zimné športy, ten sa teraz musí na svahu cítiť ako ryba vo vode. Nikomu učarovali zjazdové lyže, inému bežky či snowbordy. Známych Košičanov sme sa opýtali, ako lyžovanie chytilo za srdce ich.

Herec Jozef Úradník lyžuje niekedy sporadicky, inokedy často, ale v každom prípade veľmi rád

Kúpil si bežky, bude behať na ihrisku za domom

Herec a umelecký šéf činohry Štátneho divadla v Košiciach Jozef Úradník patrí k lyžiarom, ktorí si tento šport dokážu vychutnať tým správnym spôsobom. Teda na svahu. Určite by sme ho nenašli medzi "tiež lyžiarmi", ktorí si z lyží urobia operadlo pre dobré slnenie.

"Človek občas potrebuje istú dávku adrenalínu a lyžovanie je k tomu veľmi dobré. Mám rád ten pocit, keď idem dolu svahom a cítim vietor a mráz ako ma štípu na tvári." Lyžuje od malička, ale spomína si, že vtedy to nebol žiaden luxus, ako je tomu dnes. "Pochádzam zo stredného Slovenska, z dediny, kde sme na kopec nemali ďaleko. Najprv sme sa len sánkovali, ale potom sme dostali drevené lyže, takže došlo aj na lyžovačku. Nikde však nebol vlek, preto sme každý kopec museli poctivo vyšliapať."

Niekedy lyžuje často, inokedy sporadicky, ale v každom prípade veľmi rád. Všetko vraj závisí od dostatku času a snehu. "Niekedy vyjdem na svah aj 15 20 krát za sezónu, niekedy len tri razy. Lyžovanie by však nemalo byť stresom. Ak viem, že mám voľné len dve tri hodinky, radšej na svah nejdem. Také hektické lyžovanie sa snáď ani nedá vychutnať." K lyžovaniu ho občas "tlačí" syn, ale Jožko Úradník tvrdí, že ani veľmi netreba. "Ak je príležitosť, beriem lyže a idem. Nepatrím k tým, čo dlho uvažujú a dlho sa ´zbierajú´. Syn už veľmi nelyžuje, posledné dva roky sa skôr spúšťa na tej doske... A ide mu to veľmi dobre."

S istým typom ľudí sa človek stredne všade a je úplne jedno, či na svahu alebo na ceste. "Bohužiaľ, sú všelijakí lyžiari. Aj piráti, aj tí pomalší. Tých pomalších človek toleruje, veď každý má svoje tempo a možnosti. Tí druhí sa asi potrebujú ukázať, akú drahú majú výstroj a myslia si, že vďaka tomu si môžu na svahu dovoliť kadečo. Zrejme si myslia, že tí ostatní sú povinní sa im vyhnúť."

Najčastejšie chodieva na Jahodnú, Kojšovku či Plejsky. Samozrejme, ak nie je doma, na strednom Slovensku. To, že ceny na svahoch tiež nie sú najnižšie, berie "športovo." "Nie je to, našťastie, s tými cenami až také strašné, aby si človek musel trhať vlasy," sme je sa. "Treba chápať, že aj prevádzkovatelia majú svoje náklady, musia sa postarať, aby všetko fungovalo a aby sa dalo lyžovať, aj keď je snehu pomenej a je nutné zasnežovať."

Ak nie je na svahoch dostatok snehu, alternatívou tohto zimného športu je pre J. Úradníka hokej a najnovšie bežky. "Kedysi som chodieval hrávať aj na štadión aj na Rybu. Veľmi ma to veľmi bavilo. Teraz mám nové bežky a vytipoval som si za domom jedno ihrisko, na ktorom by sa dobre behalo. Len aby bolo dostatok snehu," plánuje.

jr

Hovorkyňa Jarka Oravcová radšej modriny nepočíta

Školské lyžovačky doslova pretrpela

Niektorí ľudia sa nevedia dočkať, kým príde zima a poriadne nasneží, aby mohli s lyžami na nohách vybehnúť na svah. No sú však aj takí, ktorým stačí pohľad na sneh, s čajom a rumom v ruke k tomu. Hovorkyňa FNLP v Košiciach Jaroslava Oravcová zimu v minulosti nemala veľmi v láske. K zimným športom ju to taktiež vôbec neťahalo. Napriek tomu dnes lyžuje rada, aj keď priznáva, že nie najlepšie.

"Lyžovanie mi bolo kedysi celkom cudzie a povinné lyžiarske zájazdy na základnej a strednej škole som doslova pretrpela. Tým sa moje lyžovanie nadlho skončilo. Až neskôr, keď sa v mojom živote objavil jeden výborný lyžiar a môj budúci manžel, podarilo sa mu takmer nemožné. Vytiahol ma znovu na svah a ukázal mi čaro zimy. Škoda len, že v technike lyžovania som dosiaľ nijako zvlášť nepokročila," prezrádza s úsmevom.

Povinné školské lyžovačky teda prežila a hoci teraz celkom rada lyžuje, priznáva, že ani dnes sa na svahu necíti ako ryba vo vode. Chytilo ju skôr všetko ostatné okolo lyžovania. Radšej si miesto "behania po svahu" vyjde s priateľmi do prírody, aby si od práce prevetrala hlavu. Alebo si dajú horúci čaj s rumom a zasmejú sa pri čakaní na vlek. "Samotné lyžovanie sa snažím nejako prežiť," smeje sa J. Oravcová. "Keďže väčšinou len ´pluhujem´, jazdím pomaly a patrí mi celý svah, som ľahkým živým terčom hlavne pre začínajúcich snowbordistov. Je takmer nemožné ma netrafiť a nie je sezóna, aby ma niekto ´nezvalcoval´. Modriny po zrážkach radšej nepočítam a pokrivené palice ma nemrzia.

Ako však dodáva, nie je podstatné, aby boli celé palice, hlavne aby ostali celé lyže a nohy. Vďaka tomu, že aspoň sčasti prišla na chuť lyžovaniu, jej teraz príde zima znesiteľná a krásna.

mia

Speváčka Nataša Džunková uvažuje o bežkách

Lyže vymenila za sánky

K zimným športom má kladný vzťah aj speváčka Naťaša Džunková. Donedávna sa chodievala lyžovať, ale potom ich vymenila za sánky. "Začalo to ako recesia s kamarátmi," spomína. "Napokon som zistila, že je to vynikajúci spôsob, ako si oddýchnuť aktívnym spôsobom, byť na čerstvom vzduchu a zažiť kopec srandy." Lyžovať chodievala na Jahodnú a na tatranské svahy, no sánkuje sa už len v Tatrách. "Tam sú na to vyhradené sánkarské dráhy, ktoré sú fantastické. Najradšej chodievame na Hrebienok a odtiaľ dolu do Smokovca."

Oproti lyžiarom, ktorí sa dnes už na svah vyvážajú vlekmi, sánkari si musia svoj kopec vyšliapať. "Je tu aj možnosť vyviesť sa zubačkou, ale radšej chodievame peši. Vyjdeme hore, dáme si čaj s rumom na zahriatie a zvezieme sa dolu. Otočíme sa, vyšlapeme na kopec, dáme si čaj a opäť sa spustíme dolu. Niekedy dva-tri razy, inokedy desaťkrát. Podľa toho, ako sa nám chce." Aj na sánkarskej dráhe možno stretnúť "pirátov", ktorí sa nevmestia do kože. "Predvádzajú sa, narážajú do ostatných a ukazujú, čo vedia, aj keď to nevedia. Minule jedna taká skupinka v ´dobrej nálade´ skončila vyvrátená pod kopcom, kde narazili do stromu a ešte sa na tom zabávali."

Nataša tvrdí, že k lyžiam sa už asi nevráti, lebo výstroj je oproti sánkam nepomerne drahšia. "Lyžiarom záleží na kvalite i značke a snažia sa na tom svahu aj nejako ´vyzerať´. Pri sánkovaní ide o pohyb, zábavu, o kondičku." Sánkovanie si tiež vyžaduje zručnosť. Treba vedieť "kerovať" i brzdiť. "V poslednom čase rozmýšľam, že keby som mala sánky za niečo vymeniť alebo k nim pridať niečo nové, boli by to bežky, takzvané pásy. Spodok majú prispôsobený šliapaniu hore kopcom, no dá sa na nich krásne spustiť dole."

Námahy sa Nataša nebojí, práve naopak, zámerne ju vyhľadáva. "Je to nádherná odmena po dlhých chvíľach, keď sa človek snaží dostať hore a pekne spustiť z kopca. Ak je v Tatrách inverzné počasie, teda krásny výhľad, k tomu partia skvelých ľudí, tak je aj to sánkovanie, či obyčajná prechádzka krásne strávený čas."

jr

Daniel Jendrichovský zatiaľ nútene odychuje

Iba popíja čaj s rumom

V basketbalovej rodine Jendrichovských je lyžovanie popri podkošovej hre tiež tak trochu "národným" športom. Najmä vďaka Hanke, pretože lyžiarsku kariéru jej manžela, generálneho manažéra klubu Maxima Broker Košice, stoplo zranenie oboch achiloviek. "Jednu som si roztrhol pri squashi, druhú pri futbale," vraví Daniel Jedndrichovský. "Aj keď sa s tým dá lyžovať, momentálne som v rodine jediný, kto ide na hory bez lyží. Lyžovanie ma totiž bolí. Musel som si šetriť achilovky, a pritom mi odošli aj kolená, ktoré sú pri lyžovaní podstatná vec. Voľakedy som však lyžoval celkom dobre, na svahoch som trávil veľa času. Nevravím, že som bol talent, ale išlo mi to obstojne. Pochádzam z Ľubovne, a v Ľubovnianskych kúpeľoch je pekné lyžiarske stredisko, s osemsto metrovou pomou, kde občas zájdeme s rodinkou aj teraz."

Niekedy sa vyberú aj do rakúskych Álp, a Daniel je zmierený s tým, že robí rodinnému tímu iba manažéra. "Posledné tri roky sme trávili zimnú dovolenku v Alpách. Kým ja som kočíkoval malého, manželka s dcérkou lietali po svahu. Mojou úlohou je sedieť v bare a popíjať čajík s rumom, prípadne ten ich ´jägertee´. Ale nesťažujem si. Hanka, ktorá je podľa mňa dobrá rekreačná lyžiarka, zvládne úlohu inštruktora našich detí aj sama."

Hoci D. Jendrichovský nestál na lyžiach už niekoľko rôčkov, doma má "fungel" novú lyžiarsku výstroj. "Asi pred troma rokmi som ju dostal od manželky, pre prípad, že by som sa opäť odhodlal vyjsť na svah. Nevravím, že už nikdy lyžovať nebudem, pretože existujú tvarovateľné lyžiarky, ktoré by boli pre mňa dobré. Ale zatiaľ výstroj leží doma iba ladom, pretože lyžovanie ma stále bolí."

mat

Radomír Dudáš si trúfa na Kitzbüheli

Miloval jazdu "šusom"

Slabozraký lyžiar Radomír Dudáš sa raz priznal, že má rád taký šport, kde ho vyvezú hore, a on sa dole už len spustí. Lyžovanie ho bavilo už predtým, ako ho choroba pripravila takmer úplne o jeden z najdôležitejších ľudských zmyslov. "Odmalička ma lyžovanie veľmi bavilo, nechýbal som na žiadnom školskom lyžiarskom zájazde. Pravda, sem-tam som nejakú palicu alebo lyžu polámal, ale nohy vždy zostali celé. Až na to, že mám ´dodrbané´ kolená. Dodnes nemôžem jazdiť bez ortézy."

Rado však nikdy nemal v obľube prepletať sa pomedzi bránky, najradšej sa púšťal dole "šusom", keď mu vietor svišťal okolo uší. "Aj preto som sa najskôr prihlásil k sánkarom. Štyri roky som trénoval a pretekal v košickom oddieli Maratón. No museli sme dochádzať na dráhu až do Tatranskej Lomnice." Na zimné športy nezanevrel, ani keď takmer oslepol. Sane však musel odložiť, keď chcel niečo na špičkovej úrovni dokázať. "Na paralympiáde totiž sánkovanie nie je. Mohli by sa hádam jazdiť dvojice, ale to by ma príliš nebavilo, pretože furt by som musel byť dole..."

Má za sebou už tri zimné paralympiády, a doma kopu medailí z alpských lyžiarskych disciplín. Lyžuje perfektne, aj keď skromne vraví: "Stále sa učím. Viac sa mi páčia rýchlostné súťaže, ale úspechy mám aj v točivých disciplínach." Samozrejme, s výdatnou pomocou navádzača, na ktorého sú slabozrakí a nevidiaci lyžiari odkázaní. Ba aj vtedy, keď sa vyberú na zjazdovku len tak, rekreačne. "Keď je svah prázdny a dobre upravený, je to paráda. Ale aj tak tam môžem ísť iba s navádzačom. Musíme si na seba zvyknúť, vytvoriť medzi sebou ideálny kontakt."

Rád lyžuje vo Vrátnej či Levočskej doline, ale pozná aj najstrmšie zjazdovky sveta. "Chcel by som si vyskúšať aj zjazdovku v Kitzbüheli, ktorá je vďaka tým skokom asi najnebezpečnejšia. Ale zatiaľ som ju videl iba zdola, keď sme neďaleko mali preteky."

mat

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári