Košičanka Jarka si počas svojho 18-mesačného pobytu v Londýne vyskúšala život, zábavu aj namáhavú prácu

Keď ešte za tmy roznášala noviny, neznámy černoch ju lákal do baru

Mnoho mladých ľudí sa po skončení školy rozhoduje, čo ďalej. Niektorí sa vrhnú na ďalšie štúdium, iní si nájdu prácu a sú aj takí, ktorých láka vycestovať za hranice. Skúsiť život v zahraničí, zarobiť si a zdokonaliť sa v cudzom jazyku. Väčšina časom príde na to, že nezáväzný pobyt mimo domova nie je "med lízať". Presvedčila sa o tom aj Košičanka Jarka, ktorá odišla za prácou do Londýna.

Jarka pracovala v Košiciach, no stále ju niečo ťahalo do Anglicka. "Mám tam sestru i plno známych. Tiež som sa chcela lepšie naučiť po anglicky a tu by som sa nikdy neprinútila," vysvetľuje s úsmevom dôvody, ktoré v roku 2007 zapríčinili jej odchod za hranice Slovenska. Po 30 hodinách cesty autobusom, sa konečne dostala do hlavného mesta Veľkej Británie. Bývanie si nemusela hľadať. Ubytovala sa u sestry v Londýne, v štvrti Westhendon. No skôr, než si začala hľadať prácu, chcela si trochu užiť. Spoznať mesto i jeho pamiatky, okúsiť anglickú zábavu a, samozrejme, absolvovať nejaké nákupy.

"Všade bolo vždy veľa ľudí. Napríklad na známe Londýnske oko. Hlavne turisti boli ochotní čakať aj celý deň, len aby sa raz povozili." Londýnske oko je veľký vyhliadkový kolotoč, s kabínkami s kapacitou 20 ľudí. Točí sa pomaly, aby si diváci naplno vychutnali krásy Londýna. "Medzi nich patrili aj mnohé iné atrakcie. Pobavili sme sa napríklad na ľuďoch, ktorí vedeli na svojom zjave zarobiť. Napríklad stáli na ulici pankáči. Farebné kohúty, oblečenie, piercingy. Za tri libry sa dalo s nimi odfotiť. Komu nestačili pankáči, bola tam žena, ktorá mala potetované nohy leopardím vzorom. Aj ona sa dala odfotiť za tri libry. Okrem nej tam boli rôzne iné šialenstvá..."

Figuríny a strašidlá

Okrem iných zaujímavých miest je v Londýne jedno také, na ktorom sa dá stretnúť množstvo "hviezd" naraz. Dokonca aj tie, ktoré sú už dávno po smrti. Ide o slávne Múzeum madame Tousauds, teda múzeum voskových figurín. "Pár krát sme sa aj zľakli. Mnohé figuríny totiž vyzerali ako živé. Navyše boli umiestnené kdekoľvek. Sediace na schodoch, stojace pri dverách alebo priamo v kaviarni pri stole. Bolo ich naozaj dosť. Speváci, herci, režiséri, no aj niekoľko extrémov. Z diktátorov napríklad Adolf Hitler. Stáť pri ňom nebola sranda, hoci bol len z vosku. Na fotku s ním by ma nikto neukecal," hovorí Košičanka.

V múzeu strávili nejaký čas pobehovaním od jednej figuríny k druhej. Veď kto by odolal neodfotiť sa s kráľovnou Alžbetou, skupinou Beatles, Napoleonom, Bradom Pittom, Angelinou Jolie, Johnym Deppom, či legendárnym Charliem Chaplinom. Jediný, ktorý Jarke v tom množstve hviezd chýbal, bol Bruce Willis. Okrem figurín si Slováci v múzeu vychutnali aj iné atrakcie. V ponuke bolo napríklad planetárium. Nie však bežné, kde si človek sadne do kresla a sleduje Veľký voz či Mliečnu dráhu. "Vyzeralo to ako rozprávka. Hore lietali malí zelení mimozemšťania a pozerali na nás. A celý čas sa o nás, divákoch, rozprávali: ´Aha! Čo tu robia? Poďme sa na nich pozrieť. Akí sú čudní...´ Celé to bolo zvláštne, ale pobavili sme sa aj my na nich."

Súčasťou múzea bol strašidelný zámok a Jarka s kamarátmi ho navštívili. Čakali kopec zábavy a mysleli si, že báť sa určite nebudú. Aké však bolo ich prekvapenie, keď vošli dnu, a v žilách im tuhla krv. Pravidlom bolo, nedotýkať sa strašidiel a to isté platilo aj pre nich. Nedotýkať sa návštevníkov.

"Fakt sme si mysleli, že sa tam dobre nasmejeme. Ani vo sne by nám nenapadlo, že to bude také strašidelné. Bola tam dlhá chodba a skoro tma. Ako som šla, tak sem tam sa z tmy vynorila nejaká obluda. A vtedy, keď som to najmenej čakala. Boli tam ľudia za mrežami a naťahovali ku mne ruky. V celej tej atmosfére, to ozaj vyzeralo zle. Alebo tam zo steny visel na reťaziach človek. Medzi ním a stenou oproti ostal malý priestor, cez ktorý som sa len opatrne a pomaly dostala. Vtedy sa odtrhol z reťaze a utekal za mnou. No nebolo mi všetko jedno. Alebo sa za mnou plazila zakrvavená postava." Samozrejme, človek by sa za normálnych okolností nebál. Ako tvrdí Jarka, bolo to spôsobené hlavne tmou a celou atmosférou.

Za atrakciu sa dal považovať aj jeden z obchodov. Predávalo sa v ňom hriešne drahé oblečenie, no zaujímavosťou boli napríklad predavači. Všetci boli poobliekaní ako z kozmu, mali šialené účesy všetkých farieb a hrozne vysoké topánky. Niektorí mali hlavu vyholenú a pod kožou implantované rôzne skoby a piercingy. Navyše tam doslova revala techno hudba. Nebolo počuť vlastného slova. Bolo tam zakázané fotiť, inak by si každý zákazník určite odniesol bohatý fotografický materiál. "Kúpiť sa tam tiež dalo čokoľvek, no ´hotoví´ sme boli z tričiek. Na jednom bolo bijúce srdce, ktoré sa s každým úderom zväčšovalo. Alebo tričko, na ktorom normálne ´bežalo´ EKG. Jedny nohavice mali v sebe asi balóny či čo, lebo boli nafúknuté," popisuje Jarka, jeden zo zvláštnych obchodov.

Noviny, lietanie s podnosom a upratovanie

Peniaze sa míňali, preto sa Jarka rozhodla, že je načase aj pracovať. Rýchlo však prišla na to, že také ľahké to nebude. Prvú prácu, ktorú si našla jej dohodila kamarátka. Šlo o roznášanie novín. "Za každého počasia, čo v Londýne znamenalo väčšinou hmlu a dážď. Takmer som tam z toho chytala depresie. Dostala som tašku na kolieskach plnú novín. Mala som na starosti štyri - päť ulíc, čo znamenalo asi tridsať ľudí. Zo začiatku to bolo strašné. Poplietla som noviny, tak som sa musela vracať a vymieňať ich. Najhoršie bolo, keď pršalo. Nemohla som im nechať noviny tradične pred dverami. Schránky však boli o polovicu menšie, tak to bolo ozaj umenie napchať veľké noviny do malej schránky."

Noviny roznášala celý týždeň, od pondelka do nedele, od šiestej do ôsmej ráno. Samozrejme pri tejto práci nemala núdzu o zážitky. "Raz sa mi stalo niečo fakt hrozné. Skoro ráno, bola ešte tma, som šla po ulici. Zrazu pri mne zastalo auto, v ktorom bol černoch. Stiahol okienko a prihovoril sa mi. Vraj mám ísť s ním do baru. Ani neviem ako, len som sa otočila a utekala preč. Mala som šťastie, že za mnou nešiel. Ktovie, kde by som skončila."

Jarka rýchlo zistila, že z roznášania novín nevyžije. Preto sa musela poobzerať ďalej. Pri jednej z prechádzok po meste si všimla inzerát na dverách. "V Coffeshope hľadali čašníčku. Tak som si povedala, prečo nie. Aj to je práca. Zvykla som si tam hlavne na typické anglické raňajky slaninu, vajíčka a toasty. A tiež na ´binns´ - malé fazuľky s volským okom. Do tých som sa zamilovala. Jedlo bolo fajn, no šéfa sme mali protivného. Často tam bola aj jeho manželka a tá nám zvykla robiť podrazy. Napríklad som umývala riad a ona tam naliala savo. Úplne mi z toho popraskali ruky. Potom sa tvárila, že mi to iba zabudla povedať," opisuje jarka prácu v Coffeshope.

Zo začiatku jej to, samozrejme, nešlo najľahšie. Našťastie si našla kamarátku. "Bola Japonka a volala sa Ichina. Naučila som ju na skupinu Lucie a Wanastowi Wjeci, a ona to potom celý čas tu počúvala." No ani kamarátstva nedokážu zabrániť trapasom, napríklad, keď zamenila objednávky alebo zabudla na zákazníka. Tí boli rôzni a ako Jarka tvrdí, v Londýne je toľko cudzincov, že je dosť ťažké nájsť pravých Angličanov. "Chodili k nám dvaja, o ktorých som vedela, že sú praví," smeje sa. "Boli veľmi zlatí, snažili byť vtipní a práve podľa suchého anglického humoru ľahko rozpoznateľní. Ale dalo sa s nimi dobre porozprávať. Hovorili pomaly, aby som lepšie rozumela. Raz sa ma spýtali, odkiaľ som. Keď som odpovedala, že zo Slovenska, oni na to: ´Aha, Praha...´"

Napriek tomu, že Jarka ráno roznášala noviny a potom utekala "lietať s podnosom", asi jej to nestačilo. Rozhodla sa, že vezme ešte upratovanie. "Chodila som k jednej babke. Tá bola trošku nevládna, takže som tam veľa upratovať nemusela. Okrem nej som chodila do jednej superbohatej rodiny. Tiež nerozumiem, čo tam chceli upratovať, keďže mali tak čisto, že sa z dlážky dalo takmer jesť. Domáci boli sudcovia a za celú tú dobu som ich videla asi raz."

Celotýždňové pracovné nasadenie, malo svoje následky. Po piatich mesiacoch práce sa Jarkino telo "položilo" A to doslova. "Odpadla som v práci. Lekár mi naordinoval pokoj, ticho a relax. Preto som si dala od práce pauzu. Ostala som nejaký čas doma a nechala sa obsluhovať sestrou."

Teplá a studená tiekli osobitne

Angličania sú zvláštni ľudia. Jazdia po ľavej strane, majú trojvýstupové zásuvky, okná otvárajú smerom von a vo väčšine umývadiel majú dva vodovody. "Zaujala ma napríklad doprava. Vodičák na autobus tam dostane asi hocikto. Pripadalo mi to ako Kocúrkovo. Vodiči boli muži, ženy, bez rozdielu veku a asi aj vyznania, keďže jeden autobus šoféroval muž s turbanom na hlave. Dostal prezývku Bin Ládin. Ďalšia zvláštnosť je, že na autobus tam musí človek mávať, inak nezastane. Na to som si nevedela zvyknúť, že musím stopovať taký veľký dopravný prostriedok," smeje sa Jarka.

Ďalšou zaujímavosťou medzi tými anglickými bol šofér s volantom na ľavej strane, teda ako u nás. Jarka vraví, že museli zastať a dívať sa, aký problém má "vykorčuľovať" spomedzi Angličanov. Šoféri a doprava však neboli jediné, čo Jarku rozosmialo. "Hneď prvý deň, keď som prišla, som bola nútená zoznámiť sa s určitými vecami. Napríklad, keď som sa chystala nabiť si mobil. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som videla tú zásuvku. Bola väčšia ako naše a mala tri výstupky, nie ako máme my - teda jeden. Až neskôr som zistila, že cudzinci si musia kúpiť špeciálnu násadu na nabíjačku, aby mohli používať anglické zásuvky. No úplne ma dostalo umývadlo v kúpelni. Stála som nad tým a nemohla sa prestať smiať. Boli tam dva vodovody, vzdialené od seba asi 20 centimetrov. Jeden bol na studenú a druhý na teplú vodu. Smiala som sa, či sa mám rozhodnúť, že si ruky oparím alebo mi zamrznú..."

Na všetko si však Jarka časom zvykla. Dokonca priznáva, že jej po návrate na Slovensko niektoré veci a ľudia aj chýbajú. Domov pricestovala po roku a pol, nie však z finačných dôvodov, ktoré momentálne vyháňajú zárobkuchtivých Slovákov. Späť ju doviedli rodinné dôvody. Hovorí však, že do Londýna sa raz určite vráti.

Michaela HAJDUKOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári