Keby sám seba bral vážne, tak by sa už musel zblázniť

Spevák Pavol Hammel vniesol do populárnej hudby niečo dobré a nežné. V jeho podaní ani "zimuška" nie je taká studená a "dažde jesenné" nie sú nepríjemné. V Košiciach sme sa s ním nedávno stretli na plese Wagon Slovakia, kde svojím spevom dotváral krásnu plesovú atmosféru.

Koncom minulého roka mal P. Hammel dôvod oslavovať prešlo 40 rokov od vydania jeho kultovej platne Zvoňte zvonky. "Bolo to veľmi príjemné stretnutie s Mariánom Vargom a celou partiou Prúdy. A zvlášť milé bolo, že nás prišli pozdraviť aj iné kapely ako Hex, Gladiátor, prišiel aj Peťo Lipa, Peťo Cmorík a mnohí ďalší. Navyše, všetci spievali ´prúdiacke´ veci." Celému podujatiu to vraj dodalo novú chuť, nový impulz a zároveň potvrdilo, že celé jeho snaženie a to, čo vyprodukovali Prúdy, nebolo zbytočné.

V hlave má však nové plány multimediálne tanečné divadlo. "Volá sa to Everest. Samozrejme, nie je to o kopcoch, ale o takom vnútornom duchovnom Evereste, o zdolávaní, o konflikte dvoch svetov. Bude to na scéne baletu SND a prvá premiéra by mala byť v novembri." Hudbu robí sám, nahráva sa v Prahe, a spolupracuje s viacerými muzikantmi z Čiech. "Choreografiu robí Mário Radačovský a Patrik Lančarič to režíruje a celé je to podľa námetu Miňa Kleisa. Má to blízko k východu tým, že dvaja z tímu sú Košičania." P. Hammel tvrdí, že na svoj osobný Everest ešte nevyšiel, že sa stále šplhá nahor. "Neviem, v ktorom som tábore," smeje sa. "Už som trochu tam vyššie, už mám určitý nadhľad, ale nie až taký, aby som ignoroval, čo je dolu, podo mnou. Je asi taký, že už viem, o čom to celé je. O čom vlastne je ten život."

P. Hammel spomína na roky, keď musel maskovať, že má dlhé vlasy a zopínať si ich pri nakrúcaní a fotení sponkami. Napriek tomu vraví, že na minulé časy nemôže nadávať. "Sú mnohí takí, ktorí sa radi vyhovárajú a vravia, že keby bol mohol, tak by mohol... Keď si pripomenieme, že v roku 1975 vznikla doteraz najlepšia kapela Collegium muzicum, fungovali už Prúdy a v čase najväčšej normalizácie vznikala najlepšia hudba, tak sa to celé tvrdenie a plačlivé nariekanie obracia naruby. Ja si myslím, že nás to zoceľovalo a vytváralo v nás pocit, že musíme niečo spraviť. A po 40 rokoch sa ukázalo, že to bolo naozaj dobré. Je dosť ťažké vysvetľovať tento paradox."

Rozdiel medzi mladou speváckou generáciou 70. rokov a tou dnešnou je aj v tom, že "tí vtedy" akoby od začiatku vedeli, čo chcú a "tí dnešní" akoby sa stále hľadali a ešte sa nenašli. "V prvom rade fandím akejkoľvek novej a mladej muzike aj mladým talentom. Teším sa z toho, že sú ľudia, ktorí chcú robiť s hudbou. Samozrejme to, čo sa teraz považuje za veľké nóvum, tu už bolo. Tie veľké ´superstary´ sme mali ako Bratislavskú lýru. Vtedy sa aspoň hľadali nové pesničky, noví autori, pomocou ktorých rástli aj noví interpreti. Hľadala sa pôvodná československá hudba. A tiež to bolo v televízii a tiež bolo okolo toho šou. Teraz je to, bohužiaľ, iné v tom, že sa hľadá interpret, ktorý vie dobre napodobniť svoj vzor. Až potom sa na tom napodobení niečo stavia. Niekomu sa to podarí viac, inému menej. Tie deti už akoby zažili svoju budúcnosť a až teraz by mali niečo dokázať, niečo vlastné. Ako sa ukazuje, nie je to jednoduché. Samozrejme, až na pár výnimiek. Aj my sme napodobňovali, hrali sme všetci Beatles, ale už ako mladí chalani sme vydávali platne, neostali sme pri napodobovaní." Vraví, že všetkým drží palce, aby mohli o 40 rokov dávať novinárom rozhovor o tom, čo vytvorili, aby mohli svoje začiatky rovnako bilancovať.

P. Hammel je známy tým, že tvorí nielen hudobne, ale aj výtvarne. Svoje obrazy však zásadne nepredáva, ale venuje ich na "dobré účely". "Veď načo by som ich predával," smeje sa. "Maľovanie, to je pre mňa istá forma relaxu. Keď sa potrebujem odreagovať, tak zleziem dolu do pivnice, či skôr do kotolne, ktorá má možno dvakrát dva metre a kde nemám ani denné svetlo. Tam si tvorím. Potom sa čudujem, keď vyjdem na denné svetlo, aké sú tam farby." P. Hammel sa však netvári ako výtvarník, pretože je absolútny samouk. Hovorí, že ozajstní výtvarníci si o ňom môžu myslieť to isté, čo by si on mohol myslieť o hudobníkoch, ktorí si nevedia sami naladiť gitaru. "Mali by pravdu, ale u mňa je maľovanie len taký fór, ktorý sa niekomu zapáčil. A hlavne, je to príjemné. Preto ani nepredávam, len to rozdávam pri nejakej príležitosti."

Našla sa však agentúra, ktorá ho oslovila s tým, že jeho obrazy ponúka v aukcii a výťažky venuje na charitu. "Vždy raz za štvrť roka odo mňa jej majiteľ vždy niečo vydranká, tak mu to pošlem." Obraz je preňho plocha, ktorá musí tomu, kto sa na ňu díva, niečo povedať. Všetko je to o abstrakcii. "Ani v hudbe netreba všetko zaškatuľkovať a to isté si myslím aj o maľovaní. Vravievam, že maľujem krvné obrazy. Bol som raz na lekárskej prehliadke a doktor mi povedal, že ježiši, ty máš taký dobrý krvný obraz... To sa mi tak zapáčilo, že odteraz vravievam, že maľujem leukocyty, erytrocyty a všetko okolo toho. Pravda je, že tu ide o čisto pocitovú vec a ide o to, či sa na to človek rád pozrie alebo nie."

P. Hammel však pripúšťa, že si z toho celého robí srandu. Ale vraj o tom to celé je. "Samozrejme, že žartujem, ale tiež nechcem nič znevažovať. Veď keby som sa sám bral vážne, tak by som sa už musel zblázniť. Práve ten nadhľad nad životom nám pomáha prežiť..."

jr

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári