sa bije s osobným sklamaním

Keď sa Slováci vrátili z nejakého významného športového podujatia, bolo zvykom vravieť, že veľkú dieru do sveta tam neurobili. Hádzanári to však zmenili. A v chorvátskej pôde zostal po nich poriadne veľký kráter. Pred začiatkom svetového šampionátu im nedávali šance na postup zo základnej skupiny. A oni sú desiati na svete!

"Podľa vývoja šampionátu už kde-kto od nás čakal aj lepšie umiestnenie, že sme mohli hrať aj o 7. miesto, ale keby nám niekto pred majstrovstvami sveta povedal, že tam skončíme na desiatom mieste, každý by to bral všetkými desiatimi," vraví jeden z trojice brankárov na slovenskej súpiske, košický odchovanec Michal Shejbal. Kto by mohol byť z takého výsledku sklamaný?

Ale v Mišovom hlase sme náznak sklamania predsa vycítili. "Nečakal som totiž, že v Chorvátsku budem až tretím brankárom, že väčšiu časť šampionátu presedím v hľadisku. Pred turnajom bolo povedané niečo iné. Preto to cítim ako obrovskú krivdu. Neviem, či tréner Heister má voči mne nejakú averziu, ale niečo tam bolo. Mal som taký pocit, že jeho správanie voči mne sa trochu zmenilo. Je to jeho vec, či ma dá na súpisku, alebo nechá sedieť medzi divákmi, ale stále viac zvažujem, či pod jeho vedením ešte budem reprezentovať..."

V úvodných zápasoch šampionátu v Osijeku proti Argentíne a Austrálii dostal popri Štochlovi príležitosť ďalší košický odchovanec, pôsobiaci v maďarskej lige, Teodor Paul. "Šejby" sa musel uspokojiť s miestom na tribúne. "Až keď sa v treťom zápase, s Maďarmi, zranil Riško Štochl, tréner ma nechal chytať. Hneď proti Francúzom... Iba päť minút pred zápasom som sa dozvedel, že nastúpim v základe. Tento trénerov ťah bol pre mňa nepochopiteľný. Hráč by mal aspoň deň pred zápasom vedieť, že nastúpi. Samozrejme, pripravoval som sa na ten zápas ako vždy, ale keby som vedel, že budem chytať, tak by som ten deň mohol využiť na sledovanie videa, robil by som si analýzu streľby súperových hráčov, a podobne. Tá príprava by predsa vyzerala trochu inak, keby človek vedel, že na zápas nastúpi v základnej zostave. Ale tréner oznámil nomináciu vždy až v šatni, tesne pred zápasom...

I keď jeho výkon proti Francúzom nebol najhorší, prvú prehru na turnaji neodvrátil. "Aj keď pre chorobu chýbali v zostave Dano Valo, a tuším že Rado Pekár, nenastupovali sme proti Francúzom odovzdane. Myslím, že som nechytal zle, ale určite som chlapcom mohol pomôcť trošku viac." Po zápase s olympijskými víťazmi sa brankár s bundesligovými skúsenosťami opäť ocitol na tribúne, ako radový divák. "Mal som voľno v ďalších troch dueloch, a dostal som sa na ihrisko až proti domácim Chorvátom. Začal Teo Paul, a ja som odchytal celý druhý polčas. Myslím, že so svojím výkonom môžem byť spokojný."

Tak ako celé slovenské mužstvo v štvrťfinálovej skupine. Víťazstvo nad Južnou Kóreou bolo už akýmsi bonusom k nečakanému presunu do Záhrebu, a po vcelku vyrovnanej partii s nadupaným chorvátskym mužstvom, ktoré hnalo za titulom pätnásťtisíc fanatických priaznivcov, sa núkala šanca poštekliť nervovú sústavu aj ďalšej z hádzanárskych veľmocí - Švédsku. Rozbehnutí Slováci si na "tri korunky" trúfali, napriek desivému zážitku z vlaňajška, keď na európskom šampionáte v Nórsku utŕžili od nich priadnu nakladačku. Od senzačnej remízy ich delilo iba zopár sekúnd. Nebyť pokazaného signálu pri početnej výhode, mohli byť v skupine o ďalšiu priečku vyššie... "Šanca hrať o lepšie umiestnenie bola, ale aj zápas so Švédskom bol veľmi podobný predošlým, aj proti nim sme prakticky stále iba doťahovali. A nie vždy nám to muselo vyjsť."

Pred televízorom ste mali pocit, akoby sa naši hráči pred zápasom zabudli rozcvičiť. "Nie, nie, kdeže, tak to nebolo, ale po rozcvičke sme vždy trochu vychladli, pretože nástupy na zápas, kým každého hráča i člena realizačného tímu menovite predstavili, a zahrali hymny (aj keď podľa reglementu skrátené na jednu minútu), boli veľmi dlhé. Keď ste po rozcvičke išli do šatne, trvalo aj desať minút, kým sa začal zápas."

V Osijeku, kde našli Slováci v prvej polovici turnaja prechodný domov, dostali sa do "švungu" aj zásluhou početných skupiniek slovenských priaznivcov. Niektorí to tam nemali ani veľmi ďaleko. "Napríklad skupina fanúšikov z Jozipovacu, mestečka neďaleko Osijeku, kde žije početná slovenská komunita. Už mi od nich prišla do Košíc aj pohľadnica. V Osijeku sa nám hralo lepšie, pretože krásna, nová hala (tak ako všetky haly, kde sa konal šampionát) bola plná prakticky na každý zápas. Škoda, že tak nebolo v Záhrebe. Aj keď hlásili, že chorvátski fanúšikovia vypredali celú halu, na otvárací zápas dňa tam boli iba dve či tri tisícky divákov, na začiatku ďalšieho už päťtisíc, a na konci, keď sa už chystali vybehnúť na palubovku Chorváti, bolo hľadisko plné."

A rozpútalo sa doslova červeno-biele peklo. Kto to nezažil, neuverí. "Počas zápasov domáceho mužstva bola v hľadisku neuveriteľná atmosféra. Musím sa priznať, že aj pre mňa to bol najsilnejší zážitok z celého šampionátu. Bolo to super, taká atmosféra vás dokáže poriadne vybičovať. Aj keď počas zápasu ten hluk až tak nevnímate, sústredíte sa len na dianie na ihrisku. No môžem povedať, že v Nemecku, na Final four v Hamburgu, v šestnásťtisícovej hale, býva hluk ešte väčší. Sú tam štyri mužstvá, ich fanúšikovia dostanú rovnaký počet lístkov, a každý fanklub má vyhradený jeden kút v hale. Počas zápasu sa vždy dva spriatelené fankluby spoja, a fandia spoločne. Taký huriavk som nikde inde nezažil. Ani v Chorvátsku."

Organizátori ich tam strážili ako oko v hlave. Aj keď nenosili na chrbtoch nápis "Srbija", ktorý dokázal vydráždiť Chorvátov do nepríčetnosti. "O tom som niekde čítal, že srbskí hádzanári to nemali v Chorvátsku vôbec jednoduché. Starosta Zadaru, kde hrali základnú skupinu, nechal dokonca zvesiť srbskú vlajku, aby ľudí nedráždila. Ale zažil som to iba raz, keď hrali posledný zápas v Záhrebe proti Švédom. Bezpečnostné opatrenia boli také veľké, že ani hráčov ostatných mužstiev nepúšťali do haly zadným vchodom, ktorým tam vošli Srbi, nik nesmel byť v ich blízkosti." Organizátori nenechali nič na náhodu. "Policajti strážili každé mužstvo. Sprevádzali nás aj vtedy, keď sme išli na prechádzku. Registroval som ich, aj keď som si to veľmi nevšímal."

Turnaj síce trval dva a pol týždňa, ale času na prechádzky bolo málo. Aj preto hráči s radosťou prijali pozvánku do miestneho pivovaru. "Ktorého majiteľom bol Slovák. Bolo to pre nás príjemné rozptýlenie. Každý mal možnosť aj trochu ochutnať, mne chutilo najviac čierne pivo. Bývali sme v štvorhviezdičkovom hoteli Osijek, ktorý mal podobnú polohu ako náš Slovan. Vyšli ste von, a o sto metrov ďalej sa začínala hlavná ulica. Ale v meste toho veľa na obdivovanie nebolo, hlavne nebolo na to veľa času."

V hádzanárskom národiaku sa zišla nevídane početná košická enkláva. "Nielen tých, čo sme tam vyrástli, ale je tam aj zopár ďalších, čo Košicami prešli. Z celého kádra vari osem hráčov," vyratúva M. Shejbal. Jeho izbovým partnerom počas svetového turnaja bol však "nekošičan", ostrostrelec Dano Valo. "Už asi dva roky bývame počas zájazdov a sústredení spolu na izbe. Asi preto, že obaja pôsobíme v Nemecku. Je síce o čosi starší, ale pre mňa z toho nevyplývajú žiadne povinnosti. Akurát, keď ideme spať, tak musím zhasnúť svetlo a otvoriť okno, vyvetrať. A keď niekto klope na dvere, tak bežím otvoriť. Ale je predsa prirodzené, že to robí mladší. Dobre si rozumieme, a dokonca sa nehádame ani pri tom, čo budeme v telke pozerať, máme totiž rovnaký vkus."

Mišo reaguje na prezývku "Šejby", ale počas šampionátu bol "René". "Ktorýsi z chalanov, tuším že to boli Kukučka so Šulcom, totiž prišli s nápadom, že každý si musí zmeniť prezývku. Aby bola nejaká sranda. Bolo tam aj niekoľko ženských mien, a jedno z nich, ´René´, ani neviem prečo, prischlo mne. Keď niekto na novú prezývku nezareagoval, alebo keď sa pri obede, na tréningu, alebo pri videu pomýlil, a nazval toho druhého nesprávne, teda pôvodnou prezývkou, musel dať do banku desať centov." Bank bol vraj čochvíľa plný, lebo niekto sa stihol počas obeda pomýliť aj sedemkrát...

Partia hráčov, ktorá vybojovala v Chorvátsku historický úspech pre slovenskú hádzanú, bola veľmi dobrá. Aj preto je ťažké pochopiť, že atmosféra v kabíne sa na konci šampionátu pokazila. Aj Mišo priznáva, že podnet k tomu vyšiel od hráčov. Teda iba niektorých, čo po zápase so Švédskom porušili večierku. "Došlo k nejakému prehrešku zo strany hráčov, to treba otvorene priznať, ale myslím si, že každý z nás je dospelý, mal by vedieť čo robí, aj si uvedomiť, že za to ponesie následky. Myslím, že to, čo sa stalo, výrazne ovplyvnilo náš výkon v poslednom stretnutí o umiestnenie s Nórskom. Boli sme však veľmi prekvapení, keď tréner, ktorý oznámil svoju rezignáciu, stál pred odchodom na zápas pred autobusom, akoby sa nič nestalo, povedal nám, že zápas odkoučuje, a oznámil zostavu. Samozrejme, bezo mňa..."

Z Mišových slov cítiť, že by nedbal, keby tréner odstúpil. "Podľa mňa, keď rozhodnutie o svojej rezignácii omieľa pred novinármi a tlačovými agentúrami desaťkrát v kuse, mal by si stáť za slovom." Zdá sa však, že Zoltán Heister dostane dôveru, a povedie národné mužstvo i naďalej. "Netvrdím, že nechcem reprezentovať, ale momentálne naozaj rozmýšľam, či pod jeho vedením za národné mužstvo ešte nastúpim."

Lenže, tréner Heister má pred sebou víziu olympijských hier v Londýne, kde by toto mužstvo malo dosiahnuť svoj vrchol. A dovtedy určite osobné sklamanie z Chorvátska u Miša prebolí. "Samozrejme, keby sme sa tam prebojovali, bol by to pre každého z nás vrchol kariéry. Ale myslím si, že toto mužstvo bude ešte zrelšie, a jeho čas príde až po olympiáde, pretože teraz je v ňom veľa mladých hráčov od dvadsať do dvadsťpäť rokov, a tí skúsenejší budú mať počas olympijských hier v Londýne len okolo tridsiatky. Väčšina hráčov z tohto kádra bude v najlepšom hádzanárskom veku."

Bohuš MATIA

Autor: Nadšenie z tímového úspechu

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári