osobnostiam. Oblieka Ivanu Christovú, Janu Kirschner či Zuzanu Smatanovú, no rovnako rada šije aj pre bežné ženy. Veľký sen o návrhárstve sa jej už splnil, no sníva vraj celý život.

Keď sa povie Odette Fedorová, takmer každý nielen v Košiciach vie, že ide o mladú a úspešnú módnu návrhárku. Ako začala vaša cesta za snom?

- Odjakživa som mala v sebe túžbu niečo vytvárať. Vždy som vedela použiť každučký kúsok papiera, látky, či drôtiku. Vznikali tak rôzne veci ako napríklad domčeky a oblečenie pre bábiky. Vedela som, že musím ísť týmto smerom, že musím niečo tvoriť.

Kedy ste si začali šiť oblečenie?

- Prvé módne výtvory boli asi v pätnástich, keď som začala šiť pre seba. Ako každá mladá dáma som chcela byt pekná a hlavne originálna. Vlastne som hľadala svoj štýl.

Spomínate si na svoje prvé výtvory?

- Matne, ale áno. Z dnešného pohľadu, musím povedať, že ušité boli hrozne. Zobrala som si mamkine sako a študovala som, ako ho asi mohli ušiť. Hovorila som si, že keď to raz niekto vedel ušiť, neexistuje, žeby som to nevedela ja. Pevnou vôľou som dospela až tak ďaleko, že som odvtedy každý deň niečo ušila. Nemohla som zaspať bez toho, aby niečo z mojich rúk nevzniklo.

Väčšinou, keď šije návrhárka pre seba a ostatní vidia, že je to dobré, začnú chcieť aj oni. Mali ste rovnaký problém?

- Samozrejme a veľmi ma to tešilo. Kamarátky boli mojimi prvými zákazníčkami.

Ak mám správne informácie, tak vy ste sa zdržiavali istý čas v zahraničí.

- Áno. Pretože firma, v ktorej som po maturite pracovala ako aranžérka a grafička, sa rozpadla, prišla som o zamestnanie. Tak som sa rozhodla vycestovať do Anglicka. Mala som potrebu naučiť sa poriadne plynule cudzí jazyk. V Londýne som za necelé tri roky popri práci au-pair študovala nielen jazyk, ale aj textílie v interiéry.

Po Anglicku ste sa vybrali aj do Talianska...

- Bol to pocit. Každá bunka môjho tela túžila ísť do tejto krajiny, s cieľom naučiť sa ďalší jazyk. Niečo mi hovorilo, že musím ísť do Milána. Mala som šťastie, lebo som sa dostala do aristokratickej rodiny Pierre Andre Podbielského. Je to syn zakladateľa Costa Smeraldy, čo je vyhľadávané a veľmi luxusné letovisko na Sardínii. Vďaka tejto rodine som sa dostala na mnohé módne prehliadky v Miláne. Prehliadky o ktorých som snívala, že sa tam raz dostanem. Ja som človek, ktorý neverí na náhody a myslím si, že všetko v živote ma svoj zmysel. Život nám prihráva do cesty tých správnych ľudí. Tak som sa dostala na stáž aj do jedného módneho ateliéru v centre Milána. Miláno malo zmysel. Načerpala som tam množstvo inšpirácie a energie.

Po návrate z neho bolo treba odštartovať kariéru návrhárky tu doma v Košiciach. Ako si spomínate na toto obdobie?

- Bolo to ťažké. Presne som vedela, čo chcem, no nevedela som, ako na to. Strašne som o tom snívala a veľmi som po tom túžila. Stanovila som si teda plán. Prišla som z Talianska, zapísala som sa na úrad práce. Absolvovala som kurzy podnikania, trvalo mi rok, kým som zariadila všetky potrebné veci.

Ako ste si zohnali potrebné priestory?

- Aj tu zasiahol osud. Vlastne som len pomáhala kamarátke nájsť priestory na jej kanceláriu a ani neviem ako a sťahovala som sa aj ja.

Kedy začali prichádzať prvé zákazníčky?

- Išlo to akosi samo. Odrazu začali prichádzať jedna za druhou a ani neviem ako, mám svoju klientelu, ktorá sa rozširuje.

Koľko šiat ste už ušili? Dá sa to zrátať?

- Netuším, ale určite ich boli stovky.

V akej cene sa pohybujú napríklad jedny plesové šaty z vašej dielne?

- Vzhľadom na kvalitné látky a materiály, ktoré si nosím z celej Európy, nestoja toľko, ako šaty v hocijakom obchode. No nemyslím si, že sú extrémne drahé.

Šijete nie len pre Košičanky, ale aj pre Ivanu Christovú, Janu Kirschner či Zuzku Smatanovú. Aký je to pocit šiť pre niekoho, kto je známy?

- Musím povedať, že prostredníctvom mojej prace som stretla veľmi zaujímavých a skvelých ľudí. No keď tvorím, nie je dôležité, či to je alebo nie je mediálne známa osobnosť. Mám rovnaký meter pre všetky zákazníčky.

Ste spokojná s tým, ako sa vaša kariéra vyvinula a ako ste na tom dnes?

- Som a veľmi. Robím to, čo ma baví a čo som vždy chcela. Som paňou sama sebe a to mi maximálne vyhovuje. Pocit slobody je pre mňa veľmi dôležitý. Na druhej strane ma dokáže práca poriadne vyčerpať. Často pracujem dlho do noci. Ale to patri k tomu, je to taký zvláštny pocit únavy a zároveň šťastia.

Koľko prehliadok ste už v Košiciach mali?

- Asi desať.

A vidíte výsledok? Kupujú po nich ženy viac šiat?

- Nefunguje to tak, že po prehliadke sa nahrnú ľudia začnú húfom kupovať. Vďaka prehliadke sa o mojej tvorbe vlastne len dozvedia a urobia si názor. Ak sa im to páči, tak sa prídu pozrieť aj ku mne do ateliéru. Len bohužiaľ mnohé dámy si myslia, že šijeme len pre mladé a štíhle dievčatá, aké vidia na prehliadkach a obávajú sa prísť. Majú pocit, že to nie je nič pre ne. No opak je pravdou. 80% modelov, ktoré robíme, sú práve pre normálne dámy a žiadne modelky. Len bohužiaľ tieto veci sa na prehliadke neobjavia, lebo modelkám by nesedeli. Minulý rok som zorganizovala prehliadku v kaštieli v Šaci, keď predvádzali aj samotne zákazníčky a bolo to skvelé. Nielen pre to, že ľudia mohli vidieť, že nielen modelky sú krásne a sexi, ale úžasné bolo sledovať, ako si to tie dámy užívali. Boli nádherné a predviedli to oveľa lepšie ako modelky. Bolo vidieť, že sa v tom cítia výborne.

Máte aj ďalšie sny?

- Ja vlastne celý život snívam...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári