V rokoch 1848 a 1849 sa pri Košiciach odohrali dve bitky, ktorá však chod dejín veľmi neovplyvnili
Jedni bojovali za cisára, druhí za kráľa, no osoba panovníka monarchie bola tá istá
V rokoch meruôsmych sa pri Košiciach odohrali dve bitky, ktoré však nemali podstatný vplyv na sled udalostí v tomto období. Proti sebe stáli dobre vycvičení cisárski vojaci jednookého generála Franza Schlicka a na druhej strane neskúsení domobranci i vojaci pod vedením Sándora Pulszkyho v prvej bitke, v druhej zas Lázára Mészárosa. Prvá sa odohrala 11. decembra 1848 pri Budimíre, druhá pri Barci 4. januára 1849.
V prvej bitke stáli proti sebe naoko vyrovnané sily. Asi 8 000 cisárskych vojakov so 14 delami, na druhej strane taký istý počet vojakov a 15 diel. Cisárski stratili 147 mŕtvych a ranených, uhorské revolučné vojská 230 až 500 mŕtvych i ranených a 250 ich padlo do zajatia. V druhej mali revolučné vojská presilu. Bolo ich 12 000 a mali 28 diel, Schlick mal predošlý počet vojakov a diel. Revolučné vojská stratili 300 mŕtvych, 523 z nich padlo do zajatia. Cisárski stratili troch mužov a 22 ranených. Obe bitky revolučné vojská prehrali.
Po uvedení základných údajov si stručne pripomeňme obe bitky, o ktorých bolo napísaných aj viac memoárov. Snáď najpodrobnejšie o oboch bitkách písal Ferenc Karsa (jeho pamäti vyšli až v roku 1993) a o druhej sa taktiež veľmi kriticky vyjadril vo svojom diári spisovateľ Mór Jókai, niekdajší náš poslanec v Uhorskom sneme (jeho pamäte vyšli v roku 1980).
Úvodom spomeňme, že v roku 1848 celá Európa sa viezla na revolučnej vlne. Zaradom vypukli revolúcie, ktorá však čoskoro boli potlačené. V Uhorsku sa podarilo vybudovať regulárnu armádu a tak táto revolúcia vydržala poldruha roka a Habsburgovci si museli prizvať cárske vojská, aby revolúciu a boj za slobodu likvidovali. Uhorsko sa totiž čiastočne chcelo osamostatniť. To panovník spočiatku rešpektoval a vymenoval uhorskú vládu, v zápätí však urobil všetko preto, aby ju likvidoval. Víťazstvo revolúcie teda znamenalo vládu, ktorá bola nútená vojensky svoju právomoc brániť v súlade s uhorskou ústavou. A tak sa stala veľmi zaujímavá vec. Na jednej strane stáli vojaci, ktorí bojovali za cisára, na druhej za kráľa, avšak osoba panovníka bola tá istá, veď v rakúskej časti Monarchie vládol cisár, v uhorskej kráľ.
Na potlačenie revolúcie teda cisár poslal najskôr svoje vojsko. Generál Schlick sídlil v Krakove. Tak cez Zborov, Bardejov a Prešov prichádzal ku Košiciam. V našom meste však nebolo vtedy vycvičených vojakov, lebo legendárni košickí domobranci s červeným čiapkami už bojovali na južných hraniciach. Nehovoriac o tom, že namiesto zbraní väčšina bola vyzbrojená vyrovnanými kosami. Pulszky teda musel vystačiť s neskúsenými ľuďmi, ktorých mal k dispozícii. Sám Karsa píše, že ani on nemal potrebné vojenské skúsenosti a ako všetci, sa choval neprimerane.
Schlick postupoval obozretne od severu. Jedna jednotka mala za cieľ obsadiť most na Hornáde a pritom sa mala dostať do boku uhorského zboru. Po ceste pochodovala iná cisárska jednotka, ktorá okolo desiatej došla do Budimíra. Ako došli na južný okraj dediny, uhorské delostrelectvo začalo na nich páliť. Za tejto situácie došli hlavné Schlickove sily do Budimíra. Ten sa rozhodol, že zaútočí smerom na uhorské delá, ktoré stáli na pravom krídle. Útok sa rozvinul, Pulszky registroval zámer protivníka a tak delá dal odviezť. Lenže tento taktický manéver vojaci nepochopili a začali ustupovať. V lese narazili na zálohy, ktoré na nich chceli zaútočiť, lebo ich považovali za nepriateľov. Avšak nedošlo k tragédii len nastalo chaotické ustupovanie, ba útek z bojiska.
Kto mal veľké brucho a nevedel dosť týchle utekať, mal smolu. Cisárski totiž zaútočili týmto smerom s čerstvými silami. Na to uhorské vojská začali ustupovať smerom cez košický most. Pulszky obranou mosta poveril kopijníckeho podplukovníka Wladislawa Tchorznickiho, ktorí velil 180 Poliakom. Bol poľským veteránom napoleónskych bitiek. Bolo to šťastné riešenie, nakoľko to boli samí ostrieľaní chlapi a im bolo možné ďakovať, že ustupovanie revolučných síl sa nezmenilo na bezhlavé utekanie. Schlick obsadiac výšinu nad Košicami, zaútočil delami na Poliakov. Tí potom usporiadane ustúpili smerom na Barcu. Vtedy si všimli, že od Krásnej cvála cisárska jazdecká jednotka, ktorá predtým zajala 150 domobrancov. Cieľ Poliakov bol jasný. Buď ich chcú prinútiť, aby sa vzdali, alebo ich chcú rozprášiť. Poliaci pri krčme zaujali obranné postavenia a jazdcov privítali nečakanou streľbou. Veliteľ jednotky ľahkého jazdectva major Horatius Concorregio padol, major Anton Scudier a nadporučík Berg stratili svoje kone. Poliaci šikovne využijúc vzniknutú trmu-vrmu, pekne ustupovali ďalej. Cisárski zrejme stratili chuť ďalej bojovať. Concorregiov hrob nájdete na Rozálii.
Schlick na čele svojich vojsk osadil Košice popoludní okolo 17 hodiny. Na veži Dómu už vtedy viala biela zástava. Uhorské jednotky sa utiahli do Miškovca, kde na ich čelo bol vymenovaný minister národnej obrany generál Lázár Mészáros. V nasledujúcich dňoch obe strany podnikali len veľmi opatrné vojenské manévre. Mészáros na čele svojho zboru 4. januára ráno o ôsmej zaútočil na Košice. Schlick sa dozvedel o tejto operácii až naobed a ihneď zaujal pozíciu na južnom okraji mesta. Spočiatku útok sa sľubne rozvíjal. Jedna jednotka cisárske pravé krídlo zatlačila smerom k mestu, ale iná cisárska jednotka na nich zaútočila od zadu a rozprášila ich. Pravé krídlo spanikárilo. Desať diel ponechali osudu pri Myslavskom potoku. Na to aj pechota Pulszkyho brigády utiekla z boja. Dessewffyho brigáda sa síce chrabro zapojila do boja, začala útočiť na delostrelecké postavenie protivníka, ale vidiac Pulszkyho vojakov utekať, aj oni spanikárili. Nastal všeobecný ústup. Ako Jókai píše, veliteľ si darmo sadol na zem, že tu už sa nemajú čoho báť, pretože pre cisárske delá je toto hluché miesto. Povzbudzoval ich, vyhrážal sa im, plakal a prosíkal, všetko daromne. Disciplína sa nedala obnoviť. Veliteľ sa vracajúc, pri jednej priekope cintorína naďabil na 32 dôstojníkov, ktorí nepovažovali za vhodné, aby boj sledovali. Za takýchto okolností samozrejme nebolo možné zvíťaziť. Schlick Šibenú horu (dnešné Železníky) prekrstil na Victoriu (latinsky víťazstvo), ale tento názov sa dlho nepoužíval.
Dve košické bitky sa teda skončili neslávne pre Uhorsko, ale ani cisárske vojská takticky nevedeli svoje víťazstvo využiť. Vlastnými silami nevedeli potlačiť "revoltu". Nakoniec v Krakove mladý cisár František Jozef druhý musel pobozkať ruku cárovi Mikulášovi I., aby mu blahosklonne pomohol Uhorsko poraziť.
Mesto Košice na začiatku prelomového roku 1919 zažilo nepokoje, demonštrácie i streľbu do ľudí
Kuriča najprv dopichali bajonetmi, potom ho piati vojaci zastrelili
Košice začali v roku 1919 písať novú kapitolu svojich dejín. Mesto sa začalo začleňovať do novovzniknutej Československej republiky. Nový stav bol medzinárodne uznaný až 4. júna 1920.
Bolo to teda hektické obdobie plné nejasností a improvizácie. Obyvateľstvo sa po 1. januári 1919 ukľudnilo, nakoľko verejný poriadok bol zabezpečený. Okupáciu Košíc považovalo za dočasnú. Hŕstka Slovákov založila Slovenský politický klub. Za predsedu zvolili italského legionára Jána Kustru, známeho košického knihkupca. Začal vychádzať časopis Slovenský východ, ale sádzači nevedeli nič po slovensky. Vytlačené noviny hádzali pri rozvoze do Mlynského náhonu.
Ráno 6. januára 1919 šiel 37-ročný kurič József Jámbor na omšu. Na severnom rohu Bethlenovej okružnej (dnes Kuzmányho ul.) ho na povel veliteľa vojaci zmlátili, lebo vraj na tvári sa mu zračil posmech. Potom ho dopichali bajonetmi a keď sa zohol po svoj klobúk, dôstojník dal povel strieľať. Päť vojakov ho zastrelilo. Jeho krvvavá mŕtvola ležala dve hodiny na dlažbe. Zostalo po ňon šesť detí.
V prvej polovici januára bol vymenovaný za mešťanostu Dr. Vladimír Mutňanský. Za župana bol menovaný Ján Janček ml., ale úradu sa neujal. 10. januára zavítal minister Dr. Vavro Šrobár do Košíc. Na železničnej stanici ho privítal Dr. Ján Sekáč. Na druhý deň minister prijal niekoľko deputácií na mestskom dome a vykonal prehliadku celej vojenskej posádky. Ešte v januári došiel do nášho mesta taliansky generál Gastone Rossi so svojim štábom, aby prevzal velenie československej posádky. Jeho sympatie si získali košickí Maďari. Preto Taliani boli nahradení Francúzmi: generálom Edmundom Charlesom Hennoqoueom, veliteľom Východnej armádnej skupiny.
8. februára 1919 bol vymenovaný za župana župy Abovsko-turňanskej a mesta Košíc už spomínaný Dr. Sekáč, ktorý sa vrátil do Košíc posledným vlakom. Na druhý deň, 14. februára, vypukol všeobecný štrajk. Štrajkujúci takto protestovali proti Československej republike. Štrajkovali železnice, pošta, školy, úrady, robotníctvo, obchody, mestská elektráreň a vodárne. Mesto na niekoľko hodín bolo bez svetla a vody. Potom však vojsko prevzalo prácu v týchto podnikoch. Košičania počas týchto pomerne teplých dní sa demonštratívne prechádzali po Hlavnej ulici od rána do večera.
Vyjednávanie župana ohľadne ukončenia štrajku neviedli k ničomu. Jeho nariadenia boli ignorované. Dokonca aj mestská polícia musela byť odzbrojená napriek tomu, že na jej čele už stál nadporučik Jozef Kohout. Vojenská polícia taktiež aktívne zasiahla do udalostí. Nálada Košičanov však bola veľmi bojovná. Župan napokon pomocou vojska po piatich dňoch štrajk potlačil. Po jeho skončení sa pristúpilo k prevzatiu župného úradu. Avšak ani hlavný župan, ani podžupan nebol ochotní úrad odovzdať, takže im pohrozili násilím. Všetci úradníci až na dvoch sluhov kategoricky vyhlásili, že Československú republiku neuznávajú a opustili svoje úrady. Napkon úradníci museli prísť až z Oravy.
Napätie kulminovalo vtedy, keď 15. marca na maďarský národný sviatok asi 1500 Košičanov demonštrovalo pri pamätníku Domobrancov z roku 1848/49, ktorý stál na mieste neogotickej fontány pri Michalskej kaplnke. O dva dni neskôr sochu vojaci 74. trenčianskeho pluku demolovali, čo vyvolalo ďaľšiu vlnu protestov. Dr. Sekáč vydal v maďarčine vyhlášku, v ktorej tvrdil, že tento barbarský čin vykonali "nezodpovedné živly". Sľuboval prísne potrestanie vinníkov. "Samozrejme" nič z toho nebolo splnené.
Počas následnej obrovskej demonštrácie boli ulice preplnené ľuďmi a vojsko použilo zbrane. Zastrelili 13-ročnú predávačku novín Ilonu Ördög a 37-ročnú domácu Aranku Hervacsics. (V rokoch 1940 až 1945 mali pamätnú tabuľu na budove fary na Hlavnej ulici). Pohreb dvoch žien sa konal 18. marca. Na domoch viseli čierne zástavy. Košičania zozbierali na podporu pozostalých skoro 12.000 korún. Pohrebu sa súčastnilo 6000 ľudí.
Veliteľ mesta český plukovník František Schöbl si dal predvolať zástupcov miestnej tlače. Vyjadril svoju ľútosť a sľubil prísne vyšetrenie týchto záležitostí a zadostiučinenie. V Košiciach zdržiavajúci sa talianski generáli Rossi a Zincone odsúdili tieto udalosti, odfotili zničenú sochu a poslali oficiálne hlásenie do Ríma.
V meste bol vyhlásený výnimočný stav. Mnohí Košičania boli internovaní do Ilavy, alebo Terezína ako rukojemníci pre podozrenie, že majú kontakty s Maďarskom. Represie ešte trvali dlhé mesiace, než sa naoko situácia ukľudnila. Začiatok novej etapy histórie mesta nebola práve pre Košičanov radostná.
Stranu pripravil: Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
