Za "zradu" Alaha kvôli Ježišovi ich mohli doma kedykoľvek popraviť

O utečencoch, ktorí získali azyl na Slovensku, sa verejnosť nedozvedá veľa. Mnoho z nich má totiž otrasné zážitky a chce na nich v pokoji zabudnúť. Iní mlčia zo strachu, že by to obmedzilo pre nich doposiaľ nepoznanú slobodu, ktorú u nás získali. Začať nový život na Slovensku sa pokúšajú najmä utečenci z Afriky, moslimských krajín, či Ukrajiny. Väčšina z nich bola nútená opustiť rodnú krajinu kvôli vojnovým konfliktom, vierovyznaniu alebo veľmi zlej sociálnej situácii. 18-ročný Reza opustil s rodičmi Irán v roku 2003. Prečo, ako sa dostal na Slovensko a prečo našiel svoj nový domov práve v Košiciach, sa nám pokúsil aspoň z časti objasniť.

Reza, celým menom Reza Hadž Qolami Sičani pochádza z mesta Esfahán, ktoré je druhým najväčším mestom Iránu. Žil v spoločnej domácnosti s bratom, sestrou a rodičmi. Ich problémy pramenili z toho, že sú kresťania. "Pochádzam z oblasti veľkej asi ako košické Sídlisko KVP, kde žijú Arméni. Tí sú kresťania. Ku kresťanskej viere sa takto dostal aj môj starý otec, otec a napokon aj ja a súrodenci," hovorí Reza.

Irán je moslimská krajina. V čele štátu sú moslimskí predstavitelia a zákon štátu je prakticky totožný so zákonmi islamu. "Jedným z hlavných zákonov islamu je to, že ak niekto konvertuje na inú vieru, čaká ho trest smrti. Museli sme teda byť opatrní, no aj napriek tomu sa o našej viere dozvedelo okolie." Riziko ostať v Iráne bolo teda obrovské. Kedykoľvek po nich mohla prísť polícia. "Niekedy sa koná súd, po ktorom v podobných prípadoch ako našom nasleduje trest smrti. Inokedy vykonávajú popravu aj bez súdu. Ako keď dá policajt zlému vodičovi na mieste pokutu, nám hrozilo, že niekto príde a na mieste nás popraví..."

Väčšina ich iránskych známych, ktorí boli ako oni iného vierovyznania ako islamského, z Iránu potajomky utekala. Tí, ktorí tam ostali, museli svoju vieru tajiť. "O nás už vedeli, nemali sme teda na výber. Manžel mojej sestry získal kontakt na partiu, ktorá prevádzala ľudí do Európy." Laicky povedané šlo o prevádzačov, ktorí sa prepravovaním osôb z moslimských krajín živia. Samozrejme ide o nelegálne aktivity.

Na cestu do Európy sa Reza vydal len s rodičmi. Sestra s manželom a jeho brat ostali v Iráne. Prevádzačom zaplatili nemalú čiastku. "Platili sme 15 000 amerických dolárov za osobu. Bolo to zvláštne. Ľudí, ktorým sme peniaze poslali, sme nikdy nevideli." Na prevádzačov sa museli obrátiť kvôli tomu, že z krajiny cestovali potajomky. Predtým už do Európy cestovali, no oficiálne s povolením štátu. Potom, čo odhalili ich vierovyznanie, by však šlo o veľký risk a kvôli podozreniu z toho, že chcú z krajiny utiecť, by ich mohli odsúdiť.

Na cestu do Európy sa Rezovi spomína ťažko. "Nebáli sme sa ani tak toho, že by nás niekde zastavila hraničná polícia, ako ľudí, ktorí nás prevádzali. Nepoznali sme ich, prišli za nami v maskáčoch a kuklách, vôbec s nami nekomunikovali." Nikdy im ani neoznámili, kde sa nachádzajú. Reza dodnes nevie popísať presnú trasu, po ktorej cestovali. "Šli sme aj loďou a autami. Stále sme niekde zastali, no museli sme sa skrývať. Takto sme strávili rok a pol. Bolo to veľmi ťažké. Nevedeli sme, či tým ľuďom môžeme dôverovať ani to kadiaľ cestujeme.."

Dnes však z toho mála, čo videl, usudzuje, že ich prepravili cez Turecko a Ukrajinu. Na Slovensko sa dostali v roku 2004. Netušili však, kde sú. Prevádzači im jednoducho povedali, že majú vystúpiť a kráčať určitým smerom s tým, že sa nemajú zastavovať. "Najväčší strach sme mali z toho, že sme nevedeli, kde sme. Báli sme sa toho, že sa v tejto krajine nachádza iránska ambasáda. V takomto prípade by nám hrozilo, že nás vyhostia späť do Iránu, čo by bol náš koniec."

Dnes už Reza vie, že ich vysadili na slovensko - ukrajinských hraniciach. Pešo kráčali smerom na Michalovce zhruba 18 hodín. "Bolo to strašné. Okrem neistoty a strachu sme boli aj veľmi hladní. Už štyri dni sme nejedli, preto sme začali stopovať autá. Žiadne nám nezastavilo, no zrejme vodič niektorého z nich zavolal políciu. Tá nás chytila v Humennom." Hoci sa spočiatku zľakli, bolo to pre nich vykúpenie. "Mali sme obrovské šťastie, natrafili sme na dobrých ľudí. Mame prišlo zle a odpadla. Má totiž problémy so srdcom. Policajný šéf okamžite prikázal, nech ju odvezú do nemocnice. Okrem toho nám dal 500 korún z vlastnej peňaženky. Bola nedeľa a jeden z policajtov nám priniesol z domu polievku a chlieb. Z toho, čo som počul od ostatných ľudí v utečeneckom tábore, takto nezaobchádzajú s každým."

Ich prvé kroky z policajnej stanice viedli do špeciálneho uzavretého tábora v Opatovskej Novej Vsi. "Podľa zákona sme tam museli stráviť jeden mesiac. Šlo o tábor, v ktorom sme boli izolovaní v karanténe. Robí sa to kvôli tomu, aby cudzinci napríklad nepreniesli na miestne obyvateľstvo nejakú chorobu alebo podobne." Po mesiaci ich premiestnili do otvoreného utečeneckého tábora v Gabčíkove. Tam už dochádza k prvým kontaktom s vonkajším prostredím a rozhoduje sa o pridelení azylu. "Bolo to zvláštne. Máme odtiaľ aj nepríjemné zážitky. Bolo tam totiž aj niekoľko moslimov, ktorí sa zrejme dozvedeli o tom, prečo sme z Iránu utiekli. Našťastie, našej žiadosti o azyl vyhovel súd celkom rýchlo. Trvalo to menej ako tri mesiace."

Po pridelení azylu ich premiestnili do špeciálneho centra pre utečencov vo Zvolene. Tam strávili šesť mesiacov, počas ktorých im pracovníci centra ponúkali možnosť navštevovať jazykový kurz. "Oboznámili nás so základmi tunajších pomerov a objasnili aj základy miestnych zákonov." Po šiestich mesiacoch im štát ponúkol byt v rôznych mestách. "Vybrali sme si Košice. Možno zo smiešneho dôvodu, no preto, že Košice ide o druhé najväčšie slovenské mesto. Aj Esfahán bol druhým najväčším mestom v Iráne," hovorí Reza s úsmevom.

Kto niekedy počul, ako znie iránsky jazyk, určite uzná, že so slovenčinou nemá nič spoločné. Je preto zvláštne, že po štyroch rokoch rozpráva Reza takmer dokonalou slovenčinou. "Už predtým som poznal angličtinu a ruštinu. Spočiatku som teda komunikoval v týchto jazykoch a pomáhal tak aj rodičom. Postupom času sa na mňa ´nalepila´ aj slovenčina. Svoje spravil aj jazykový kurz, no drvivú väčšinu som sa naučil zo života a od kamarátov."

Začiatky nového života na Slovensku boli ťažké. Mladý človek je totiž zvyknutý na aktívny spoločenský život. "Odrazu som bol úplne odrezaný od sveta. Nemal som sa s kým stretnúť, porozprávať. Prvých šesť mesiacov som prakticky nevyšiel z bytu. Bola to pre mňa veľká rana." Zlom nastal potom, čo Rezu známi z utečeneckej rady priviedli k evanjelickému zboru. Začal do neho pravidelne chodiť, čo mu pomohlo nielen po duševnej stránke. Spoznal nových ľudí, ktorí sa stali jeho kamarátmi. "Pracovníci utečeneckej rady mi pomohli aj s hľadaním zamestnania. Vybavili mi niekoľko dočasných prác ako murárskeho pomocníka. Potom však vznikali problémy s tým, že mi za prácu nechceli zaplatiť toľko, koľko mali a podobne."

Z utečeneckej rady mu následne ponúkli možnosť odborného kurzu. Reza si vybral zváračstvo, lebo počul o tom, že zváračom sa darí. Ponúk na prácu síce bolo pomenej, čo ho trochu sklamalo, no aj tak je spokojný s tým, že dostal túto možnosť. Odvtedy pracuje na rôznych jednorazových prácach. "Nájsť si stálu prácu je pre utečenca veľmi ťažké. Nemáme totiž občiansky preukaz, len azylovú kartu. Keď ju zamestnávateľ zbadá, väčšinou vycúva. S kamarátom sme sa až tragikomicky zabávali na tom, že na pohovory ani nemusíme chodiť. Stále sme totiž vedeli, čo nám povedia - Ozveme sa o týždeň..."

Reza sa už dokázal stotožniť aj so slovenskou mentalitou. "Kultúrny rozdiel je neopísateľný. Nemalo by význam hovoriť, čo je v Iráne odlišné oproti Slovensku. Irán je moslimská krajina a všetko sa tam riadi náboženstvom. Slováci na mňa pôsobia milo. Nájdu sa dobrí aj zlí, no väčšina na mňa pôsobí pozitívne." Trápia ho však predsudky miestnych ľudí. "Všímal som si to najmä v prvom období nášho pobytu na Slovensku. Keď som napríklad chodil po obchode, ľudia na mňa zazerali. Často si ma mýlili s Rómami a báli sa ma, že by som mohol kradnúť alebo podobne." Niekedy schválne rozprával iránsky, aby dal najavo, že je cudzinec.

"Aj dnes na mňa niekedy ľudia zazerajú, no už si to tak nepripúšťam a je mi to jedno. Trápi ma to však kvôli rodičom, oni to vnímajú stále veľmi citlivo." S neonacistami ani inými extrémistami problém nikdy nemal. "Stalo sa, že si odo mňa partia ´skínov´ pýtala oheň. Bál som sa, no nedal som to najavo. Niekedy som sa im aj prihovoril a nič sa nestalo. S jedným z nich som sa zhováral napríklad vo vlaku. Zazeral na mňa, tak som sa ho opýtal, s čím má problém. Keď sa dozvedel, že som cudzinec, ospravedlnil sa mi." Pred dvomi rokmi Reza spoznal v evanjelickom zbore dievča, ktoré bolo rovnako silne veriace ako on. Po roku sa vzali a dnes sú veľmi šťastní. "Zmenilo mi to plány. Uvažoval som totiž, že by som za prácou vycestoval niekam ďalej. S manželkou nás však spojila viera a naše manželstvo nás veľmi napĺňa."

Rezov najväčším problémom je v súčasnosti to, že nemá občiansky preukaz. "Už som si podal žiadosť o vydanie, no zamietli mi ju. Bez neho je to ťažké. Nemôžem študovať ani cestovať a nájsť prácu len s azylovou kartou je tiež veľmi ťažké." Ešte viac to ubližuje rodičom. On sa ako mladý človek aspoň ako tak zaradil do bežnej spoločnosti, no rodičia sú doslova odrezaní od sveta. "Veľmi ma to trápi. Jazyk neovládajú. Sociálna pomoc štátu je slabá a chýba tu aj podpora ich spoločenského života. Inde vo svete sa pre podobných ľudí konajú rôzne podujatia. Moji rodičia, žiaľ, len sedia doma. Veľmi ich to trápi, chýba im spoločnosť. Chcel som ich poslať za tetou do Anglicka, no bez občianskeho preukazu nemôžu cestovať."

Prvé dva roky Reza i jeho rodičia kontaktovať zvyšok rodiny a priateľov v Iráne báli. Tí teda nevedeli, kde sa vôbec nachádzajú. Najťažšie to znášal Rezov brat Siavaš. "Sestra má v Iráne manžela, ale brat ostal po našom odchode sám. Päť rokov žil prakticky ako bezdomovec. Pred rokom sa nám ho našťastie podarilo dostať k nám do Košíc."

To, že z Iránu odišiel, Reza neľutuje. "Keď rozprávam o Iráne, srdce mi búcha rýchlejšie a mám ho rád. No nemal som na výber. Prišiel by som tam o hlavu. Na Slovensku je sloboda, ktorú som nikdy nepoznal. Spočiatku ma fascinovalo, ako tu dokážu žiť rôzne náboženstvá bez problémov a pokope. Páčia sa mi však aj maličkosti. Napríklad to, že môžem nosiť krátke nohavice. Islam to totiž zakazuje."

Domovina a priatelia z Iránu mu, samozrejme, chýbajú. Snaží sa však na to nemyslieť. "Prežil som tam celú mladosť. Chýba mi miesto kde som vyrastal aj priatelia. Zažil som tam však aj kopu nepríjemných zážitkov, ktoré nechcem rozoberať. Táto fáza je jednoducho za mnou. Irán ostane navždy mojou domovinou. No teraz žijem na Slovensku a budem sa snažiť spraviť všetko preto, aby sa mi tu žilo dobre," vraví 24-ročný Reza Hadž Qolami Sičani.

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári