Rozčuľuje ho, že nemôže podať ruku, či pripáliť šarmantnej slečne cigaretu
Téma telesne postihnutých ľudí už dlhší čas nie je tabu ani v našich končinách a v médiách sa skloňuje pomerne často. Osudy ľudí, ktorých život pripútal na lôžko či vozík sú často veľmi emotívne a zaujímavé aj pre zdravých ľudí. Takým je určite aj životný príbeh Ing. Ladislava Plešu. Upútal nás nielen tým, že sa so svojim hendikepom dokázal skvele porátať, ale aj tým, že je dlhé roky veľkým bojovníkom za práva a zlepšenie životných podmienok telesne postihnutých. Je príkladom, že ani človek po tak vážnom ochorení, ako je detská mozgová obrna, sa vo svete nemusí stratiť.
L. Pleša sa narodil pred 64 rokmi v oblasti Bergov na dnešnej Ukrajine. "Rád rozprávam historku, ktorú mi vravela mama. Narodil som sa totiž nie v nemocnici, ale doma a to presne o šiestej hodine večer, kedy v meste zvonili zvony, oznamujúce koniec vojny," opisuje s úsmevom svoj symbolický príchod na svet. Na základe Benešových dekrétov sa potom ešte ako malé dieťa musel aj s mamou vysťahovať na Slovensko. "Bolo to tvrdé. Mama mi rozprávala o tom, ako nám zapečatili byt a donútili nastúpiť na vlak bez toho, aby vedela, kam pôjdeme." Vojna po sebe zanechala množstvo utrpenia. Okrem iného aj ten, že sa v prvých rokoch po nej rodilo množstvo novorodencov s ochorením detskej mozgovej obrny.
Tento jav zasiahol aj L. Plešu. Situácia bola o to ťažšia, že v tom čase ešte medicína nebola na takej úrovni ako dnes a túto chorobu lekári nielenže nedokázali liečiť, ale ani diagnostikovať. "Mama si všimla, že sa ako dieťa málo hýbem. V šiestich mesiacoch by malo dieťa dokázať sadnúť si, u mňa tomu tak nebolo. Navštívila so mnou lekára, no ten jej nepomohol. Povedal jej, že je to normálne a nech niekoľko rokov počká, ako sa to vyvinie. Práve to je najhoršie, čo môže človek pri takomto ochorení urobiť." V dnešných časoch sa totiž rôznymi návštevami kúpeľov a terapií dokáže táto choroba pri včasnom podchytení značne potlačiť.
Prvé dva ročníky základnej školy vychodil Ladislav v bratislavskom špecializovanom ústave. Podobný fungoval aj v Humennom, no vraj o ňom nekolovali dobré chýry. "V Bratislave som sa naučil po slovensky. Doma sme totiž rozprávali len po maďarsky. Po dvoch rokoch som sa vrátil domov, kde som mal ďalšie dva ročky špeciálny študijný plán." Učitelia za ním dochádzali domov. "Takto som si okúsil aj akési predčasné maturity, lebo po skončení každého ročníka ma čakalo preskúšanie pedagogickou komisiou."
Takáto forma štúdia mu vyhovovala, no nemohol pri nej ostať. "V piatom a šiestom ročníku sme už totiž mali učiva toľko, že by som to sám nebol stíhal. Musel som teda do školy dochádzať denne, ako každý iný." Tu si však uvedomil svoj hendikep zrejme najviac. Počas bývalého režimu totiž pojem bezbárierový prístup prakticky neexistoval. "Mal som postihnuté všetky končatiny. V tom čase som sa síce ešte dokázal hýbať pomocou barlí, no veci ako schody mi robili aj tak obrovský problém. Chodil som o barlách a len po špičkách. V škole to však nikoho nezaujímalo. Jednoducho mi povedali, že keď tam chodiť nedokážem, nech tam nechodím." Základné vzdelanie si teda musel doplniť opäť v bratislavskom ústave.
Po ukončení základnej školy sa však neutiahol do úzadia, ako tomu v prípadoch podobne hendikepovených ľudí býva. Nastúpil na košické Gymnázium na Šrobárovej ulici medzi zdravých ľudí, kde patril medzi najlepšćh fyzikov. "Kvôli tomu som si namýšľal, že by som neskôr mohol študovať fyziku aj na vysokej škole. Jeden z profesorov mi dokonca ponúkol pomoc, chcel ma doporučit svojim známym na fakulte vysokej školy. Bol som mladý a naivný a jeho pomoc som odmietol. Napokon ma na tú ´výšku´ nevzali." Ďaslším snom bolo štúdium práva. To mu však znemožnil bývalý režim, nemal príbuzných straníkov. "Už od mladosti som sníval aj o tom, že budem stavebným inžinierom. Zase to však bola len moja naivita. Ako hendikepovaný by som sa totiž nemohol pohybovať po staveniskách, čo je pri tejto práci nevyhnutnosťou." Napokon vyštudoval ekonómiu v Bratislave. Nad štúdiom sa dnes takisto len pousmieva. Zvládal ho, no vôbec ho to nebavilo.
Neskôr ho to, čo vyštudoval, sklamalo ešte viac. Tým, že bol hendikepovaný a navyše nestranníkom, totiž nenašiel uplatnenie v praxi. Napriek tomu však vystriedal množstvo profesií, vždy mal chuť pracovať. "Najprv som nastúpil do Ústavu pre telesne postihnuté deti na Opatovskej ceste. Z postu ekonóma som dobrovoľne prešiel na vychovávateľstvo. Nepáčili sa mi však intrigánske pomery v pedagogickom kruhu, navyše som mal veľa času, čo sa mi nepáčilo." Nasledoval teda post zástupcu vedúceho technického oddelenia vo FNLP v Košiciach. Tam ho však pomery takisto sklamali. "Šlo o veľkú zodpovednosť. Navyše, vedenie sa správalo často pokrytecky a skrývalo to, aké otrasné technické vybavenie v nemocnici bolo a aké chyby sa stávali." Po roku teda dobrovoľne opustil aj toto miesto.
Až v ďalšom zamestnaní našiel to, čo celý čas hľadal. Pracoval vo výrobnom družstve Obzor, ktoré sa zameriavalo práve na zamestnávanie telesne postihnutých občanov. "Mal som na starosti plánovanie celej výroby, konečne ma to teda uspokojovalo." Takéto povolanie ho zaujalo natoľko, že sa rozhodol pracovať v podobnej sfére aj v nasledujúcom období. V 80. rokoch sa stal spoluzakladateľom spoločnsti Sportinvalid. "Začali sme ako telovýchovná jednota. Našim zámerom bolo podporovať telesne postihnutých športovcov. Okrem toho sa to spájalo i s inými podnikateľskými aktivitami." Štát totiž k zlepšovaniu životných podmienok telesne postihnutých nijako neprispieval. Jedinou možnosťou, ako od neho získať aspoň aké také financie, bol vznik organizácie pre telesne postihnutých, zameranej na šport.
Hoci všetky tieto aktivity robili L. Plešovi obrovskú radosť, časom ho znechutili. Spoznal totiž charakter ľudí, ktorí pracujú v športovej sfére. Všade, kde ide o peniaze, totiž vznikajú rôzne "podrazy". Napriek tomu, že spoločnosť Sportinvalid postupne strácala na význame, stihla spraviť niekoľko významných krokov, smerujúcich k uľahčeniu života telesne postihnutých. Presadenie bezbariérového vstupu do novostavieb, dočasné požičiavanie zdravotných pomôcok hendikepovaných ľudí či presadenie vybudovania špeciálne upravených bytoviek pre imobilných ľudí. "S posledným menovaným projektom sme však tiež skončili. Museli sme si priznať chybu, lebo sme projekt nedomysleli. Bytovky, ktoré sa pre imobilných ľudí postavili, sú síce upravené tak, aby sa v nich hendikepovaní pohybovali bez problémov, no to, že v nich bývajú len oni, nie je dobré."
L. Pleša sa aj napriek svojmu stavu považuje za úspešného človeka. Napríklad aj preto že bol členom tímu poradcov prezidenta M. Kováča, pôsobil vo vedení Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov či Slovenskom Paraolympijského výbore. Počas tak rušného života na svoj hendikep akoby zabudol. "Iste, aj na mňa čas od času prišiel smútok z toho, že nemôžem robiť všetko, čo chcem. Zvykol som si však na to a neprežívam to nejak výrazne." Jeho výhodou je to, že sa prakticky od strednej školy pohybuje medzi zdravými ľuďmi. Prispôsobil sa a naučil sa byť tvrdý na to, aby sa napriek svojmu znevýhodneniu presadil.
"V minulom režime neexistovali komunity telesne postihnutých. Ľudia s hedikepom často ostávali ´zašití´ doma. Mne sa to nepáčilo. Stále som teda bojoval, aby som sa dostal medzi zdravých ľudí a aby ma brali ako seberovného." To dalo niekedy riadne zabrať. Najviac ho však mrzelo to, že nemohol tancovať. "Mám veľmi rád tanečnú hudbu. Stále som si chcel zatancovať, no na diskotéky som sa nemohol dostať. Existuje tanec aj pre vozíčkárov, no pripadá mi smiešny." Na jeho stave mu teda vadia aj banality. "Rozčuľuje ma, že niekomu nemôžem podať ruku, pripáliť šarmantnej slečne cigaretu. Možno je to smiešne, no práve takéto maličkosti mi prekážajú najviac."
V práci sa tiež musel obracať viac ako iní. Nikto k nemu nikdy nepristupoval v rukavičkách. "Do práce som vstával o dve hodiny skôr ako ostatní. Umývanie, obliekanie a podobné veci mi totiž trvalo omnoho dlhšie ako zdravým kolegom. Stále mi navyše musela pomáhať manželka. Všetci o tom dobre vedeli, no stačilo, že som meškal dve minúty a bol som šéfom ´zjazdený´." Priznáva však, že práve takýto prístup mu v konečnom dôsledku zrejme pomohol.
Výrazný podiel na tom, že sa z L.Plešu stal úspešný muž má dozaista aj jeho mama. Tá sa o svojho hendikepovaného syna stále príkladne starala a pomáhala mu zaradiť sa do bežného života. "Bola krajčírkou. Za komunizmu sme teda mali dostatok peňazí. Pomáhalo mi to najmä v počiatkoch. Myslím, že ma tak trochu rozmaznávala," hovorí s úsmevom.
Problémy nemal ani s hľadaním kamarátov, či partneriek. Ako správny lišiak priznáva, že mal počas života pomerne dosť známostí. Okrem toho dve manželstvá. "Prvé mi nevyšlo, lebo bolo bezdetné. S druhou manželkou však žijem dodnes a narodili sa nám štyria synovia a jedna dcéra." Práve svoje deti považuje za najväčí úspech, ktorý v živote dosiahol. Štátne vyznamenania sú oproti nim vraj len peknými ozdobami..
Za celé tie roky, kedy pôsobil ako aktivista mal skvelú možnosť sledovať vývoj životných podmienok telesne postihnutých. Ako hovorí, po páde komunizmu sa veľa vecí výrazne zmenilo. "O problémoch hendikepovaných ľudí sa viac hovorí aj v médiách. Je to dobré, pretože na nás už ľudia na ulici nezazerajú. Sú dokonca milí, snažia sa nám pomôcť. Sprístupnené sú i takmer všetky nákupné centrá. Napriek tomu však existuje niekoľko miest kde stále existujú bariéry. Každá novostavba už ale má aj bezbariérový prístup."
Ako telesne postihnutý prežil príkladný, úspešný život. Možno si teda niekto myslí, že ho jeho hendikep nikdy netrápil. "Nie je to pravda. Minule som žasol, keď som pozeral televíziu. Hendikepovaný športovec tam tvrdil, že mu vôbec nevadí, to že je postihnutý. No, s prepáčením, je to veľká hlúposť. Hendikep je vec, ktorá postihnutého obmedzuje na každom kroku. Stále bude snívať o tom, aké krásne by to bolo, keby bol zdravý. Ja som sa len snažil stať sa úspešným a neprežiť život utiahnutý niekde v ústraní," opísal nám zlomok svojho životného príbehu L. Pleša.
Tomáš LEMEŠANI
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
