Po prvý raz v živote videl sneh a absolvoval prvú jazdu vo vlaku
Množstvo našich študentov stredných škôl sa počas školského života zapája do rôznych výmenných pobytov. Strávia školský rok v cudzej krajine a zdokonalia sa v jazyku. Je to pre nich veľmi dobrá skúsenosť a hlavne donesú si odtiaľ množstvo zážitkov. Nie je však vylúčený aj opačný prípad. Alejandro k nám prišiel z horúceho a slnečného Mexika, mimo iné po prvýkrát "ochutnať" skutočný sneh.
Alejandro sa k nám dostal vďaka humanitárnej organizácii Rotary, v ktorej pôsobí aj jeho otec. O Slovensku nevedel absolútne nič, preto to chcelo veľkú dávku odvahy, opustiť domov a vybrať sa do krajiny, ktorú nepoznal. Košická "adoptívna" rodina Ogurčáková sa mu snažila pred jeho príchodom aspoň trochu pomôcť. Písala si s ním a učila nejaké slovenské slovíčka. Ogurčákovci majú dvoch synov, Dávida a Adama. Dávidovi teraz robí spoločnosť Alejandro, keďže Adam odcestoval spoznávať Mexiko. Študuje na škole v blízkosti mesta Pueblo.
"Volám sa Mijhail Alejandro Betancourt Aguirre," začína svoje rozprávanie nesmelý 17-ročný chlapec. "Pochádzam z Mexika. Je to krajina ovocia, banánov, pomarančov a je tu rozvinutý rybolov. No je tam aj veľa problémov s drogami," opisuje svoju krajinu. Pochádza z malého mestečka Mazaltán, ktoré hoci je malé, má okolo 50 tisíc obyvateľov.
Alejandro je na Slovensku od augusta minulého roka. Prišiel teda v čase, kedy bolo u nás ešte leto. "Na začiatku som sa tu cítil stratený. Veľmi som sa bál, tie prvé mesiace. Po čase som si však našiel priateľov a hneď to bolo lepšie. Teraz sa tu cítim skoro ako doma. Hoci, sú veci a ľudia, ktoré mi z Mexika veľmi chýbajú. Hlavne moja rodina. Mama Rosalba, otec Heberto, bratia Heberto a Jorge Manuel i sestra Ilsse Soledad. Chýbajú mi tu aj priatelia a ešte pláž," dodáva s úsmevom.
U nás si už stihol nájsť nejakých slovenských i zahraničných priateľov. Chvíľu mu to trvalo. Predsa len, je cudzinec a v zbližovaní mu bránila jazyková bariéra. Slováci sú podľa neho veľmi vážni. "Zo začiatku na mňa pôsobili dojmom ´Ak niekoho nepoznáme, nerozprávame sa s ním´. Zdali sa mi málo otvorení. No keď som ich viac spoznal, zistil som, že sú dobrí a priateľskí." Na otázku, aké sú slovenské dievčatá, sa nesmelo usmeje, no priznáva, že sa mu páčia a sú veľmi pekné. Priatelia o ňom hovoria, že je niekedy hanblivý, hlavne, keď spoznáva nových ľudí. No tiež, že je zábavný a kamarátsky.
Svojich mexických priateľov síce nechal doma, no na Slovensku si našiel ďalších vrátane spolužiakov a iných študentov "svojho" Gymnázia na Šrobárovej ulici. Tam ho zo začiatku prijali opatrne. "Najprv len tak obchádzali okolo mňa a až po čase sa mi prihovorili. Potom to už šlo. Keď k nám, do mojej mexickej školy, prídu študenti z iných krajín, hneď sa im snažíme pomôcť. Tu to trvalo trochu dlhšie, no možno to súvisí s jazykovou bariérou. Teraz je to už dobré. Mám dobrých spolužiakov. Ak niečomu nerozumiem, snažia sa mi to vysvetliť. Sú ku mne priateľskí."
Cudzinci na slovenskej škole musia povinne absolvovať aj náš rodný jazyk. Alejandro pochádza z krajiny, kde sa hovorí španielčinou. Hoci sa učí aj anglicky, je istejší ak sa môže dorozumievať svojou rodnou rečou. V škole si našiel pár kamarátov, ktorí mu rozumejú. Dosť mu pomáha spolužiačka Amanda, ktorá pochádza z Brazílie. Slovenčinu už trochu ovláda, preto môže ponúknuť Alejandrovi svoje tlmočnícke služby. On je na tom s naším jazykom horšie. "Slovenčinu sa zatiaľ iba učím. Je to veľmi pekný jazyk, no má pre mňa ťažkú výslovnosť. Preto sa rozprávať po slovensky trochu hanbím. Zatiaľ ovládam iba základy. ´Ahoj, ako sa voláš, odkiaľ si, koľko je hodín, aké máš telefónne číslo...´ Jednoduché základné veci. Výslovnosť je pre mňa ozaj ťažká," priznáva a neskôr to aj potvrdzuje.
Z predmetov má Alejandro najradšej matematiku, fyziku, chémiu a španielčinu. Menej rád má dejepis, taliančinu a telesnú výchovu. "U nás máme oveľa väčšie školy i triedy. Do tých chodí viac študentov ako u vás. Aj okolo 50. Tiež máme veľa ihrísk, osobitne na každý typ športu. Basketbal, volejbal, bejzbal... Tiež máme mnoho laboratórií pre fyziku i chémiu. Aj naše známkovanie je iné. Od 5 do 10. Päťka je najhoršia, desiatka najlepšia," popisuje Alejandro školský systém.
Telesnú výchovu nemá veľmi rád, no šport si rád pozrie. V Mexiku poznajú hokej, dokonca ho aj hrávajú, no pre "nepriaznivé poveternostné podmienky" je to možné iba s loptičkou. Alejandro videl ľadový hokej iba v televízii, naživo nikdy. Aj to jedna z vecí, ktorú si ako peknú spomienku vezme zo Slovenska domov. "Bol som v Steel aréne a tam som videl po prvý krát hokej naživo," opisuje s radosťou v hlase.
Keďže Alejandro pochádza z teplejšej krajiny, na zimu nie je veľmi zvyknutý. Sneh napríklad videl prvý krát až u nás. "Sneh sa mi veľmi páči. Až tu na Slovensku som si ho mohol prvý krát chytiť. Páčia sa mi niektoré zimné športy. Hlavne lyže a snowboard, ktorý som si aj vyskúšal. Bol som aj na výlete vo Vysokých Tatrách. Hoci som bol naobliekaný, bola mi poriadna zima. Veď bolo mínus desať stupňov. Ale aj tak sa mi tam veľmi páčilo. V Tatrách som bol na..." Asi na štvrtý pokus sa mu podarilo povedať Štrbské pleso. To dokazovalo jeho ťažkosti s výslovnosťou, ale aj dostatok odvahy prekonať svoju hanblivosť z problémov s vyslovovaním ťažších slov.
Okrem zimy tu za pol roka spoznal aj iné "veci", ktoré ho veľmi prekvapili. Jednou z tých, ktorú tu videl po prvý raz, sú vlaky. "U nás vlaky nemáme. Páčia sa mi. Tu som aj vlakmi cestoval. Bolo to zábavné a pre mňa taká novinka." Okrem tejto novinky sa stretol ešte s ďalšou a to semaformi na prechodoch pre chodcov. Vo väčších mexických mestách sú, no v tom, kde žije Alejandro, by ste vraj semafory pre chodcov hľadali márne. Samozrejme, novinkou pre Alejandra boli aj naše tradičné jedlá. Priznáva, že mu najviac chutil guláš a bryndzové halušky. Mexické jedlá sú vraj "ťažšie" ako naše, keďže Mexičania jedia viac mäsa ako my. Slováci zas podľa Alejandra jedia veľa zemiakov.
Mimochodom, jedlá ako guláš a bryndzové halušky vedel vysloviť aj v slovenskom jazyku. A hoci s mexickým prízvukom zneli zvláštne, je vidieť, že aj napriek hanblivosti sa Alejandro pokúša dorozumievať našou rečou. Všetci naokolo ho presviedčajú, aby hovoril čo najviac, lebo aj keď povie niečo zle, opravia ho a tým sa zdokonaľuje. Riaditeľka gymnázia Jana Teššerová mu napriek počiatočným problémom verí. "Ostatným cudzincom ide tá slovenčina trošku lepšie, no ja verím, že aj on sa chytí. Aj on bude na konci roka rozprávať po slovensky," hovorí riaditeľka s úsmevom.
Ako už Alejandro priznal, Slovensko naňho urobilo dojem a veľmi sa mu páči. Jeho mexické srdce si získalo aj mesto Košice. Okrem Steel arény navštívil aj Dom umenia či bobovú dráhu v Kavečanoch. S priateľmi sa zastavil v niektorých puboch v centre a zažil aj košickú diskotéku v Latino rytme. Kultúrne pamiatky, zábavné podniky a škola však nie sú jedinými miestami, z ktorých si odnesie do Mexika kopec spomienok. Alejandro sa totiž vlani v októbri zúčastnil aj košického minimaratónu.
Z Košíc sa vybral aj ďalej. S kamarátmi navštívil už spomínané Vysoké Tatry, Bratislavu a Trenčín. V Bratislave sa mu veľmi páčila reštaurácia na vyhliadkovej veži na moste SNP. Samozrejme, s kamarátmi sa odfotil pri známom Bratislavčanovi Čumilovi. "Okrem toho si odnášam aj veľa suvenírov. Kúpil som si kopec tričiek so slovenským znakom. Tiež slovenskú vlajku. Tú si chcem dať podpísať všetkými priateľmi zo Slovenska, aby som mal odtiaľ pamiatku."
Koniec minulého roka strávil Alejandro na Slovensku, teda absolvoval aj naše Vianoce a vítanie nového roka. Na štedrý deň zasadol k večeri u svojej "adoptívnej" rodiny. Mexická rodina mu určite chýbala a aj ich tradície a zvyky. "Tu sa mi zadajú Vianoce viac formálne. Taká malá formálna rodinná oslava. U nás sa stretne celá rodina. Mama, otec, bratia, sestra, starí rodičia, strýkovia, tety, sesternice, bratranci... Je nás asi 30. Uvarí sa nejaká špecialita, väčšinou z kačky. Nemáme jedno tradičné jedlo. Slovenské Vianoce sa mi páčili, ale viac sa mi páčia tie naše," priznáva s úsmevom. Na nový rok majú Mexičania tiež určité zvyky. Súčasťou jedného z nich je hrozno. "Pred večerou dostane každý dvanásť bobúľ hrozna, ktoré zje. Symbolizuje to rok, ktorý je za nami a to, ako nám prešiel. Veľmi sa mi páčilo, ako sme v Košiciach o polnoci púšťali petardy. U nás ich púšťame oveľa menej."
Na Slovensku strávi Alejandro ešte pol roka. V lete, keď dostane koncoročné vysvedčenie, sa s kopou fotiek, zážitkov a ovládaním ďalšej cudzej reči vráti do Mexika. Tvrdí však, že sa k nám ešte vráti, keďže sa mu tu veľmi páčilo. "Bude mi chýbať veľa vecí. Samozrejme, sneh. Tiež sa mi bude cnieť za košickou rodinou, slovenskými priateľmi i za pani riaditeľkou Janou Teššerovou. V Mexiku chcem doštudovať a urobiť kariéru. Na Slovensko by som sa ale niekedy rád vrátil," dodáva Alejandro. Jeho snom je byť očným lekárom, ako jeho otec.
Michaela HAJDUKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
