného šrotu, ktorý na obežnej dráhe pribudol k tonám už existujúceho odpadu? Ja som však tušil, že to je niečo celkom iné. Trosky zo zrážky ruskej družice s americkým satelitom určite nie sú to isté, ako pozostatky Gagarina, ktorý po nevydarenom pokuse sovietov, predbehnúť na Mesiaci Američanov, doteraz krúži nad našimi hlavami. Očakávaniu dopadu oboch vrakov alebo ich častí som teda podriadil všetok svoj nasledujúci program.
Ako prvý krok som si v pondelok vzal časovo neohraničenú dovolenku. Veď čo ak by nejaká súčiastka dopadla do Košíc v čase, keď ja budem v robote? Všetku slávu z jej objavenia by zožal niekto iný. Preto som pozorne sledoval správy na internete, kde odborníci z amerického NASA i ruského Roskosmosu analyzovali možné časy i miesta dopadu trosiek. Ako predpovedali, začali najprv dopadať na Sibír, potom smerom na východ pri Uralu a napokon na európsku časť Ruska. Hoci to nechceli naznačiť, pochopil som, že nasledovať bude stredná Európa. Čas, kedy mal mrak trosiek prechádzať nad našim územím, som na základe výpočtov odhadol na noc z utorka na stredu.
Šancu stať sa prvým Slovákom, ktorý uloví relikviu z vesmírneho telesa, som si nemienil nechať ujsť. Kvôli tomu som na balkóne zriadil malé observatórium. Žiadny prepych, iba kreslo, hrubá deka a termoska s horúcim čajom a rumom. Mojim tromfom bol poľovnícky ďalekohľad, ktorý som vlani kúpil na Blšáku. To, že bol ruský, čo som chápal ako pozitívny signál, že moja misia bude mať úspech. Len čo sa zotmelo, zababušil som sa do deky a s ďalekohľadom v ruke som mapoval oblohu. Hoci som bol laik, vedel som, že mám hľadať pohybujúci sa svietiaci bod. Kdesi som totiž čítal, že predmety sa prechodom atmosférou rozžeravia.
Prvé dve hodiny boli o ničom. Na oblohe svietili tisíce hviezd, ktoré moju orientáciu sťažovali. Podobne aj lietadlá, ktoré som zo začiatku považoval za trosky. No keď som si uvedomil, že žeravé kusy nemôžu blikať, ani tým som už nevenoval pozornosť. Po troch hodinách ma od toľkého vykrúcania hlavy k oblohe rozbolel krk. Aby som ho na chvíľu uvoľnil, ďalekohľad som zabodol do vežiaku naproti. Nič ma nezaujalo až dovtedy, kým som pohľadom nezavadil o byt nejakej mladej ženy. Chodila po ňom "hore bez" a možno aj celá, no hlbšie ako pod parapet okna som sa nedostal. Bol to skutočný zážitok. Na nádherne formovaných "trojkách" som si šiel oči vyočiť a v duchu som sa modlil, aby jej nenapadlo zatiahnuť žalúzie.
Tento fantastický vizuálny zážitok trval asi desať minút a možno by aj dlhšie a ja by som zabudol, na čo som v tej zime pôvodne liezol na balkón. No stalo sa čosi nečakané. Keď sa tá baba opäť obrátila k oknu a ja som slastne zamľaskal, mihol sa pred "očami" ďalekohľadu nejaký predmet. Kým som sa spamätal, ozvala sa rana a ja som okamžite pochopil, že čosi zletelo na zem. Je to tu! Pomyslel som si a hoci pod balkónmi nič nežiarilo, zbehol som z 5. poschodia ako ešte nikdy. Skôr, než zvuk autoalarmu zobudil susedov, stál som dole a snažil sa ten predmet lokalizovať. Nebolo to ťažké. Kus okrúhleho plechu, zabodnutý do strechy môjho blikajúceho auta, sa nedal prehliadnuť...
Nervy z toho, že úlomok družice dopadol práve na môjho forda, rýchlo pominuli. Uvedomil som si, že ak chcem, byť slávny, musím priniesť aj nejaké obete. Pár tisíc eur za novú strechu mohla byť zanedbateľná položka k zisku, ktorý mohli priniesť honoráre za exkluzívne rozhovory a povolenie odfotiť si moje auto. Navyše tým, že kus družice dopadol práve na moje auto, sa defakto stal mojim majetkom. A ten som plánoval predať Rusom či Američanom poriadne draho.
Ako prvé som z mobilu obvolal redakcie všetkých slovenských denníkov a televíznych staníc. Postupne, ako prichádzali, som im za sľúbený honorár pózoval pri aute a poskytoval rozhovory. Samozrejme, časový úsek o sledovaní prsnatej susedky som nahradil sledovaním pádu predmetu od stratosféry až po zem. Ako sa dalo čakať, objavili sa aj závistlivci, ktorí moje slová spochybňovali a nešlo im do hlavy, prečo ten kus plechu nie je vôbec obhorený a aj pri slabom svetle pouličného osvetlenia sa zdá byť ako nový. Na ich reči som však nedbal a ďalej opakovane poskytoval médiám tú svoju verziu.
Bola to však chyba, ktorá sa mi kruto vypomstila. Mojich päť minút slávy trvalo iba do chvíle, kým sa na ulici objavil sused Trnka z 8. poschodia. Nadávajúc ako pohan vytrhol okrúhly plech zo strechy auta a všetkým sucho oznámil, že je to jeho televízna parabolická anténa, ktorú vietor strhol z balkóna. Namontoval ju vraj iba pred dvoma dňami, no zjavne slabo upevnil. Vzápätí sa otočil a zmizol v bráne.
Prežiť to poníženie by som neželal nikomu. Bzukot kamier a cvakajúcich spúští fotoaparátov vystriedal hurónsky smiech a ja som sa takmer prepadol od hanby. Ani neviem ako som sa dotackal do bytu a v duchu som preklínal okamih, keď som sa rozhodol zrušiť havarijné poistenie môjho auta. Zvyšok noci som ani oka nezažmúril a myslel len na to, ako si na mojom trapase zgustnú televízie a noviny. Preto som si až do dnešného dňa nekúpil žiadny denník a nezapol telku. Vidieť ten trapas ešte raz alebo o ňom čítať, to by som vážne nerozchodil...
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
