Česká spevácka legenda Naďa Urbánková už vie, že by si nič nezačínala s mužom, narodeným v znamení barana

Keď si zloží "brýle", akoby nebola. Nik ju nespozná, kým neprehovorí...Je mnoho spevákov a umelcov, ktorých akoby "odvial čas". Sú však aj takí, o

Keď si zloží "brýle", akoby nebola. Nik ju nespozná, kým neprehovorí...

Je mnoho spevákov a umelcov, ktorých akoby "odvial čas". Sú však aj takí, o ktorých to rozhodne neplatí. Napriek tomu, že boli najznámejší a najpopulárnejší pred niekoľkými desiatkami rokov, publikum si ich stále žiada. K takým patrí aj päťnásobná držiteľka Zlatého slávika (1972 - 1976) Naďa Urbánková. Do Košíc nedávno prišla zaspievať na jednom z plesov, čo bola príležitosť položiť jej niekoľko otázok.

V časoch, keď Naďa Urbánková začínala s kariérou speváčky, nebolo zvykom nechávať si pôvodné mená, či dávať pseudonymy alebo umelecké skratky. Keď sa vydala za Karla Urbánka, automaticky s obrúčkou dostala aj jeho priezvisko, ktoré si ponechala dodnes. "Som pokrstená ako Nadežda Anna Balabánová, ale po svadbe s hercom Karlom Urbánkom som sa stala Naďou Urbánkovou. Nebola som vtedy žiadna celebrita a v tom čase by to bolo asi čudné, neprijať meno manžela," vysvetľuje s úsmevom.

Málokto vie, že okrem spievania známych pesničiek, ktoré možno zaradiť medzi československé hity a ktoré sú známe a obľúbené dodnes, N. Urbánková hrala vo viacerých filmoch spolu so známymi hercami."To je pravda. Tých filmov bolo viacero, bohužiaľ, všetky boli v čase ich vzniku a potom aj dlhé roky zakázané. Je mi to ľúto, ale stále si rada spomínam na krásne zážitky z filmovačiek. Boli to moje ´osudové legrácky´, ktoré som zažila. Raz som si uvedomila, že keby tu nebol býval ´boľševik´, tak som mohla byť známa a slávna herečka. Ale keďže tie filmy boli zakázané, odišla som mimo republiku a medzitým zostarla. Takže sa už nič nedá robiť."

Faktom ostáva, že v súčasnosti pre ženu medzi päťdesiatkou a šesťdesiatkou vo filme role nie sú. "Samozrejme, sú výnimky medzi herečkami, ale tie začínali skôr a ich kariéra išla plynulo. Stihli sa ´zaviesť´ a ich starnutie nebolo problémom," myslí si N. Urbánková. "Ja som sa zaviedla ako mladá, chudá, ´brýlatá´. Po päťdesiatke žena väčšinou priberie, či chce alebo nechce. Zmení sa a keď ju potom ľudia vidia, tak vravia: ´ahá, to ste vy, čo ste nosili tie krátke súkne a veľké okuliare?...´" Dostať sa do priazne s niečím novým, ak už herec či herečka vystúpili z vlaku, je podľa N. Urbánkovej ťažké. Zvlášť, keď ten vlak je rýchly expres...

Dcéra N. Urbánovej Jana Fabiánová zdedila po mame spevácky aj herecký talent. Hrá v divadle Semafor, získala úlohu aj v Národnom divadle. "Je naozaj mimoriadne talentovaná. Spieva úžasne džez, má neuveriteľný kontraalt a obrovský hlasový rozsah," chváli mama svoju nadanú dcéru. "Aj to, že sme žili roky v zahraničí vo Švajčiarsku, prinieslo so sebou pozitívum. Dcéra sa tam naučila perfektne nemecky, anglicky, čiastočne francúzsky, do toho hovorí trochu taliansky, turecky. Má proste ´dobré uši´. Ovládať cudzie jazyka, je podľa mňa, pre súčasný život, skvelá vec. Takže má v tomto smere obrovskú výhodu. Jazykové vybavenie je pre mladú generáciu veľmi potrebné." Jana Fabiánová tiež dostala ponuku, respektíve, šla na casting v divadle Kalich do muzikálu Daniela Landy Touha. "Prijali ju zo stopäťdesiatich prihlásených do druhej hlavnej úlohy. Je tam takt skvelá."

N. Urbánková, v čase "pred odchodom" za hranice nezažila takú obľubu muzikálov, ako je tomu dnes. Bol by to žáner, v ktorom by uplatnila svoj spev aj herecký talent. "Je mi to trochu ľúto. Práve v čase, keď som žila vo Švajčiarsku, tu doma nastal veľký muzikálový boom. Pomyslela som si, že keby som tu bola, tak by som určite do muzikálov nastúpila. Ale nebola som tu... Keď som sa vrátila, tak tie miesta, ktoré by boli pre mňa vhodné, už boli obsadené. Je pravda, že som jeden muzikál už robila. Bolo to v osemdesiatych rokoch ´Kabaret v Karlíne´ a túto rolu som naozaj veľmi milovala."

Potom prišla v novembri 1989 revolúcia. "Všetko bolo odrazu iné. Neskôr som odišla, medzitým sa tu kadečo zomlelo, rozbehli sa tie muzikály a keď som sa vrátila, tak som dostala ponuku do karlického divadla do predstavenia Zvonokos, kde som hrala Adelajdu. Neskôr som hrala pestúnku v hre Rómeo a Júlia. Lenže stalo sa to, že záplavy potopili časť divadla... Takže, ako sa zdá, v tomto smere ma sprevádzalo vždy niečo nepredvídané, čo mi hereckú kariéru zahatalo. Pochopila som však, že mám asi v živote nejakú úlohu, ktorú musím vyriešiť, nejaký problém. Preto sa ani nevzpieram."

Človek sa učí celý život a celý život je šanca, aby sa zmenil a stal sa lepším a šťastnejším. Platí to aj v prípade N. Urbánkovej. Oblasť, v ktorej cítila, že musí na sebe zapracovať, je jej dôverčivosť a vzťah k mužom. "Vedela som, že sa musím od tých mužov niečo naučiť a tiež som dávnejšie pochopila, že sa nedá tak bezmedzne dôverovať. Faktom je, že som sa dosť zmenila a teraz už mužov neriešim. Dnes už riešim len priateľstvo. Zistila som pri tom, že muži sú naozaj inteligentné bytosti. No iba keď s nimi nemusíte hovoriť o sexe," smeje sa.

"Keď aj dôjde na sex, tak ja, už z pozície svojho veku, môžem s nimi hovoriť otvorene a oni sa na tom veľmi bavia. Napríklad, aj keď sme cestovali sem do Košíc, tak sa debata po chvíli zvrtla. Ja v takú chvíľu poviem, že no, áno, už tu máme opäť cé dur... Aj keď hovoríme o veciach súkromných či pracovných, vždy dôjde nejakým spôsobom k tomu sexu." N. Urbánková tvrdí, že v mužskej spoločnosti, nech je ten kolektív z akejkoľvek oblasti, vždy sa preberajú tie isté veci. Ženám radí, aby sa tomu nebránili a nevzpierali sa. Mužov nech si vypočujú a robia si aj tak podľa svojho.

Tak ako každý, kto vekom zmúdrie, aj N. Urbánková by mnoho vecí s dnešným rozumom a skúsenosťami robila inak. Vraví, že v živote robila veľkú a zásadnú chybu priveľmi sa pozerala a zohľadňovala potreby toho druhého. "To by ženy nikdy nemali robiť," radí im. "Treba myslieť hlavne na seba, na svoje potreby. Tieto chyby som robila ja. Zvažovala som z každej strany čo robiť a ako to urobiť, len aby som sa nikoho nedotkla, aby bol každý spokojný. Aj vo vzťahu som večne riešila, čo mám kúpiť, aby bol spokojný, čo on potrebuje, čo jeho rodičia, či má všetko čisté, čo jemu vyžehliť a jemu vyprať. Potom som ležala s chrípkou sama a nemal sa o mňa kto postarať, lebo partner sa bál, že sa nakazí."

N. Urbánková sa netají tým, že sa zaujíma o veci medzi nebom a zemou. Verí, že vo vesmíre je všetko presne spočítané a nič nie je ponechané na náhodu. "Viem, že tieto veci sú a fungujú. Pri novom vzťahu už by som veľmi rozmýšľala, či sa k sebe skutočne hodíme. Ako prvé by som si zistila, kedy je ten človek narodený. Nielen matematika a chémia, ale aj astronómia a numerológia fungujú úplne perfektne. Keď teraz, so spätnou platnosťou zisťujem, s kým som to vlastne bola, tak sa same sebe čudujem. Som narodená v znamení raka a pre mňa baran znamená len jedno nohy na ramená a utekať preč. Barani sú pre rakov tak akurát dobrí v posteli, ale inak tých rakov iba zneužijú," vysvetľuje s úsmevom.

Z mnohých vecí sa poučila a mnohé zmenila. S tými, ktoré zmeniť nedokázala, sa zmierila. Niekedy jej je však smutno. Napríklad vtedy, keď stretne hlupákov. "Alebo keď mám do činenia so závistlivcami. Tiež neznášam, keď stretnem netolerantných ľudí. Takých, ktorí idú skutočne len za tým svojím cieľom bez ohľadu na čokoľvek a kohokoľvek. Vtedy cítim až ľútosť. V takej chvíli si treba uvedomiť, že v mnohých prípadoch sa takými narodili a že za to, akí sú, ani nemôžu. Treba ich buď tolerovať alebo sa im pratať z cesty a nejakým spôsobom vycúvať. No v žiadnom prípade sa s nimi nepúšťať do sporov či začínať si s nimi. Naozaj. Radšej im zmiznúť z cesty, z dohľadu i dosahu."

N. Urbánková sa raz v jednom časopise priznala k svojej túžbe tancovať na špičkách. O tom, že sny sú na to, aby sa plnili, presvedčila v jednom televíznom programe, kde si svoje ´pas de deux´ predsa len zatancovala. "Veru, ale bolo to len raz. Bol to jeden z tých slávnych silvestrovských programov, ktoré režíroval Janko Roháč. V tej scénke Helena Vondráčková hrala na klavír, ja som spievala a tancovala na špičkách. Nacvičovala som to s jedným baleťákom, mala som naozajstnú sukničku a pravé baletné špice. Samozrejme, že to bolo komické číslo, veď iné to ani nemohlo byť. Ale myslím, že my to celkom išlo. K tancovaniu som mala stále blízko, tancovala som rada a tiež som rada, že sa mi tento sen splnil."

V istom zmysle slova patrí N. Urbánková k priekopníčkam. Bola jednou z mála známych umelkýň, ktoré sa priznali k tomu, že potrebujú okuliare. A tieto okuliare dokázala už v čase, keď neboli "in", povýšiť na módny doplnok a zároveň na svoje poznávacie znamenie. "Za to môže Jirko Suchý. Je to jeho zásluha. Povedal mi, že nemám byť hlúpa, lebo takých dievčat, čo spievajú, je dosť. Ale dievča, ktoré spieva a bude mať okuliare, tá bude jediná. A mal pravdu." Možno by si N. Urbánkova zaslúžila ocenenie za to, že spopularizovala nosenie okuliarov a tým mnohým zachránila zrak. "Takú cenu by som s radosťou prijala," priznala sa. "Pravda je, že keď si dám dolu brýle, tak akoby som nebola. Nik ma nespozná. Samozrejme, kým neprehovorím. Skrátené povedané, keď dám dolu brýle, mám pokoj."

Niekomu by spievanie a hranie bolo akurát dosť, no N. Urbánková si našla ďalšiu záľubu, s ktorou "žne" úspechy. Je ňou písanie. A nie hociaké, ale písanie kníh. Když anděl odpočíva napísala s Gianou G. Hokeovou. Scénář pro Naďu, v ktorej s režisérkou Evou Sadkovou hovorí o svojom súkromí a dáva možnosť pochopiť, že život spváčky nie je len sláva, preplnené koncertné sály, ovácie publika, ale aj obyčajný život so všetkými ľudskými peripetiami. "Stále píšem, ale teraz všetko dávam len ´do šuflíka´, lebo som v poslednom čase tak rozlietaná, že na nič iné nemám čas. Ale verím, že keď to poskladám, tak z toho raz bude ďalšia kniha."

Dátum narodenia: 30. jún 1939

Znamenie: rak

Miesto narodenia: Nová Paka

Vzdelanie: Stredná zdravotná škola

Záľuba: písanie

Výber z filmovej a televíznej tvorby

Kdyby tisíc klarinetů (1964)

Zločin v dívčí škole (1965)

Ostře sledované vlaky - Viktoria Freie (1966)

Pension pro svobodné pány (1967)

Sedm žen Alfonse Karáska (1967)

Ach ta vojna (1968)