Prehru so Švajčiarmi pocíti na účte

po večeri s klubovým spoluhráčom

Bol druhý Slovák, po legendárnom "čiernom jastrabovi" Stanovi Mikitovi, ktorý dvíhal nad hlavu jednu z najposvätnejších trofejí sveta - Stanley Cup. Napriek tomu to vo farbách slovenskej hokejovej reprezentácie nikdy nemal ružové. Košičan Jiří Bicek bol na majstrovstvách sveta iba raz vo svojej kariére, pred dvanástimi rokmi vo Fínsku. Zdá sa však, že v tejto sezóne dostal do rúk konečne dobré karty. Aj keď hrá "iba" v mužstve, ktoré sa vo Švajčiarsku trasie o ligovú existenciu, v národiaku má od Jána Filca zelenú.

"Veru, už to ani nie je pravda. Na svoje prvé, a zatiaľ jediné majstrovstvá sveta v živote si už ani veľmi nespomínam. Veď som mal len osemnásť rokov. Trénermi boli vtedy Jozef Golonka a Vinco Lukáč, a pre mňa to bola prvá veľká skúsenosť," začali sme rozhovor s košickým odchovancom po telefónnej linke, dve hodiny pred tréningom na staručkom zimnom štadióne v Bieli.

To, že mu reprezentačný tréner dáva príležitosť prakticky počas celej sezóny, čosi naznačuje. Že by mohol byť aj vo finále výberovej súťaže na majstrovstvá sveta. "Ťažko povedať, či sa mi podarí, aby som zostal v konečnej nominácii na svetový šampionát, ale určite by som tam chcel byť. Po majstrovstvách sveta vo Fínsku som nastúpil za národné mužstvo už iba raz, počas zámorského ´lockoutu´, keď sme s Košicami vypadli v play off so Zvolenom. Dostal som pozvánku do jedného reprezentačného kempu, po ktorom sme hrali tuším s Nórmi."

Hrdý pocit, opäť si obliecť dres s dvojkrížom na prsiach, zažil až koncom minulého roka. "Vo Fínsku ma zastihol telefonát od pána Filca, pýtal sa ma, či mám záujem reprezentovať, že by ma chcel pozvať na zraz národného mužstva. Bolo to na zápasy proti Švajčiarom v Poprade a v Košiciach. Povedal som - samozrejme. Cítil som sa v pohode, a mal som veľkú chuť ukázať sa na ľade v drese slovenskej reprezentácie..."

Minulý rok sa vrátil tam, kde sa učil strieľať góly, do rodných Košíc. Ale iba na skok, lebo stále ho lákalo zahraničie. "Keďže všade som mal šesťmesačné zmluvy, dohodol som sa s Košicami na mesiaci a pol. Takže, nebolo to tak, že by som tu nechcel hrať, boli sme vopred dohodnutí, že po tomto období opäť pôjdem von, chcel som si totiž vyskúšať aj iné zahraničné ligy."

Okoštoval čosi z fínskej, v tíme Jyväskylä, ale keď bossovia klubu usúdili, že ich pôsobenie slovenského legionára vyjde trochu draho, ponúkli mu výpoveď. Voľky-nevoľky, musel si hľadať nové angažmá. Podpísal ho koncom minulého roka so švajčiarskym Bielom. Aj keď, úprimne povedané, je to mančaft "nic moc". Červeno-žltí sú totiž od začiatku sezóny iba na chvoste 12-člennej "National League", a ich fanúšikovia sa trasú, že ich hlavy zotne Damoklov meč, a budú opäť druholigoví. "S bojom o záchranu už mám jednu skúsenosť, keď som pôsobil vo švédskom Leksande. Ocitli sme sa v šesťčlennej baráži, po ktorej zostali v najvyššej súťaži iba prví dvaja. Nám sa to však nepodarilo."

Niekdajší "diabol" z New Jersey vie, že baráži o záchranu sa s Bielom nevyhne. Ale nevidí to tragicky. "Najskôr bude hrať deviaty s dvanástym a desiaty s jedenástym na štyri víťazstvá. Porazení z týchto duelov budú hrať ďalšiu sériu opäť na štyri víťazné zápasy, a ten, kto prehrá, stretne sa s najlepším druholigistom o miesto v najvyššej súťaži. Je to trošku komplikované, ale všetci tu veria, že EHC nebude tým mužstvom, ktoré z ligy vypadne. Aj keď každý vedel, že to bude pre nováčika elitnej švajčiarskej súťaže, ktorý sa tam vrátil po pätnástich rokoch, veľmi ťažké. Lebo väčšina z tých chlapcov v prvej lige ešte nehrala. A rozdiel medzi prvou šestkou a tými ostatnými je výrazný. Panuje tu však veľká hokejová eufória, veď vidieť hrať také mužstvá ako Bern, Kloten, Zürich či Davos, je pre tunajších fanúšikov veľký zážitok. Štadión máme stále prakticky plný, len škoda, že sa nám nedarí vyhrávať."

Aj preto bolo nedávne víťazstvo nad susedným Bernom oslavované ako keby Biel získal majstrovský titul. "Bola to veľká sláva, veď sme porazili nášho najväčšieho rivala. Z Bielu je to do Bernu po diaľnici iba tridsať minút. Vyhrať nad takým súperom ako je Bern sa nám môže podariť raz v sezóne, ale každý vie, že na prvých šesť či sedem mužstiev tabuľky v podstate nemáme. Preto už vieme, že v play off o záchranu sa môžeme chystať na niekoho z trojice Zug, Rapperswille či Ambri-Piotta. A to sú také náladové mužstvá. Hrajú tak, ako sa vyspia. Keď je dobrý deň, tak vedia potrápiť každého. Aj preto si myslím, že v play off máme celkom dobré šance na záchranu."

Mužstvo chce priviesť do bezpečia prvoligového prístavu dánsky "headcoach" Heinz Ehlers. "Pre mňa je to celkom neznámy tréner, takže zatiaľ mi je ešte ťažko posúdiť, aké má kvality. No myslím si, že pri našom mužstve, kde majú chlapci len minimálne ligové skúsenosti, by mohol stáť na striedačke hocikto. Uvidíme, ako zvládne baráž."

Kluby "National League" môžu mať teoreticky súpisku poskladanú zo samých cudzincov, ale na zápas môžu nastúpiť iba štyria. V Bieli sa striktne držia tejto kvóty. "Aj preto jeden legionár musel kvôli mne odísť. Bol to jeden Kanaďan, ktorého som trochu poznal, lebo sem-tam som proti nemu hrával. Ten však o ich zámere, že chcú za zahraničného hráča iného cudzinca, vedel vopred, takže bol pripravený na to, že musí odísť. Oni totiž nechcú kupovať viac zahraničných hráčov, aby niektorý z nich nemusel počas zápasu sedieť."

Momentálne má EHC Biel v kádri štyroch legionárov, a každý z nich sa môže pochváliť skúsenosťami z NHL. "Či už je to Američan Sean Hill, ktorý pôsobil v Minnesote a Caroline, Kanaďan Rico Fata, bývalý útočník New York Rangers a Pittsburghu, alebo Frank Banham, ktorý hrával za Anaheim. Náš mančaft je profesionálny, ale pár chlapcov chodí do roboty. Najskôr preto, aby nejako vyplnili deň. Robia väčšinou pre klub, v kancelárii, s tým, že už myslia na budúcnosť, keď s kariérou skončia."

Jirko si v Bieli vypýtal svoju 34-ku, teda číslo, aké nosí na chrbte najradšej. "To číslo som mal v Košiciach i v Leksande. Je pre mňa šťastné, ale nechcem o tom hovoriť. Jednoducho, je to súhra čísel, ktoré sú pre mňa dôležité."

Zimný štadión, na ktorom momentálne hráva, je už tak trochu deduško. Každý divák vie, že sa musí poriadne obliecť, aby prežil tri hokejové tretiny bez ujmy na zdraví. "To je pravda. Je to starý, betónový štadión, na ktorom je príšerná zima. Má asi sedemtisícovú kapacitu, súdim tak podľa toho, že naše návštevy sa okolo tej cifry pohybujú, a to je takmer vždy plno. Väčšina miest je na státie, ale našim fanúšikom to vôbec nevadí. Vedia vytvoriť perfektnú atmosféru, počas celého zápasu spievajú, skôr mi to pripomína futbalovú ako hokejovú kulisu."

Aj tú kulisu zhruba 60-tisícového Bielu si slovenský hokejista nevie vynachváliť. "V jeho okolí sú tri veľké jazerá, aj veľké vinice. Je to taký vinársky kraj." Vybral si vraj dobre, lebo na vínko je odborník. "No, že by som bol odborník, to sa nedá povedať, ale vínko mám rád. Keď si dám červené či biele, dobre vychladené, pri obede, viem si ho vychutnať." Útulné mestečko, keďže je tam ešte iba niekoľko týždňov, zatiaľ iba spoznáva. "Bol som sa už po ňom poprechádzať, aj okolo jazera, ale krajina bude určite krajšia, keď pominie zima. Rád by som si však skočil zalyžovať do blízkych Álp, ktoré sú asi dve hodiny cesty od Bielu. Momentálne však na to nie je čas. Lyžujem veľmi rád, a verím, že sa mi podarí na nejakú lyžovačku dostať, a aj keď máme v zmluve, že takýto druh športu, pre nebezpečenstvo zranenia, nebudeme vykonávať, dá sa tomu vyhnúť, človeka predsa nesledujú." Lyžovať chodil vo Švédsku i Fínsku, tak by v tom vraj čert bol, keby sa na svah nedostal aj vo Švajčiarsku, dokonalom lyžiarskom raji.

K dobrému vínku patrí aj vychýrený švajčiarsky syr, a Jirko vraj patrí k ozajstným labužníkom. "Veľmi mi chutí napríklad to ich ´chees fondue´, tri druhy syra v kotlíku, so šampanským, vínom a smotanou. Močíte si do toho chlieb a je to paráda. Chodím naň do reštaurácie, lebo sám by som si na jeho prípravu netrúfol. Ostatne, hovorí sa, že ani Švajčiar nedokáže urobiť fondue také, aké má byť. Sem-tam si však zvyknem niečo aj sám doma uvariť, napríklad kurča s ryžou a zeleninou, špagety. Mám chuť aj na bryndzové halušky, ale tie sú na mňa príliš komplikované."

V kabíne sa v pohode dohovorí po anglicky, ale v uliciach svojho prechodného domova je s angličtinou stratený. "Prakticky v žiadnom ich meste sa po anglicky nedohovoríte, im sa tak, jednoducho, nechce rozprávať. A musím úprimne priznať, že francúzština, taliančina, ba ani nemčina, teda jazyky, s ktorými sa vo Švajčiarsku hovorí, nie sú mojou silnou stránkou. Na nejaké nemecké slovíčka by som si azda zo svojich školských liet aj spomenul, ale čo z toho, keď po nemecky hovoriacemu Švajčiarovi ani sami Nemci nerozumejú..."

Preto si radšej ani noviny nekúpi. "Aj tak tam nie je čo čítať, keď prehráme," smeje sa jeden z kvarteta bielských legionárov. "Novinári síce do nášho mančaftu veľmi nerýpu, pretože vedia, ako to s nami je, ale zato na legionároch si všade zgustnú. Majú lepšie platy, tak musia za ne aj lepšie hrať. Vždy sa to v novinách hodnotí podľa cudzincov. V našom mužstve mali dnes bilanciu 2+1, v tom druhom iba 1+1, preto naše mužstvo vyhralo..."

Nedávno, proti švajčiarskej reprezentácii, hral Jiří Bicek vlastne doma. So svojím klubovým spoluhráčom z Bielu Peterom uzavreli dohodu, že ten, ktorého mančaft prehrá, pozve toho druhého na obed alebo večeru. Slováci dvakrát prehrali, ale našťastie, dohoda bola iba jednorázová. "Ešte ma to len čaká. Pravda, Emanuela by som mohol pozvať aj do McDonaldu, aby ma to vyšlo lacnejšie, ale som grand, nechal som to na ňom, ktorú reštauráciu si vyberie."

Bohuš MATIA

Autor: Uniesol syna?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári