ZNÁSILNENIE CYKLOV KRÍZU NERIEŠI, ALE PREHĹBUJE
Aj keby Fico a jeho vláda nedupotali okolo svetovej krízy ako motostrelecká divízia na slávnostnej prehliadke, na Slovensku nezostane jedno zákutie, ktoré by kríza aspoň neofúkla, či doň poriadne neudrela. Ani euro, ktoré sa ozaj ukazuje v počiatočnej fáze ako tlmič nárazu a spiatočka, nepremení krajinu na oázu pokoja.
Nastudeno či natvrdo?
Hoci my na východe sme najďalej od epicentra, najtvrdším dosahom v rámci Slovenska sa zrejme nevyhneme. Štruktúra pracovnej sily čo do kompetencií a vzdelanosti je najzraniteľnejšia. Tomu zodpovedá i podiel nízkokvalifikovaných profesií, ktoré sú najohrozenejšie. Veľa je "monokultúrnych" zón, kde celú zamestnanosť, či významnú časť, tvorí jeden zamestnávateľ. (Hoci v tomto primát východu nie je istý.) Ak ten jeden padne či začne hromadné prepúšťanie, zatrasie užším regiónom, pre ktorý to môže mať šokový priebeh. Príznaky z US Steelu či Molexu opísali už všetky spravodajstvá. Zdržiavať sa nimi je zbytočné, keďže o týždeň, mesiac či dva to môže buchnúť inde a horšie.
US Steel je však kritický bod, keďže je najväčší živiteľ východu. Desať rokov zvýhodnených podmienok, za ktorých sa zaviazal udržať zamestnanosť, mu práve končia, "matka" v Pittsburghu stratila 70 percent hodnoty v akciách (!!) a oceliarstvo čelí prognóze 10-percentného poklesu, čo je najviac po 2. svetovej vojne. Žiadna sláva pre Košice, dosť závislé na tejto firme. Ak "len" zostanú pri štvordňovom pracovnom týždni a prepustia "iba" tých 450 zamestancov, môžeme azda dúfať, že viac sa bude valcovať nastudeno, ako pristávať natvrdo. Inak ale nie je jasné, či hromadné prepúšťania, čo manažmenty dínom-dánom nahlasujú na Úrady práce, sú viac prevenciou, z ktorej pršať všade nebude, alebo tichým vánkom pred búrkou.
Ľudský rozmer
Hoci to, čo sa valí z médií ako kríza, sú najmä makroekonomické abstrakcie, ona má hlboký ľudský rozmer. Znamená existenčné ohrozenie, čo je pocit, ktorý priemerný človek - aj keď mnohí budú protestovať - nepozná. Teda zásadná zmena, pod čím je chybou si predstavovať napr. "stagnáciu mzdy", "horšie podmienky podnikania" či "ťažšie vybavovanie úverov", čo udáva jeden výskum ako dôkaz, že krízu už väčšina ľudí pocítila (len 13 percent vôbec nie). Hoci nikomu neberieme právo na depresiu, ba ani agentúre GfK právo pýtať sa, na čo len chce, bod, kde kríza zasahuje jedinca, je ozaj existenciálne ohrozenie. Teda napr. fakt prepustenia (nie strach), citeľný pokles životnej úrovne, strata bývania či iné základné vychýlenie k horšiemu z rutiny rokov či desaťročí "nekrízy".
Pričom, a to sa nesmejme, aj tie modelky, ktorým agentúry v Paríži a Miláne znižujú honoráre na polovicu, to môžu prežívať ako existenčný problém... Prahom nie je pád do absolútnej chudoby, ale radikálna zmena. Hrozba je v tom, že rýchlo sa zvyšujúca (vysoká) koncentrácia ľudí v existenčnej úzkosti či šoku, povedzme, že desaťtisíce ľudí zbavených istôt včerajška, sa rovná kultúrnej zmene v spoločnosti. O jej potenciáli, rozsahu a sile netušia sociológovia či psychológovia o nič viac, ako ekonomickí analytici o prognózach HDP, čo budú aktuálne o tri mesiace. Je tomu tak (zrejme, aj) preto, lebo európsky sociálny štát svojou falošnou politikou istôt a infantilizácie spoločnosti (o všetko sa postaráme, štát preberá zodpovednosť) potlačil v ľuďoch prirodzenú schopnosť znášať riziko ako súčasť života. Toto je faktor, ktorý robí Európu (postkomunistickú azda menej) omnoho zraniteľnejšou ako USA, kde štát nerobil ľuďom nikdy "opatrovníka".
Domino z Islandu
O tikajúcich náložiach spoločenských výbuchov si šepkali, podľa prítomných zdrojov, aj účastníci ekonomického fóra v Davose. Komentátor New York Times si šuškandu interpretoval až tak, že "to, čo sa zatiaľ dalo pokladať za hospodársku krízu, môže rýchlo prerásť v domino kríz politických, ako sa už ostatne stalo na Islande". Toto nie je od veci. Len aby nedošlo k nedorozumeniu, rýchlo si povedzme, že Thomas Friedman z NYT (síce ľavičiar, ale viac pri rozume), mal na mysli niečo celkom iné ako veľký slovenský vizionár, ktorý šíril poplašnú správu , že "pozrite sa, čo sa stalo na Islande, to isté sa môže kedykoľvek stať aj ľuďom v druhom pilieri na Slovensku"
Ani sa nepýtajte na meno proroka, lebo pocit existenčného ohrozenia zadlávi aj občana, ktorému práve zvýšili plat na trojnásobok. A to preto, lebo úlohou vlády a len vlády, teda i premiéra, je utkať takú sociálnu sieť, ktorá riziká priamo existenčné, teda osobných či rodinných tragédií, šokov a strmých pádov zredukuje na potenciálne minimum. Toto a len toto by mala byť prioritná starosť vlády a rozvetvených údov parazitnej byrokracie. Nie strašenie Islandom a takisto nie honba za strateným rastom, ktorý dlhé roky cválal v takom galope, že určitá pauza mu nielen neuškodí, ale možno by aj prospela. Isteže, vieme, že "tranzitívnej" ekonomike, akou je slovenská, hrozí v kríze prudší pokles HDP ako napr. nemeckej či inej (nominálne žije nádej, že pod priemer únie nepôjdeme), čo môže byť šokom samo osebe. Viď katastrofálne prepady pobaltských štátov. Ale to sa prežije.
Katedrála plytvania
Zdroje, ktoré dostal Počiatek za domácu úlohu naškrabať napr. z veľmi pochybných úspor na štátnej správe, by preto nemali ísť do udržiavania umelej zamestnanosti, či na nezmyselnú podporu spotreby, čo je naprosto hlúpe určenie, vzhľadom na podstatu slovenskej krízy, ktorou je zrútenie dopytu na zahraničných trhoch. O účelnosti opatrení typu "príspevok na vytvorenie pracovného miesta" či investície do "sociálnych podnikov" (viď Korzár, 4.9. - Synovia a dcéry Smeru) pochybujú aj takpovediac priatelia aktívnej roly vlády.
Od opozície až po obec expertnú, a citovať by sa dalo do bludu. V situácii, keď nikto nepovie, koľko tisícok (či desiatok tisíc) ľudí bude testovať samé dno, nemôže byť vyššia priorita štátu než sústrediť prostriedky a vytvoriť logistiku na sociálnu ochranu. Štát nie je od toho, aby dotoval hypotéky, ale aby nepripustil, že človek, ktorému prerastie splácanie cez hlavu, nemal tú hlavu kde zložiť. Napriek hrozbe, že kríza výrazne preskupí urgentné ciele sociálnej politiky, Fico prisahá, že dodrží všetky vianočné príspevky a iné symbolické almužny, čo poputujú na adresy, ktoré môžu byť na pomoc štátu odkázané podstatne menej.
Zrada, ktorú kríza ohlasuje, sa skrýva v tom, že vlády - nielen slovenská - ju zneužíjú na presadenie (megalomanských) projektov, ktoré by inak mali šancu malú alebo žiadnu. Čítankový príklad je nielen Obamov gigantický balíček v USA, ale v miniatúrnej forme aj slovenské PPP projekty. V stresovej atmosfére, ktorá sa okolo krízy umelo vytvára, to bude katedrála plytvania, kde zareve aj elementárna transparentnosť.
Perpetuum nie je
Nič sa zatiaľ nedeje, kríza v zmysle existenciálnom na Slovensku zatiaľ nie je. Verme, že ani nepríde, do tuhého by začalo ísť zrejme niekde na "ground zero", teda rast nula a menej. (Analytici najnovšie hlásia priemerný odhad 1,4. Národná banka, EK a MF sú z povinnosti optimistickejšie.) To, čo sa deje a čo ako krízu väčšina vníma, je psychóza z vytriezvenia, že perpetuum mobile neexistuje, že ľudská prirodzenosť ani štát nie sú prispôsobené na to, aby konzumovali každý rok o sedem percent viac ako vlani.
Rast ako taký, zvyšovanie spotreby sú nevyhnutné, lebo udržiavajú spoločnosť v rovnováhe. Ak sa rásť prestane, objavujú sa napätia a hrozí násilie. Rast je podstata kapitalizmu. Takisto podnikanie a spotreba na úver. Svetová kríza, ktorá, samozrejme, ešte zďaleka neprekonala tú z tridsiatych rokov, ako sa domnieva premiér, však ukazuje, čo hovoríme stále: Mechanizmus zadlžovania je udržateľný len dovtedy, kým nepraskne dôvera v schopnosť splácať úvery. Teraz bubliny praskli, je čas na nastolenie rovnováhy. Preto sa v dobrých časoch nesmie rozhadzovať, ale musí šetriť, aby bolo z čoho platiť sociálne náklady ekonomického spomalenia. To sa zanedbalo všade a problém nielen na Slovensku je, že namiesto pokory a uznania chýb sa politici rozhodli ekonomický cyklus znásilniť. Výsledky zabolia viac ako sama kríza.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
