Mečiarsky majster musel byť fyzicky zdatný, remeselne zručný, skúsený a umelecky nadaný
Košických zbrojárov uznával aj panovník
V súčasnosti sú v obľube divákov i čitateľov historické témy zo staroveku i stredoveku oplývajúce bitkami, obdiv patrí historickým zbraniam i tým, ktorí nimi narábali, veď vyžadovali veľkú fyzickú silu. Kto bol vo Východoslovenskom múzeu, už iba pohľad na meče, či palcáty ho utvrdili v presvedčení, že by s takými zbraňami nevedel zaobchádzať. Málokoho napadne, že rovnako zdatní a šikovní vo výrobe takých mečov museli byť aj vtedajší remeselnícki majstri. Či to boli veľkomoravskí kováči, alebo košickí mečiari, ktorí patrili do veľkej skupiny kovospracujúcich remeselníkov.
Remeselníci aj umelci
Stačí sa pozrieť na ukážku mečov veľkomoravských bojovníkov z 9. storočia, na rukoväť meča z 9. - 10. storočia objaveného v bagrovisku štrku v Krásnej nad Hornádom v roku 1974 (meč bol dlhý 86,5 m, patril veľmožovi) a uvedomíme si, že pred tisícročím ľudia už nežili v jaskyniach. Nálezy mečov na našom území vypovedajú nielen o remeselnej zručnosti, ale aj o umeleckom cítení kováčov, neskoršie mečiarov. Podľa historikov Slovania v skoršom období meče dovážali a sami ich nevyrábali, pravdepodobne vyrábali iba čepele, hlavice a priečky. Neskoršie, najmä vo Veľkej Morave výroba mečov bola bežná. V 15. storočí v Košiciach vznikol mečiarsky cech - ako prvý na Slovensku a meče vyrábali v špecializovaných dielňach.
Z 9. a 10. storočia bolo objavených niekoľko mečov vyrobených technikou damaskového zvarovania, čo znamená, že najprv sa vyrobil stredný pás meča tak, že železné prúty sa niekoľkonásobne prehýbali, krútili a skúvali. Potom sa na tento stredový pás navarilo z obidvoch strán oceľové ostne. Takýto meč mal vynikajúce vlastnosti ako pružnosť a pevnosť materiálu, ostrosť, tvrdosť. Meče neboli v skoršom stredoveku veľmi rozšírené na rozdiel od neskorších období. Boli symbolom postavenia v spoločnosti, ktoré sa odrážalo aj na jeho výzdobe a - pravdaže - boli výnimočnou zbraňou.
Vývoj zbrojárskych remesiel
Mečiarstvo patrilo ku kovospracujúcim zbrojárskym remeslám. Pôvodne sa výrobou zbraní (sečných a bodných) do 14. - 15. storočia zaoberalo kováčstvo. Po oddelení od neho vzniklo mečiarstvo ako samostatné remeslo. Najstarší mečiarsky cech na území Slovenska bol v 15. storočí v Košiciach. Samostatné cechy boli okrem Košíc v Štítniku a Banskej Bystrici, v ďalších devätnástich mestách boli mečiari v cechoch s inými remeselníkmi. Podľa špecifikácie zamestnaní v Košiciach v rokoch 1393 - 1405, ktorú uvádza vo svojej publikácii "Počiatky Košíc a zrod metropoly" prof. Dr. O. R. Halaga boli medzi 230 zamestnaneckými špecializáciami aj výrobcovia zbraní (deväť špecializácií). Medzi nimi bolo v meste 15 mečiarov (označovali sa v spisoch ako gladiator, swertfeger). Popri nich sa uvádza 26 výrobcov lukov (bogner) a až 74 výrobcov brnení - klampiarov (platener, plotner).
Mečiari vyrábali sečné či bodné, útočné a obranné pobočné zbrane na boj zblízka. Ovládali sa jednou alebo obidvoma rukami. Meče sa rozlišovali podľa svojho určenia. Pre jazdcov napr. vyrábali tzv. rapíre s trojhrannou rovnou a zahrotenou čepeľou, paloše s rovnou čepeľou. Z dielní mečiarov vychádzali meče s rovnou aj zvlnenou čepeľou (plamenné meče alebo šaršúny) na sekanie i bodanie, ľahšie kordy s rovnou a silne zahrotenou čepeľou na bodanie, šable so zakrivenou čepeľou na sekanie, krátke meče - tesáky so širokou čepeľou, dvojručné popravné meče, krátke obojstranné ostré dýky na bodanie. Od 18. storočia sa vyrábali bodáky na pušky s plochou alebo trojhrannou až päťhrannou čepeľou. Čepeľ, ktorú vyrábali z ocele, bola zakončená priečkou a stopkou na pripevnenie rukoväte z dreva, kosti, rohoviny, neskoršie so štítkom, košom na ochranu päste. Rukoväť aj čepeľ boli často zdobené zlatom, striebrom a vykladané drahokamami, podľa majetkových pomerov a mešca objednávateľa. Tieto zbrane sa zasúvali do kovovej alebo koženej, vnútri drevom vyloženej pošvy.
Košických majstrov vyhľadávali
Košickí mečiari patrili v 15. - 16. storočí k najvýznamnejším a boli vyhľadávaní. V 17. - 18. storočí mali veľmi dobrú povesť mečiari v Štítniku, o čom svedčí aj množstvo objednávok a záznamy v písomných dokladoch. Počas povstania Františka II. Rákocziho bol Štítnik s Banskou Bystricou základňou výroby zbraní pre povstalcov a táto dosiahla obrovské rozmery. So zmenou vojenskej techniky a s nástupom manufaktúrnej a priemyselnej výroby mečiarstvo ako samostatné remeslo zaniklo. V roku 1828 bol na území Slovenska už len jediný mečiarsky majster a to v Nitre.
Košických majstrov zbraní a bombardovacích techník povolal panovník r. 1484 do Budína práve pre ich odbornosť. Tiež poveroval mesto Košice realizáciou vojenských zásahov proti zahraničnému nepriateľovi alebo proti postaveniam šľachty.
Po zániku mečiarských cechov a mečiarstva zostalo kováčstvo a mediarstvo a v ich pôsobnosti kotlárstvo. Kotlári sa nemohli sťažovať na nedostatok práce najmä pri výrobe veľkokapacitných kotlov a jedna z najväčších objednávok bola objednávka dvesto kotlov, v ktorých sa mali variť voly na svadobnú hostinu kráľa Mateja.
Remeslá najmú v mestách nahradila priemyselná výroba a spôsobila zánik kováčstva i ďalších kovospracujúcich remesiel, azda s výnimkou zámočníctva, ale aj to dostalo inú podobu.
SOŇA MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
